V čase komunizmu si o ňom ŠtB myslela, že musí byť tajný biskup či aspoň kňaz.
Ak si myslíš, že som niečo dobre robil, budem rád, ak sa tým necháš inšpirovať. Ale zaprisahávam ťa, ak vidíš na mne niečo zlé, povedz mi to! Tieto slová Silvestra Krčméryho (5. 8. 1923 - 10. 9. 2013) mi v ušiach znejú rovnako silno ako jeho obhajoba pred súdom z roku 1954.
Po troch rokoch tvrdého komunistického väzenia a vyšetrovania vtedy mladý 29-ročný Silvester, obvinený z vlastizrady, neoblomne dešifroval falošnú ideológiu.
Mnohí kruto vyšetrovaní politickí väzni po vyšetrovacej väzbe, akú mal lekár Silvo (zlámané rebrá, bitie do bezvedomia, zabránenie spánku), priznávali všetko, aj to, čo nebola pravda. On si zachoval triezvu myseľ a na súde predniesol obhajobu, ktorá nemá páru v žiadnej postkomunistickej krajine.
„Po slovách: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu,“ sme si mysleli, že ho popravia,“ povedala mi Silvova sestra.
Krčméry so sestrami.
FOTO - PUBLIKÁCIA NENÁPADNÍ HRDINOVIA: SILVO KRČMÉRY
Nechcel z väzenia
Postalinská éra rovnako bezcitného komunizmu odmietla hrdelné tresty a kým mnohí neprávom odsúdení čakali na milosť a slobodu, Krčméryho postoj bol iný. Chcel si odkrútiť plných 14 rokov (chýbalo mu k tomu už len pár mesiacov) a odmietal prepustenie, lebo tým by povedal, že sa priznal k niečomu, čo neurobil.
Z väzenia ho dostali skoro až nasilu. Rovnako ho neskôr vyhodili príslušníci ŠtB na februárke v Bratislave, keď sa ponúkol, že pôjde do väzenia namiesto zatýkaných kresťanských aktivistov v osemdesiatych rokoch.
Ak by sme za takýmito postojmi hľadali tvár zaťatého, zatrpknutého človeka, ktorý nikomu neverí a ide si svojou cestou, mýlili by sme sa. Silvo sa naozaj v kresťanskom duchu modlil a obetoval nielen za svojich priateľov, ale aj nepriateľov.
Akým spôsobom? Cez zodpovedné plnenie si svojich povinnosti lekára (pred zatknutím publikoval odborné štúdie z oblasti dermatológie, zaviedol napr. pojem epidermálnej reaktibility, ktorý sa používa dodnes), muža šíriaceho laický apoštolát a jedného z hlavných aktérov našej cesty k slobode.
Bez Silva Krčméryho, Vladimíra Jukla a vtedajšieho tajného biskupa Korca by sme dnes neoslavovali 25. marec 1988 ako Deň zápasu za ľudské práva. A bol to práve Silvo a ním založené spoločenstvo Fatima, ktoré ilegálne pašovalo náboženskú literatúru do ZSSR a modlili sa aj za obrátenie Číny.
Vodičák z roku 1964. Krčméry so sestrami.
FOTO - PUBLIKÁCIA NENÁPADNÍ HRDINOVIA: SILVO KRČMÉRY
Slovenský svätý otec
Viac ako päť rokov bol pripútaný na lôžko, no cestu k nemu si nenachádzali len jeho priatelia, príbuzní a členovia spoločenstva Fatima, ale oveľa viac mladí ľudia. Prečo? Aby boli v blízkosti svätca, ktorý odchádza na večnosť. Niekedy si v duchu hovorili, že je to taký „náš slovenský svätý otec“.
Iste neboli ďaleko od pravdy, veď Silvo bol mužom svätého života a mnohých otcovsky viedol na ceste viery. Prešiel jezuitskou spiritualitou i konverziou vo veku 17 rokov, tak ako terajší pápež František.
V čase komunizmu si o ňom ŠtB myslela, že je tajným biskupom alebo aspoň kňazom. Nebol, no raz na takéto naliehanie jedného z príslušníkov ŠtB s humorom poznamenal: „Možno som aj tajný pápež!“
Prvú časť Silvovho výroku z úvodu mnohí napĺňajú. Iní sa zatiaľ len s obdivom dívajú na životnú cestu Silvestra Veľkého, lebo ho ešte nepoznajú tak dobre, ako napríklad Dominik Tatarka, ktorý ho nazval „Apoštolom“.
Dokonca aj osobný tajomník Jána Pavla II. kardinál Stanislaw Dziwisz povedal: „Na koho si zo Slovákov zvlášť pamätám a koho mal Svätý otec vo veľkej obľube, to bol Silvo, Silvo Krčméry! Silvo, Silvo. Poznáte ho?“
Druhá časť výroku hovorí o hlbokej pokore a je rovnako nasledovaniahodná. Moje posledné slová, ktoré som Silvovi povedal deň pred smrťou, boli len slová vďaky: "Silvo, pozdravujú ťa mladí. A ďakujeme za všetko! Máme vás radi."
Autor: František Neupauer, zakladateľ Múzea zločinov, obetí komunizmu

Beata
Balogová
