Už nie je odkázaná na iných.
BRATISLAVA. Celý život som netancovala, tak teraz tancujem, žartuje v podzemnom parkovisku obchodného centra dôchodkyňa Anna Mazáčová. Obratne nakladá invalidný vozík do kufra a skacká na miesto vodiča auta, vtesnaného medzi dve ďalšie vozidlá.
O chvíľu už žena s amputovanou nohou brzdí na červenú na križovatke.
Fabia s automatickou spojkou sa rozbieha o trocha pomalšie, čo niektorým vodičom stačí, aby začali nervózne trúbiť. Šesťdesiatštyriročná Bratislavčanka sa nedá vyrušiť a sebaisto vyráža. Trasu, ktorú ešte pred niekoľkými mesiacmi na vozíčku prešla za hodinu, dnes prejde za pár minút.
„Auto mi život nesmierne uľahčilo. Už nie som odkázaná na iných, vybavím aj veľa vecí, ktoré by som predtým nedokázala,“ pochvaľuje si.
Keď na jej príbeh v téme SME o ľuďoch bez domova upozornila Sandra Tordová zo združenia Proti prúdu, darovala jej vyradené auto poisťovňa Allianz.
Pre potreby vozičkárky ho prerobili z príspevkov čitateľov, ktorí jej poslali 1900 eur.
Našla si lepšie bývanie
Anna Mazáčová ešte pred rokom žila v ponurej kutici v ubytovni na okraji mesta s ťažko postihnutým synom. Jediným príjmom ženy, ktorá prišla po nesprávnej diagnostike upchatej žily o nohu, bol invalidný dôchodok a pár eur, ktoré si zarobila ako predajkyňa časopisu Nota bene.
Pred obchodným centrom predáva dodnes, získala však miesto v domove sociálnych služieb v Petržalke, kde žije v priestrannej garsónke.
Chránené bývanie sa podarilo vybaviť aj pre jej syna, ktorého vďaka autu navštevuje.
„Po 25 rokoch som bola dokonca na dovolenke,“ rozpráva hrdo.
K moru sa v živote ešte nedostala, ale tento rok sa k nemu aspoň priblížila. „Bola som s vnúčatami v termálnom komplexe v Štúrove,“ vysvetľuje bývalá robotníčka.
Bariéry zostávajú
Veľkým problémom zostáva práca, ktorá by jej pomohla splatiť dlhy. Do tých sa dostala po ochorení syna a strate bytu, ktorý sa snažila zachrániť zmluvami s pôžičkovými firmami.
Pred operáciou pracovala ako upratovačka v centre, pred ktorým dnes predáva časopis. V slabších mesiacoch zarobí iba desiatky eur, stále zamestnanie si ešte nenašla. „Semtam sa niečo objaví, ale vždy to na niečom padne. Naposledy na 12 schodoch, ktorými by som sa musela dostať do ústredne.“
Ešte emocionálnejšie rozpráva o tom, že si do nového domova nemohla vziať štvorročného jorkšíra Nelu. „Povolili by mi ho, iba ak by som mala potvrdenie, že je to terapeutický pes. To vraj pre túto rasu nevydávajú.“
