Agentúrne spravodajstvo sme nahradili autorským článkom SME
BRATISLAVA. Vo veku 69 rokov v piatok zomrel významný historik Milan Zemko. Len málokto z jeho kolegov sa tak zaslúžil o popularizáciu a demytologizáciu slovenských dejín.
„Mal rád Slovensko, ale nebál sa ironizovať jeho neduhy a národné vlastnosti,“ vraví bývalý disident a politik František Mikloško.
Prečítajte si rozhovor z roku 2011:
Milan Zemko: Sme zahľadení do mýtov
Po zákazoch sa kontaktoval s disidentmi
Verejný diškurz mohol výraznejšie ovplyvňovať až po revolúcii. Po kritike okupácie v roku 1968 ho vylúčili zo strany, postgraduálneho štúdia, zakázali mu aj odborne publikovať.
„Do roku 1989 pôsobil v literárnom mesačníku Slovenské pohľady a udržiaval kontakty s občianskym disentom,“ bilancuje kolega z Historického ústavu Adam Hudek.
„Počas revolúcie sa naplno prejavil aj jeho ďalší rozmer, keď vstúpil do politického života a výrazne ho ovplyvnil ako podpredseda parlamentu a neskôr ako vedúci odboru vnútornej politiky prezidenta Michala Kováča,“ hovorí jeho priateľ a sociológ Martin Bútora.
Kľúčovou politickou osobou bol Zemko aj podľa Mikloška, ktorý s ním viedol v rokoch 1990 až 1992 Slovenskú národnú radu ako predseda.
„Dali sme do pohybu niektoré pekné projekty, ktoré sa viažu k tomu obdobiu. Spolupracovali sme na ospravedlnení sa židovským spoluobčanom za deportácie, ktoré na Vianoce 1990 prijala Národná rada aj Vláda. Osobitne sa podieľal aj na tvorbe vyhlásenia vo februári 1991, v ktorom sme sa ospravedlnili karpatským Nemcom za vysídlenie,“ spomína Mikloško.
Milan Zemko písal aj pre SME:
Rok deväťdesiaty ôsmy nie je pamätník, ale stále živá výzva Vojnová Slovenská republika – jasné a nedopovedané odpovede Dvojnásobný Paríž – a čo s tým dnes? Sviatky-zmätky? Slováci medzi „večnou“ provinciou a samostatnosťou
Organizoval semináre o slovenskom štáte
Zemko ako podpredseda parlamentu organizoval v Častej-Papierničke aj semináre na kontroverzné témy ako slovenský štát či pôsobenie prezidenta Jozefa Tisa.
Od roku 1997 pracoval v Historickom ústave SAV, špecializoval sa na politické dejiny Slovenska a medzivojnového Československa. Vydal viac odborných publikácií, publikoval aj v novinách a časopisoch vrátane SME.
Milan Zemko skonal v Univerzitnej nemocnici v Bratislave po náhlom zhoršení zdravotného stavu.
Zemko bol historikom aktívnym vo verejnom živote
Vďaka svojim výborným štylistickým a rečníckym schopnostiam, nadobudnutým počas dlhoročnej novinárskej práce sa z neho stal populárny a erudovaný komentátor dejín v printových aj elektronických médiách.
Milan Zemko sa narodil v roku 1944 v Čiernom Balogu. V rokoch 1966 promoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, následne pôsobil na tejto fakulte ako interný ašpirant v odbore dejiny estetiky.
V liberalizačnom období konca 60. rokoch bol redaktorom v časopise vysokoškolských študentov ECHO, kde publikoval články podporujúce reformný proces v socialistickom Československu.
V rámci čistiek po sovietskej okupácii bol pre svoje „antikomunistické“ postoje vylúčený z postgraduálneho štúdia. Súčasne ho vylúčili aj z KSS, kam vstúpil ako vysokoškolák.
Až do roku 1989 potom pôsobil ako redaktor v literárnom mesačníku Slovenské pohľady. V „normalizačných“ 70. a 80. rokoch udržiaval kontakty s predstaviteľmi občianskeho disentu a intelektuálmi, ktorých kariéru zastavili čistky po roku 1968.
Spolu s Martinom Bútorom, Ladislavom Kováčom, Jánom Bakošom alebo Michalom Horským sa stretávali na súkromných prednáškach v byte estetika a literárneho kritika Bohuslava Kováča.
V marci 1990 bol kooptovaný za VPN do Slovenskej národnej rady. Vo voľbách 1990 zvolený za poslanca a následne za podpredsedu SNR. Po transformácii VPN na politickú stranu pôsobil v SNR ako nezávislý poslanec.
Od septembra 1992 do marca 1993 pracoval v Politologickom kabinete SAV. V rokoch 1993-1997 bol riaditeľom odboru vnútornej politiky Kancelárie prezidenta SR. Od roku 1997 pracoval v Historickom ústave SAV ako samostatný vedecký pracovník špecializujúci sa na politické dejiny Slovenska a medzivojnového Československa.
Vo svojej práci sa zaoberal fungovaním parlamentnej demokracie v prvej ČSR, česko-slovenskými vzťahmi v 20. storočí, formovaním občianskej spoločnosti na Slovensku a významnými postavami slovenského politického života.
V jeho práci je badateľné výrazné úsilie o demytologizáciu slovenských dejín a tiež kritika využívania a zneužívania dejín na účelové politické ciele. Je autorom a spoluautorom niekoľkých kníh a desiatkov článkov.
Výraznou prednosťou Milana Zemka ako historika bola jeho aktivita vo verejnom živote. Zrejme najviac spomedzi svojich kolegov na Historickom ústave SAV sa venoval popularizácii histórie.
Vďaka svojim výborným štylistickým a rečníckym schopnostiam, nadobudnutým počas dlhoročnej novinárskej práce sa z neho stal populárny a erudovaný komentátor dejín v printových aj elektronických médiách.
Zúčastňoval sa najrôznejších verejných diskusií a vynakladal značné úsilie pri formovaní historického povedomia na Slovensku.
Milan Zemko bol príkladom verejne pôsobiaceho intelektuála, ktorý podobne ako napríklad Ľubomír Lipták svojou publikačnou činnosťou presiahol odborné hranice svojej vedeckej disciplíny a svoje odborné vedomosti využíval v širokom kultúrno-spoločenskom kontexte.
Pre slovenskú spoločnosť je každá strata kriticky mysliaceho intelektuála formátu Milana Zemka len veľmi ťažko nahraditeľná.
Adam Hudek, historik SAV
Beata
Balogová
