Preslávili ho fotky Cigánov, vzbúrených väzňov, New Yorku, či drevených kostolíkov. Tibor Huszár zomrel vo veku 61 rokov.
BRATISLAVA. V stredu v skorých ranných hodinách zomrel významný slovenský fotograf Tibor Huszár. Agentúre SITA to potvrdila blízka osoba fotografa Judita Klačanská. Zomrel ráno o 2:00 u seba doma v Modre Harmónii.
„Všetci chcú byť slávni a bohatí, ale fotografia, to je životný štýl,“ hovorí Tibor Huszár vo filme z cyklu Slovenskí fotografi.
Režisér Miro Remo ho zachytil v období, keď sa po totálnom fyzickom kolapse v roku 2010 opäť postavil na nohy. Sprevádza ho v uliciach Paríža a ukazuje, s akou ohromnou ľahkosťou sa dokáže prihovoriť prakticky komukoľvek.
V tom filme sú omnoho zásadnejšie momenty a intímnejšie výpovede, no táto je z pohľadu na jeho prácu veľmi dôležitá.
Môže to znieť ako fráza, ale to, čo tu nazýva životným štýlom je v skutočnosti oveľa viac, dokonca všetko. „Jeho svetom bola fotografia. Bol si toho vedomý a sám vravel, že jej podriadil úplne všetko,“ hovorí fotograf Jozef Sedlák.
Portréty z Paríža sú už takmer hotové, no autor ich už nedotiahne dokonca. Zomrel po zdravotných komplikáciách v stredu skoro ráno.
Ideš dobre
„Obrovská charizma, spontánnosť, schopnosť nadviazať kontakt s ľuďmi – od Rómov z osád až po umelcov – to je pre fotografa kľúčová vec a Tibor Huszár toto všetko mal,“ hovorí dokumentarista Andrej Bán. „V tom bol absolútne výnimočný, neopakovateľný.“
Spomína, ako mu raz rozprával príhodu – prišiel na svojom veľkom džípe na kraj osady, zastavil, vyložil von z okna ten svoj veľký lakeť, odklepol si zo svojej cigary a prihovoril sa prvému rómskemu chlapcovi, čo išiel okolo. „Hej, kamoš, idem dobre? spýtal sa ho. On sa na neho vraj pozrel a povedal mu: Ideš dobre.“
Jeho cesty do rómskych osád v 70. a 80. rokoch boli naozaj dobrým smerom. Séria výnimočných čiernobielych snímok, ktorá knižne vyšla pod názvom Cigáni, je pre mnohých dodnes vrcholom jeho tvorby.
Zo série Cigáni.
„Bol posadnutý dokumentárnou fotografiou – mal v tom jasno od začiatku, keď sme sa stretli na FAMU v Prahe. Už vtedy vlastne chodil fotiť do osád. Vycítil tam asi, že vie vojsť medzi ľudí,“ hovorí Peter Župník. „Lebo presne o tom je dokument – fotograf musí prekonať určitú bariéru strachu, aby mohol vziať fotoaparát, ísť medzi ľudí a mieriť na nich.“
Portrét Júliusa Satinského s Milanom Lasicom.
Politické zákazky
„New York je pre robotu a Paríž pre život,“ hovorí Huszár pôžitkársky v uliciach francúzskej metropoly. Hneď v úvode krátkeho filmu však vysvetľuje, ako to bolo s vybavením ateliéru a padne pri tom meno Vladimíra Mečiara.
Napokon, nikdy to netajil. Aj na svoju webovú stránku si napísal presný zoznam volebných kampaní, na ktorých robil. Sú medzi nimi HZDS, SDKÚ, SMK aj Smer. Pre kontakty v politike sa v 90. rokoch dostal aj k privatizácii malej firmy v Pezinku, čo mu výrazne pomohlo vo financovaní fotografických kníh.
„Dá sa to povedať aj tak, že sa vedel uplatniť za každých okolností,“ hovorí teoretik Aurel Hrabušický. „Faktom je však i to, že aj oficiálne postavy komunistického režimu dokázal fotografovať tak, že to pôsobilo ľahko a invenčne. Svojej autorskej pozícii tým neublížil, až na to, že mnohí to vnímali ako kontroverzný počin.“
Bilbord pre kampaň HZDS v roku 1998. FOTO - ARCHÍV TASR
Za všetko zaplatíš
„Zo začiatku to bral vyslovene ako komerčnú zákazku. Aj to tak vravel – že predsa ako profesionálny fotograf nemôže odmietnuť takúto prácu,“ spomína Peter Župník. „Aj sme sa o tom zopárkrát pohádali, ale potom sme to prestali riešiť a zhovárali sme sa o tom, čo malo zmysel. On vedel vždy ponúknuť perfektnú odpoveď na otázku, prečo to urobil, akoby sa v nej snažil niekedy sám hľadať dôvody a ospravedlnenie, ale to sa už ťažko vysvetľuje,“ dodáva.
Otázke na obdobie mečiarovských rokov sa nevyhol ani Miro Remo vo filme. „Nebudem klamať, to obdobie je za mnou – na jednej strane je dobré, že bolo, na druhej ma to stálo veľa energie a nie som si istý, či som to mal robiť. Či som sa nemal radšej venovať čistému umeniu,“ hovorí vo filme. „Za všetko zaplatíš daň. Zaplatil som – zdravím, za toto všetko. Rozsypala sa mi rodina a veľa iných vecí,“ sumarizuje Huszár.
Počas celej svojej tvorby ostal Tibor Huszár verný klasickej čiernobielej fotografii na film. Vyhýbal sa dramatickým témam. „Malo to logiku v jeho povahe odmietajúcej násilie. Napriek zdaniu 'hromotĺka' to bol citlivý človek,“ dodáva Andrej Bán.
Posledná rozlúčka s Tiborom Huszárom bude v sobotu 14. septembra o 15.00 h v Dome smútku v obci Reca.
Prečítajte si rozhovor z roku 2011
Tibor Huszár: Na fotenie sa zatiaľ necítim
Beata
Balogová
