So vznikom špeciálnych zariadení pre duševne chorých agresorov sa počítalo už pri vzniku samosprávnych krajov. Žiadne však neexistuje.
BRATISLAVA. Chudobní retardovaní ľudia, o ktorých sa nestará rodina, štát nezaujímajú.
Ukázal to aj prípad 32-ročného Ernesta Rybára z Moldavy nad Bodvou, ktorý od detstva prejavoval znaky retardácie.
V evidencii psychiatra bol Ernest od roku 1996, prvýkrát ho hospitalizovali o tri roky neskôr na klinike v Prešove. Zo znaleckého posudku je jasné, že ide o chorobne agresívneho človeka.
Nikto nevie povedať, ako je možné, že Ernest so svojou diagnózou nebol takmer desať rokov na žiadnom dlhodobom liečení. Naopak, pri diagnózach rozličných psychiatrov sa u neho v priebehu šiestich mesiacov vystriedala ľahká retardácia so stredne ťažkou retardáciou. Hospitalizáciu však nikto nenariadil.
„Bol nezvládnuteľný a vysoko agresívny voči okoliu, často utekal a vyskakoval z okien,“ spomína Anton Kurnát, šéf bardejovského domova sociálnych služieb. Ernest u nich býval v rokoch 2000 až 2002.
Z DSS ho pustili
Do Alie prišiel z psychiatrie v Bardejove, kde tamojší lekári navrhovali, aby bol zbavený svojprávnosti.
Namiesto toho putoval do domova sociálnych služieb v Stropkove, kde neskôr predal svoje osobné veci a v roku 2003 ho na vlastnú žiadosť pustili domov.
Odvtedy nebol Ernest nikde na dlhodobom liečení. Začiatkom roka 2010 dostal podmienku za napadnutie policajta, o šesť mesiacov neskôr mu košická psychiatrička už iba predpísala lieky s poznámkou, že nemá peniaze, aby si ich kúpil. Odvtedy žil Ernest bez záujmu úradov.
„Už pri vytváraní samosprávnych krajov sa uvažovalo o vzniku zariadení pre agresívnych klientov DSS s vážnymi poruchami správania. Žiaľ, ostalo len pri zámeroch a títo ľudia zostali v bežných zariadeniach sociálnych služieb,“ upozornil Kurnát.
Podľa neho ide o nesprávny postup a „mnohokrát aj nezákonný“. Agresori ohrozujú nielen personál, ale aj zdravie iných klientov DSS-ky.
Obce nemajú informácie
Mestá a obce priznávajú problém s mentálne retardovanými ľuďmi, o ktorých sa nikto nechce starať.
„Ide o vypuklý problém, ktorý bude narastať,“ priznáva Marta Bujňáková, hovorkyňa ZMOS-u. Rozšírený je najmä v regiónoch, kde žijú početné sociálne vylúčené komunity Rómov.
„Ak zlyhá komunita alebo rodina, je na obci, aby zariadila, nech ťažko zdravotne postihnutí ľudia žijú v ľudských podmienkach,“ tvrdí Eva Surovková z Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity.
„Sociálnu a zdravotnú starostlivosť svojich občanov najlepšie pozná obec,“ dodáva Surovková.
S tým však ZMOS nesúhlasí. „Oficiálne samospráva nedostáva žiadne informácie o konkrétnych osobách so zdravotným postihnutím s bydliskom v obci. Často sa poznatky obce značne líšia od skutočností,“ dodáva Bujňáková.
Nový projekt
Splnomocnenec vlády začiatkom leta spustil projekt terénnych zdravotných asistentov, ktorí majú upozorňovať Rómov, aby sa viac starali o svoje zdravie. So špeciálnou asistenciou pre retardovaných Rómov v osadách však nepočíta.
Súdy minulý rok udelili ochrannú liečbu pri 22 prípadoch. Dvoch obžalovaných pre nepríčetnosť oslobodili.
Mentálne retardovaní agresori po odsúdení putujú do väzenia na oddelenie špeciálneho zaobchádzania alebo do nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne.
Tam mal skončiť aj strelec z Hurbanova Milan Juhász, ktorému ochrannú liečbu nariadil súd. Ešte v júni bol však Juhász vo väzení namiesto nemocnici.
Špeciálne zariadenia pre duševne chorých agresorov na Slovensku nie sú. Ak ich súd oslobodí, zvyčajne idú domov.
