Ste veriaci a dlhodobo mapujete jednotlivé slovenské kalvárie. Ako k tomu došlo?
Nápad vznikol na jar v roku 2008 a najskôr bol veľmi skromný – nasnímať približne 10 či 15 krížových ciest a dať ich na svoj blog, čím by to bolo vybavené. Veľa som totiž vtedy cestoval železnicou, fotografoval prírodu či mestskú architektúru.
Ako som sa však ponáral do problematiky krížových ciest, začal som si hľadať aj ďalšie informácie na internete. Potom som zistil, že v roku 2002 vydal Pamiatkový úrad knihu o kalváriách. Obzor sa mi teda rozšíril už na viac ako 100 miest, a tak som si povedal, že ich chcem vidieť a zaznamenať všetky.
Pre časopis .týždeň ste sa svojho času vyjadrili, že sa v tom spájajú tri veci – cesty po železnici, fotografovanie a vyjadrenie vašej viery.
Logicky, lebo keby som nebol veriaci, venujem sa iným veciam. A človeka musí baviť aj samotné cestovanie, lebo práve to zaberá najviac času z celého výletu. Bežne sa stáva, že strávim desať hodín vo vlaku a jednu hodinu na mieste. Našťastie mi to nerobí finančné, ale len časové problémy.
Najstaršia bola v Trnave Kalvárie ako stavebné a neraz umelecké stvárnenia krížovej cesty Ježiša Krista sú zväčša zasadené do kopcovitého terénu.
Pôvodne sa prakticky vždy stavali cestou do kopca, aby človek, ktorý sa tam vyberie, vydal zo seba určitú námahu. Malo to symbolizovať utrpenie Krista v čase, keď šiel na Golgotu. Preto sa väčšina kalvárií nachádza nad dedinami a v prírode.
Druhá skupina kalvárií, a tých je tiež veľa, je určená najmä pre starších veriacich, prípadne ľudí so zdravotnými problémami. Nachádzajú sa zväčša v blízkosti kostolov prípadne v ich areáloch.
Kedy u nás začali vznikať prvé kalvárie?
Nie som historik, ale sú to už stovky rokov. Prvá kalvária na Slovensku bola postavená v Trnave a viedla z mesta do Modranky. Dnes však už neexistuje, nezachovala sa.
V Bratislave sa vraj začala stavať v roku 1694 a podľa niektorých prameňov je najstaršia ona.
Patrí k najstarším, ale bola mladšia ako trnavská. Po Trnave vznikla ešte kalvária v Spišskej Kapitule a jedna na ceste z Banskej Bystrice do Španej doliny. Všetky ostatné sú mladšie.
Bratislavská krížová cesta je v podstate zaniknutá, ostalo len torzo jednej kaplnky, v Španej doline prežilo tiež len pár kaplniek. V Spišskej Kapitule sa jedna kaplnka obnovila, zvyšok sú len torzá, niekde sa dajú nájsť len holé tehly.
Prečo ich ľudia začali stavať?
Myslím si, že z toho istého dôvodu, pre ktorý na ne chodím ja. Ľudia jednoducho chceli takýmto spôsobom vyjadriť svoju vieru v Boha. V tých časoch to bol trend, mnoho pre ich vznik spravil najmä rád jezuitov. Na najkrajších slovenských kalváriách, prešovskej a banskoštiavnickej, má trebárs obrovskú zásluhu jezuita páter Perger.
Počet zastavení na krížovej ceste bol vždy rovnaký?
Nie, vyvíjal sa v čase. Prvé cesty ani neboli krížové, šlo o kalvárske cesty s piatimi či siedmimi zastaveniami. Tie neskoršie ich majú až štrnásť, najnovšie dokonca pätnásť. To je však záležitosť až posledných 200 rokov.
Čo symbolizujú jednotlivé zastavenia?
Samotné pomenovania sa, samozrejme, môžu líšiť, ale význam ostáva identický. Prvé zastavenie predstavuje odsúdenie Ježiša na smrť, druhé znázorňuje, ako berie na svoje plecia kríž.
Tretie zastavenie je o prvom páde Ježiša pod krížom, štvrté jeho stretnutie s matkou Máriou, piate symbolizuje situáciu, keď mu kríž pomohol niesť Šimon Cyrenejský, v šiestom Veronika podáva Ježišovi ručník, v siedmom druhýkrát padá pod krížom.
V ôsmom Kristus napomína plačúce ženy, v deviatom nasleduje tretí pád pod krížom, v desiatom mu zvliekajú šaty, v jedenástom je pribitý na kríž, v dvanástom zomiera, v trinástom ho skladajú z kríža, čo sa zobrazuje, ako ho Mária drží v náručí. Štrnáste zastavenie predstavuje Ježišovo pochovávanie a pätnáste, ktoré pribudlo až v posledných desaťročiach, symbolizuje zmŕtvychvstanie.
foto: Kalvária v Bitarovej Niektoré stáli státisíce Krížové cesty sa dnes stavajú z rôznych materiálov. Niektoré sú stvárnené symbolickejšie a idú viac do umenia, pričom mnohé nechávajú na predstavivosti veriacich. Iné sú „doslovisticky“ jasné.
Materiál bol vždy prispôsobený dobe, v ktorej kalvária vznikala. V počiatkoch to bol takmer výhradne kameň, dnes sa používa všetko možné. Videl som už aj vitrážovú kalváriu, iné sú z plechu, rôznych kovov, zo skla či z dreva.
Dnešné krížové cesty sú teda oveľa rozmanitejšie, kým kedysi boli skôr na jedno kopyto. Niekde sa do krížovej cesty dokonca podarilo preniesť aj ľudové zvyky a tvorbu.
Áno, niektoré stvárnenia sú umeleckejšie a dosť netradičné, občas mám aj ja problém identifikovať niektoré zastavenia. Typickým príkladom je kalvária v Starom Smokovci. Niektoré krížové cesty sú však naozaj skvosty.
Ak sa niekto rozhodne postaviť kalváriu, čo musí urobiť? Vznikajú prioritne na cirkevných pozemkoch?
Nie. Myslím si, že práve tá v Starom Smokovci nestojí na cirkevnom pozemku. Cirkev s tým dokonca ani nemusí mať nič spoločné. Na rozdiel od minulosti, keď šlo takmer výhradne o jej aktivitu, v tom dnes nemusí byť nijako zaangažovaná.
Neraz ide len o iniciatívu veriacich laikov či umelcov. Cirkev k tomu však zväčša prizvú, aby to prípadne zastrešovala. Financovanie sa deje najmä prostredníctvom sponzorov, dokonca niektoré veľké krížové cesty na Slovensku sa opravovali za peniaze z európskych fondov. Dobrým príkladom je kalvária v Kremnici.
Kto sa o kalvárie stará a udržiava ich? Je to tiež najmä na angažovanosti jednotlivcov?
Rozdelil by som to na tri rôzne časti – prvým je obdobie do nástupu komunistov. Dovtedy disponovali najväčšie kalvárie vlastnými finančnými fondami, z ktorých sa platilo všetko potrebné na ich údržbu a opravy.
Nasledujúce štyri desaťročia boli najmä obdobím chátrania, prakticky do ničoho sa neinvestovalo, len občas sa prejavil konkrétny jednotlivec. Po revolúcii v roku 1989 sa zase menších kalvárií chytili jednotlivci, na iné sa našli sponzori. Napríklad na krížovú cestu v Banskej Štiavnici boli potrebné až státisíce eur. To sú prípady, kde sa už angažujú aj veľké stavebné firmy.
Prispieva aj samotná cirkev?
Nemám komplexný prehľad o všetkých diecézach, ale v mnohých prípadoch áno. Trebárs bývalý banskobystrický biskup Rudolf Baláž sa o kalvárie zaujímal a staral sa o ne. Nanovo postavená tamojšia kalvária bola viac-menej jeho dielom.
foto: Kalvária v Starom Smokovci Najväčšia je v Poľsku Sú kalvárie štandardom aj v zahraničí?
Áno, ale nie až v takej miere ako u nás. Napríklad v Česku nejestvuje ani zlomok z toho, čo máme na Slovensku, predsa len, sme religióznejší národ. Veľa ich je v Rakúsku a Taliansku, najväčšia kalvária na svete sa nachádza zase v Poľsku. Sú tam postavené dva okruhy a jednotlivé zastavenia predstavuje až 30 kostolov. Ak by to chcel človek prejsť, pár hodín by mu určite nestačilo.
Koľko ich je na Slovensku?
Osobne som prešiel 183 z nich a viem o existencii ďalších jedenástich. Ďalších päť sa plánuje, takže spolu ich bude 199. Stále objavujem nejaké nové, a to buď na internete, alebo mi o nich píšu priamo čitatelia či dokonca ich autori.
Trúfam si povedať, že ročne u nás pribudne okolo 10 nových kalvárií. Tie by som však rozdelil na dve skupiny – jedny sú novopostavené a vznikajú v týchto mesiacoch a rokoch, ďalšie sa zase objavujú po dlhom čase, lebo sa na ne zabudlo a nič sa o nich donedávna nevedelo.
Stalo sa vám, že ste niekam prišli, podľa prameňov tam mala byť kalvária, ale už o nej netušili ani starousadlíci?
To nie, naopak, spolieham sa najmä na miestnych obyvateľov, lebo isté miesta sa na internete nedajú nájsť. O kalváriách netušia skôr mladí, stará generácia ich pozná. Stalo sa mi však, že som krížovú cestu objavil náhodou. Boli sme na výlete na pútnickom mieste Buková Hôrka pri Stropkove a zrazu som videl kalváriu, o ktorej som vôbec netušil.
Keď som bol pozrieť niektoré kalvárie, prakticky nikoho som tam nestretol. Je púť za nimi vecou špecifických období a počas zvyšných mesiacov sú až na výnimky opustené?
Na väčšinu kalvárií ľudia chodia v pôstnom čase, ide o pravidelné púte. Alebo tam idú v súvislosti s odpustom, teda na dedinské hody. To sú však organizované akcie a okrem nich tam bežne chodí množstvo jednotlivcov. Stretávam ich pomerne často, mám z toho pekné zážitky, koniec koncov, mnohé sa nachádzajú pri turistických chodníkoch, teda na vyznačených trasách, a tak sa s nimi stretávajú nielen veriaci.
Napríklad v Solke, čo je časť Nitrianskeho Pravna, je nádherná kalvária. Nachádza sa v tichej prírode na odľahlom mieste. Stretol som tam rehoľnú sestričku, ktorá sa modlila ruženec. Prišlo mi to veľmi príjemné a povzbudivé.
V Modrom Kameni pri Veľkom Krtíši je zase krížová cesta so štrnástimi kaplnkami, ktoré vedú na kopec, ale za ním sa nachádzajú ďalšie kaplnky s výjavmi náboženských právd. O tých som tiež predtým nevedel. Prezradila mi to až jedna rodinka, ktorá sa odtiaľ práve vracala.
Koľkokrát ročne za nimi ešte cestujete?
Tým, že som už bol na väčšine z nich, to ubúda, ale stále stíham tak desať krížových ciest do roka. Tento rok som bol zatiaľ iba na troch, lebo som mal mnoho iných povinností. Nepovažujem to však za uzavretú kapitolu, túžim navštíviť všetky.
Je vám smutno, že mnohé chátrajú a zanikajú?
Nepochybne, ale pozerám sa na to reálne. Je logické, že nie všetky majú šancu prežiť aj v budúcnosti. Niečo vznikne, iné zanikne. Celkový stav kalvárií na Slovensku je však naozaj dobrý.
Ako na váš špecificky zameraný blog reagujú ľudia?
Väčšina obdivuje a oceňuje, že to niekto mapuje, označujú ma za šialeného v tom dobrom slova zmysle. S negatívnou reakciou som sa zatiaľ ani nestretol. Zrejme sa také nájdu v diskusiách pod článkami, ale na to nereagujem. Fotografujem a píšem, nediskutujem a urážky prehliadam.
Niekedy som na Boha naštvaný, ale po rokoch vidím, že to bolo správne Neuvažovali ste, že by ste z vašich rozsiahlych materiálov o kalváriách vydali knižnú publikáciu?
Uvažoval, ale otec je kníhkupec, a tak viem, aké to je náročné. Musela by to byť plnofarebná kniha na kriedovom papieri, čo nie je práve najlacnejšie.
Ak však príde ponuka z nejakého vydavateľstva, určite budem ochotný spolupracovať tak, ako som spolupracoval s inými, napríklad s televíziou Lux. Isté české vydavateľstvo zase s mojimi fotografiami krížových ciest vydáva katolícky kalendár.
Čo potom, keď obídete všetky?
Ľudia mi už navrhovali, aby som skúsil zmapovať cintoríny, hrady a zámky, ale do takéhoto náročného projektu by som sa už nepúšťal, lebo viem, koľko času to zaberie.
Ako to vníma vaša manželka?
Podporuje ma, bez toho by to nešlo. Koniec koncov, ešte ako priateľka bola so mnou na mojej úplne prvej kalvárii. Na tom, že som vytrval, má svoj veľký podiel. Niektoré chvíle však pre ňu boli ťažké, keďže zväčša som cestoval sám.
Čím je pre vás viera?
Zmyslom života. Viem, že ak prídu ťažkosti, Boh je so mnou aj s manželkou. Vnímam, ako sa o nás stará v bežnom živote, také rôzne malé zázraky, ktoré si ten, čo v sebe nemá vieru, v podstate ani nevšimne.
Nikdy nepochybujete?
Ale áno, dokonca som niekedy na Boha naštvaný, prečo sú veci tak a nie inak. Moja doterajšia skúsenosť je však taká, že niekedy až po rokoch vidím, že všetko bolo správne.
foto: Kalvária v Brusne
foto: Kalvária v Drahovciach
foto: Kalvária Hostie
foto: Kalvária v Kline
foto: Kalvária v Krásnej Lúke
foto: Kalvária v Krížovej Vsi
foto: Kalvária v Považskej Bystrici
foto: Kalvária Pružina
foto: Kalvária Šaštín-Stráže
foto: Kalvária Solka
foto: Kalvária Stupava Rozhovor bol autorizovaný, Miroslav Lisinovič v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
