Paraglajdista Miro Švec za šesť dní obletel Slovensko na padáku s motorom. Letel ponad hrady, Vysoké Tatry aj hmlou na juhovýchode. Prečítajte si jeho denník, ktorý si po ceste písal, a pozrite si jeho fotografie.
1.Odlet, štvrtok 5. 9. 2013
Štart z poľa pred budovou Markízy bol dosť komplikovaný. Oboch nás prekvapila hmotnosť celej výstroje a všetkého vybavenia.
Na bežné lietanie stačí aj pol nádrže benzínu a od určitej hranice je každé kilo naviac veľkou príťažou. Tentokrát sme však brali aj ťažkú fotovýbavu, vysielačky, nabíjačky, spací vak s karimatkou, nejaké náradie na prípadné opravy a podobne. Problémom nebola len hmotnosť ale aj fakt, že sme boli rôznymi batôžkami obvešaní ako vianočné stromčeky.
Po úvodných komplikáciách sme si však už vychutnávali pohodový let, vydali sme sa smerom na Devín a potom späť. Chceli sme sa vyhnúť riadeným vzdušným priestorom a preto sme leteli v úzkom páse medzi CTR Bratislava a vojenským priestorom MCTR Malacky. Spomedzi lesov vykúkala zrúcanina hradu Pajštún.
Spestrením dňa bolo uvítanie v Orešanoch. Len čo sme pristáli pri benzínke, objavil sa náš kolega - paraglajdista. Hneď ako nás videl prichádzať, sadol do auta a prišiel nás pozdraviť. Do pol hodiny prišli ďalší dvaja. To sme ešte nevedeli, že podobné uvítania zažijeme prakticky počas celej expedície.
Večer sme doleteli na letisko v Piešťanoch, kde práve začínala balónová fiesta. Pristáli sme teda priamo na medzinárodnom letisku a pridali sa k partii balónistov, paraglajdistov a rogalistov – boli sme medzi svojimi. Na letisku sa našla aj miestnosť, kde sme si mohli na noc spacáky rozložiť.
2.Lietanie s balónmi, piatok 6. 9. 2013
Ranné naháňanie balónov. Boli naozaj unikátne podmienky: tesne nad zemou zafukoval údolný vietor balóny na juh, avšak ako vystúpali len o asi 100 metrov, už ich bral vietor na sever. Balóny pristáli takmer na rovnakom mieste ako štartovali!
Čachtický hrad bol skvelý, Beckov, Trenčín na dohľad, ale tam sme to už stočili na východ a leteli smer Prievidza. Na letisku v Prievidzi som pristál tak, že som mal v nádrži približne deci benzínu, musím priznať, že mi nebolo všetko jedno. Pozdravujeme aeroklub Prievidza a ďakujeme za priateľské privítanie, možnosť oddychu a vďaka za benzín do nádrže.
Zámok v Bojniciach je rozprávkový aj zo zeme. Zhora asi ešte krajší. Veľmi sme si vychutnávali let ponad mierne vŕšky smerom na Martin. Pekné výhľady, občas sme točili v stúpavých termických prúdoch, aby sme nabrali výšku, a tak ušetrili trochu benzínu.
Nad Vrútkami sme už chytili slušný protivietor a pri stúpaní ponad Kopu (1187 metrov) nám omŕzalo úplne všetko. Spomenul som si na teplé oblečenie zabalené v spacáku, veď ešte pred chvíľou sme sa opaľovali v Prievidzi!
Večerné pristátie v Komjatnej bolo, povedzme, odvážne, ale podarilo sa. Kamarát Robo tu má skromnú chalupu a prespali sme veľmi pohodlne.
3.Ovce aj zemiakové brigády na severe, sobota 7. 9. 2013
Ranný let cez Dolný Kubín som si nenormálne užíval a Oravský hrad bol peknou bodkou. Pastieri so stádami oviec, zemiakové brigády, všade ľudia čo mávajú rukami a s dobrou náladou. Tie dolinky sú naozaj útulné, nie sú rušené rôznymi diaľnicami vo výstavbe, železnicami či vysokým napätím. Kraj má svoje veľké čaro.
Skvelá pohodová atmosféra bola aj na slnkom zaliatej Liptovskej Mare: rybári, grilovačky, stanovačky, ale i plachetnice a vodné skútre.
Pozdravujem partiu, čo na mňa mávala, aby som pristál rovno na deke, kde sa opaľovali. Pristáť by sa dalo, ale odletieť už asi nie.
Naopak, pri McDonald's v Liptovskom Mikuláši to bolo výborné. Všetko na jednom mieste: olej do motora, benzín, jedlo aj nové topánky (na starých mi praskla podrážka).
Ubytovanie v penzióne v Liptovskej Kokave - konečne sprcha s teplou vodou a potrebovali sme nabiť všetky prístroje pred zajtrajším dôležitým letom.
4.Kĺzanie nad Lomnickým štítom, nedeľa 8. 9. 2013
Náááááádherný let ponad končiare Vysokých Tatier! Začalo sa to s ťažkosťami s vysielačkou. Ja som síce vežu na letisku v Poprade počul, ale oni mňa nie. Malá ručná vysielačka jednoducho nemá taký výkon, ako tie, čo sa montujú do lietadiel.
Všetko sa zlepšilo, keď som nad Štrbským plesom získal priamu viditeľnosť na letisko. Ďakujem riadiacemu na “Tatry veža” za ochotu a trpezlivosť.
Lomnický štít bol wow! Nastúpal som vyššie a s vypnutým motorom som tichúčko dokĺzal až k hvezdárni. Bolo to krásne, krúžiť nad ňou a hľadieť kolmo dolu. Musel som si to zopakovať dvakrát. Toto mal byť highlight expedície a naozaj bol!
Akonáhle zo mňa opadlo napätie, či sa to podarí, začal som si Tatry naozaj vychutnávať. Oproti bežnému turistovi, ktorý hľadí na štíty zdola, má paraglajdista obrovskú výhodu: vidíme aj za ne. Vidieť priestor ZA vrcholkami hôr dáva tým horám zrazu priestor. Letieť bezprostredne pri nich dáva pocítiť ich veľkosť a zároveň je možné si ju prirovnať k rovine za nimi. Tatry vyzerajú MOHUTNE.
A ľudia na Kriváni boli maličkí. Bolo ich ako mravcov, veď škoda nevyužiť tak krásny slnečný deň.
Akoby toho na jeden deň nebolo dosť, poobedný let bol tiež veľmi pekný: Levoča, Spišská kapitula, Spišký hrad. Je naozaj obrovský. Bolo treba letieť ďaleko od neho, aby sa vôbec zmestil do záberu.
5.Nevľúdny let na Prešov a Košice, pondelok 9. 9. 2013
Toto bol deň, keď paraglajdisti nejdú lietať, pretože nemusia. Lietať sa chodí pre zábavu a aby duša pookriala. Dnes to nebolo ani jedno, ani druhé.
Zamračené, zima, silný protivietor, nad krajinou bol akýsi opar a nad Košicami aj zreteľný smog. Toto bol veľmi vhodný moment na otázku: “Prečo som sa na toto vôbec dal?” Nepodarilo sa mi nadviazať spojenie s vežou v Prešove ani v Košiciach, a tak som tieto mestá obchádzal po hranici riadeného priestoru.
Ale asi by aj tak nebola odvaha letieť v takýchto podmienkach priamo nad mestom bez možnosti núdzového pristátia. Čo počasie pokazí, (opäť raz) dobrí ľudia napravia. Okamžite po pristátí pri benzínke v Moldave nad Bodvou nás prišiel pozdraviť Štefan (áno, tiež paraglajdista). Privítanie čajom a chutným obedom v takom počasí človek naozaj ocení. Štefan, ešte raz ďakujem za zlepšenie nálady.
Kým hore silno fúkalo, vo výške do 50-100 metrov nad zemou to bolo celkom letové. V doline sa už dá letieť nízko, takže smer Rožňava. Pri prelete ponad “sedlo” nad Rožňavou ma silný vietor posadil dolu. A to je dobre, lebo o chvíľu začalo aj pršať. Pivo nie, čo ak prestane?
O dve hodiny sa letelo ďalej. Veľakrát som cestoval údolím cez Brzotín - Slavec - Vidová - Plešivec a vždy som chcel vedieť ako to vyzerá za tými strmými okrajmi. Tak je to náhorná planina, rovnomerne zalesnená, sem-tam nejaká lúčka s lesnou cestou. Aj v tomto sychravom počasí to malo svoje čaro. Vyzeralo to tak anglicky alebo škótsky.
Ďalej na západ však lialo ako z krhly a bolo vidieť len tmavosivú stenu. Pozdravujem Dušana zo Šivetíc a ďakujem za úžasnú pohostinnosť. Máte tam krásne letisko, v hangári krásne stroje a domček pre hostí nemal chybu. K tomu najlepší jelení steak v mojom v živote! Určite nevynechajte divinu v motoreste Psota v Lubeníku!
6.Uzemnený hmlou a dlhý let, utorok 10. 9. 2013
Skoro ráno nás privítala silná hmla. Keď trochu stúpla, bolo možné pod ňou letieť, avšak po asi dvoch kilometroch už nebolo vidieť vôbec nič a museli sme sa vrátiť späť na letisko.
Lietanie v hmle by asi malo zaujímavú (desivú) atmosféru, ale bola by to hra so životom. A je to nelegálne. Takže sme čakali a čakali.
Pre zdržanie sme museli dnešnú etapu skrátiť a obetovali sme Banskú Štiavnicu. Škoda jej, ale stále dul silný vietor a bojovať s turbulenciami v Štiavnických vrchoch sa nám nežiadalo.
Rimavská Sobota, Lučenec, tankovanie vo Veľkom Krtíši, Šahy. Na Štúrovo, a najmä na baziliku v Ostrihome som sa tešil, ale v tom sychravom počasí to nebolo celkom ono.
Ale aj tak to bol pekný let. Od Štúrova po Komárno sa postupne vietor otáčal, najprv dul zboku a potom mierne zozadu. To už som aj autá predbiehal.
Aj tak je neuveriteľné doletieť za jeden deň od Rožňavy do Komárna. Nevydalo, 2 kilometre pred Komárnom mi došiel benzín. Jeden telefonát, trochu doliať a za chvíľu som bol doma. To, ako sa mi deti hodili okolo krku a zvlalili ma na zem, bolo tou najkrajšou časťou celej expedície!
Tri veci, čo sa mi na expedícii najviac páčiliNávrat domov a zvítanie sa s manželkou a deťmi!
Ochota ľudí všade pomáhať. Známi aj cudzí. Na expedíciu sme nemali žiadnu pozemnú podporu (sprievodné vozidlo), ale vždy a všade sa našiel niekto, kto nás podporil.
Lietanie ako také bez ohľadu na to, v ktorom ste kúte krajiny.
Autor: Miro Švec
Beata
Balogová
