Šéf SDKÚ v Bratislave Roman Vavrík pred pár dňami vyhlásil, že aby sa v komunálnych voľbách v Bratislave zachovala jednotná pravica, bol nominovaný nezávislý kandidát. Výsledok - pravica má kandidátov dvoch: terajšieho starostu Starého Mesta Andreja Ďurkovského a Juraja Sterna, bývalého rektora ekonomickej univerzity. Poviete si, v demokracii je pluralita zdravá, no prečo SDKÚ žiadala stiahnutie nominácie Ďurkovského, člena KDH, teda pravicovej strany?
Komu by najviac vyhovovala nominácia neskúseného Sterna a odstránenie Ďurkovského z kandidátky? Veď transformácia Starého Mesta v Bratislave je jedna zo svetlých stránok a Ďurkovský má za osem rokov svojho pôsobenia zásadný podiel na tejto premene. Kto by nechcel, aby sa podobne dynamicky rozvíjalo celé mesto? Aby dostalo víziu a koordináciu, ktoré mu doteraz chýbali.
Roman Vavrík je považovaný za sivú eminenciu v SDKÚ a ako viceprimátor za najmocnejšieho muža v Bratislave. Svedčí o tom aj fakt, ako hravo vyhral v primárkach SDKÚ (volili delegáti SDKÚ) nad populárnou Zuzanou Martinákovou. Napriek tomu nie je na verejnosti známy a nesnaží sa o prílišnú osobnú publicitu. Sám za primátora nekandidoval, hoci jeho skúsenosti viceprimátora za dve volebné obdobia by ho v princípe na to predurčovali. Očividne mu stačí jeho post, a primátor musí byť patrične neskúsený alebo nevýrazný, tak ako to bolo v minulosti.
Do tejto hry vstupuje Juraj Stern. Jeho minimálne skúsenosti v komunálnej politike ho predurčujú hrať druhé husle popri vplyvnom Vavríkovi. Zvolenie Sterna by síce znamenalo kontinuitu pravice v Bratislave, no v skutočnosti by sa tá kontinuita volala Roman Vavrík. Neviem posúdiť, nakoľko si je profesor Stern vedomý týchto okolností a je na škodu veci, že sa v tejto situácii ocitol. Je to o to nešťastnejšie, že ako vyjednávač má napríklad zásluhu na vytvorení vládnej koalície v roku 1998. Okrem toho ako prezident Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku má skvelé zahraničné kontakty a ako človek s vysokou morálnou integritou a autoritou je určite skôr „prezidentský materiál“, ako komunálny politik.
V mnohých z nás ešte pretrváva eufória z výsledkov parlamentných volieb, spoločnosť potvrdila svoju rozvážnosť a s trochou šťastia sú dvaja populisti mimo exekutívy. Premiér Dzurinda rozpráva o potrebe pokory politikov pred ľuďmi, ktorí ich volili so sebazaprením. Keď však má Bratislava konečne prirodzeného kandidáta na post primátora, časť pravice dezorientuje Bratislavčanov, akoby nám chcela potvrdiť, že politika je len výsledok neprehľadnej zákulisnej hry.
Autor: Samuel Abrahám(Autor je politológom)
