ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Syn pacientky: Takto by som nechcel zomierať

Pacienti ležali vo výkaloch s preležaninami. Milan Perfecký hovorí o zomieraní mamy v nemocniciach.

Milan Perfecký sa narodil v roku 1953. Pracuje ako vodič a hospodár v štátnej organizácii. Medzi jeho záujmy patrí najmä fotografovanie, záhrada, knihy a hra na viaceré hudobné nástroje. Žije v Bratislave.(Zdroj: ilustračné foto - TV.SME.SK)

Ako viacerí, aj on sa ozval do redakcie na základe publikovaných príbehov o šikane pacientov personálom niektorých slovenských nemocníc na blogu. Svoju skúsenosť komentoval slovami: „Moja matka pred svojou smrťou vyskúšala dve nemocnice. Priznám sa, že takto by som nechcel zomierať.“

Pacienti ležali vo výkaloch, mali preležaniny, sestry večne trieskali dverami. Milan Perfecký otvorene rozpráva o zomieraní mamy v dvoch našich nemocniciach.

Vaša mama sa ocitla v nemocniciach už viackrát. Máte s nimi aj dobré alebo výhradne zlé skúsenosti?

Vždy to bolo zlé, len nikdy nebola hospitalizovaná tak dlho ako naposledy. Zväčša to trvalo týždeň, a preto to nebolo také vypuklé. Navyše vtedy ešte dokázala chodiť a niektoré problémy tak boli menej viditeľné ako neskôr, keď sa už stala ležiacim pacientom.

Správanie sa personálu, teda zdravotných sestier a ošetrovateľov, však bolo vždy, až na vzácne výnimky, rovnaké.

Čo lekári?

Tí boli milí a ochotní. Keď sme sa pýtali na zdravotný stav našej mamy, sadli sme si a dozvedeli sa všetky podrobnosti. Negatívne skúsenosti máme len s nižším personálom.

Koľko mala vaša mama rokov, keď ju tento rok v júni hospitalizovali na internom oddelení v nemocnici na Mickiewiczovej v Bratislave?

Osemdesiatšesť. V dvoch nemocniciach tak strávila približne dva mesiace, potom, žiaľ, zomrela. Mala astmu, voperovaný kardiostimulátor, zavodnili sa jej pľúca, opuchli nohy, začalo zlyhávať srdce.

Prečítajte si aj rozhovor Karola Sudora so zdravotnou sestrou Svetlanou Schubertovou.

Tá tvrdí, že sestry nie sú handry - kliknite

Už vnútorné priestory tej nemocnice budia hrôzu.

Áno, to naozaj treba vidieť. Nechcem sa však pozastavovať nad ošarpaným a nehygienickým prostredím, lebo personál to nemôže príliš ovplyvniť.

Vzácnou výnimkou sú mladé zdravotné sestry

Napísali ste nám, že tamojšie zdravotné sestry až na výnimky nespĺňajú ani základné ľudské predpoklady, ktoré si táto práca vyžaduje. Prečo si to myslíte?

Mama už potrebovala plienky. Keď sme ich poprosili o pomoc, napríklad pri prebaľovaní, neboli ochotné. Nechali ju čakať, niekedy polhodinu, inokedy aj dlhšie. Keď sme tam prichádzali na návštevy, prakticky vždy ležala vo vlastných výkaloch. Mala doslova rozožratú, spálenú a zapálenú kožu, čiže v nich musela ležať dlho.

Z toho sme usúdili, že v tej nemocnici majú nejaký cyklus, kedy zvyknú pacientov prebaľovať. Ak nevydržali a vykonali potrebu skôr, museli čakať aj dve či tri hodiny, kým prišiel čas na tento úkon.

Niekedy to sestry urobili aj skôr, ale takmer vždy len neochotne. K tomuto nedostatku sa navyše pridružili preležaniny.

Toto sa dialo opakovane?

Áno, na rovnaký problém sa dokonca sťažovali aj rodinní príslušníci iných pacientov. Niektorí sa aj ozvali, prečo ich nepolohujú, mali totiž škaredé dekubity.

Keď ležiaci pacient vykonal potrebu, mal nejakú možnosť privolať sestru, aby ho prebalila?

Ak bol pri vedomí, mohol použiť signalizačné tlačidlo. Použili sme ho aj my, ale vyzváňalo to tam veľmi dlho. Keď sme sa na to viackrát pýtali, najčastejšia odpoveď bola, že naša mama tam nie je sama.

Tie sestry boli večne nahnevané, namosúrené, evidentne ich to nebavilo a zaťažovalo. Medzi vzácne výnimky patrili skôr sestry mladších ročníkov, ktoré boli milé, a aj sa s pacientom porozprávali či spýtali, ako sa má.

To je jasný dôkaz, že sa to dá, že to nie je o preťaženosti či nedostatočnom plate, ako sa často zvykne argumentovať. Jednoducho tam pracujú ľudia, ktorí na to nemajú predpoklady.

Ani sa nepozdravia

Ak argumentovali, že vaša mama tam nie je sama, nemohla to byť pravda? Nemohli objektívne nestíhať?

Poviem konkrétny prípad – keď sa mame začali obrovské bolesti nôh, poprosil som lekára, aby jej dal nejakú injekciu na utíšenie. Ochotne zavolal sestrám na ambulanciu, ale tie stále nechodili. Šiel som za nimi, sedeli tam tri a pokojne debatovali.

Poprosil som ich, aby šli mame pichnúť tú injekciu. Povedali, že už sa chystajú, ale že máme ešte chvíľu počkať, lebo tam neleží sama. Čakali sme ďalších asi 15 minút. Možno to nie je dlho, ale nám sa to tak zdalo, keďže mama objektívne veľmi trpela.

Sestra nakoniec prišla, ale bez slova, bez akéhokoľvek pozdravu. Len pichla injekciu a zase odišla. Veľmi v tom chýbala akási účasť a empatia.

Okrem preležanín a pacientov vo výkaloch vám prekážali aj iné veci?

Neustále tam bol hluk, sestry večne trieskali dverami, boli hlučné takmer pri akejkoľvek činnosti. Mama nám hovorila, že tam nemá pokoj. Trieskania dverami sme registrovali aj my počas návštev.

Kričali aj na pacientov?

Tak by som to nepovedal, ale rozprávali s nimi so zvýšeným hlasom. Často sa stávalo, že keď pacient použil privolávacie tlačidlo, sestričky prišli až po dlhej chvíli a komunikovali slovami typu „čo zase máte“ a podobne. Bolo z toho cítiť aroganciu.

Vyhnali nás z izieb, aby sme nevideli, v akom stave sú telá

Asi po mesiaci bola vaša mama už s preležaninami prevezená do Podunajských Biskupíc. Písali ste nám, že jediné plus, ktoré ste zaregistrovali, bolo tichšie prostredie.

Previezli ju na oddelenie pre dlhodobo chorých pacientov.Dokonca sme na začiatku boli radi, že to tu asi bude lepšie ako na Mickiewiczovej. Časom sa ukázalo, že je to úplne to isté. Sestry tam ani len nezdravili.

Sme tam na návšteve, vojde sestra, nepozdraví, zavesí infúziu a odíde. Boli to detaily, ktoré nám trochu prekážali, ale ako oveľa horšie sa ukázali až ďalšie veci.

Konkrétne?

V konkrétnu hodinu všetky návštevy povyháňali z izieb, lebo pacienti sa vraj idú prebaľovať. Vyšli sme von, ale časom nám začalo vŕtať, prečo to robia, veď sú to naši rodinní príslušníci a sami sme bežne robievali túto činnosť.

Nakoniec sme z toho vydedukovali, že nás vyháňali, aby sme nevideli, v akom stave sú ich telá. Mali totiž nepekné preležaniny. Ošetrili im to, obviazali, ale veľmi sa s tým nehrali. O polohovaní, aby preležaniny vôbec nevznikali, sa tiež nedá veľmi hovoriť.

Ak vykonali biologickú potrebu skôr, ako prišla hodina prebaľovania, museli dlhé hodiny čakať. Individuálny prístup tam nefunguje, mali na to naordinované konkrétne časy.

Necítili sme žiadnu úctu k pacientom ani potomkom, ktorým tam umierali blízki. Pracujú tam vyhasnuté pracovníčky, ktoré to naozaj nebaví. Jedna pani tam umrela krátko po mojej mame, a keď sme hovorili s jej rodinou, tiež sa sťažovala na preležaniny, ležanie vo výkaloch a aroganciu sestričiek.

V e-maili ste uviedli, že keď šiel mame personál meniť plienky, už dopredu plakala.

Lebo s ňou narábali ako s neživým materiálom. Dozvedeli sme sa to od druhej osoby, ktorá to videla na vlastné oči. Mala obrovské bolesti aj preležaniny, zaobchádzali s ňou však hrubo a necitlivo. To „zaobchádzanie“ jednoducho bolelo.

Mama tam navyše bývala veľmi smädná. Tekutiny dostávala prostredníctvom infúzií, ale neviem, či im dávali dostatok tekutín aj orálne. Mamu sme tiež museli dlho kŕmiť, takže vzniklo podozrenie, či sa im s jedlom venujú tak, ako by potrebovali. Mama tam totiž rapídne chudla. Keď sme sa však personálu pýtali na to, či mama zjedla obed a pila, odpovedali, že všetko je v poriadku.

Aký bol pomer vľúdnych a arogantných sestier?

Slušná bola možno tretina. Zvyšok nekomunikoval a tváril sa ofučane, alebo bol priamo arogantný.

Čo lekári v Biskupiciach?

Komunikoval som tam s doktorkou, ktorá bola veľmi ochotná a ústretová. Vysvetlila mi všetky detaily o stavoch mojej mamy. Voči jej správaniu teda nemám najmenšie námietky.

Nedá sa to dokázať, konkrétneho vinníka nenájdete

Kontaktovali ste nielen našu redakciu, ale aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a ministerstvo zdravotníctva. Ilúzie o náprave si však nerobíte.

Áno, nepísal som to preto, aby bol niekto postihnutý, lebo to sa aj tak nestane. Neverím tomu a myslím si, že ani nemá zmysel postihovať niekoho konkrétneho, lebo ide o zlyhanie systému. Treba riešiť ten.

Problém je v ľuďoch, ktorí tam nemajú byť zamestnaní. Neviem, ako by ich mali vyberať, možno by mali prechádzať nejakými testami. Treba robiť prísnejší výber. Čakal by som tam ľudí, ktorí k tej práci majú vzťah, napĺňa ich. Tieto sestry sú zo svojej práce nešťastné a prenášajú to aj na svoje okolie. Kvôli nim potom musia trpieť nevinní ľudia.

Na čo nakoniec zomrela vaša mama?

Na zlyhanie srdca. Vyliečiť ju nebolo možné, ale tie posledné dva mesiace mohla mať príjemnejšie. O nič iné nešlo, vedeli sme, že nádej na prežitie nie je, vysvetlili nám to.

Nebolo lepšie vziať si ju domov, aby zomrela pri blízkych a nie v obkolesení chladným personálom?

Uvažovali sme nad tým, ale nešlo to, lebo bola odkázaná na nemocničnú a lekársku starostlivosť plus neustále infúzie, ktoré ju udržiavali pri živote. Doma by sme to nedokázali zvládnuť.

Navrhovali ste, aby nemocnice zaviedi akési reklamačné zošity, čiže nejakú obdobu knihy sťažností, kde by pacienti a návštevníci mohli vyjadriť svoje názory. Myslíte si, že by to pomohlo?

Áno, hoci tam hrozí, že by sa potom personál tomu človeku mohol pomstiť, keďže nikdy neviete, kedy naň budete odkázaný. Počuli sme aj o prípadoch, keď si samotní pacienti nepriali, aby sa rodinní príslušníci sťažovali, lebo sa báli pomsty. Podobné obavy sme mali aj my, ale nejako predsa začať treba.

Mnohí v diskusiách článkom, ktoré sme na túto tému publikovali, vyčítajú, že pacienti a príbuzní sa boja menovať konkrétne nemocnice či podať podnet na úrad pre dohľad. Lenže tí o arogancii personálu nemajú dôkazy, čiže vždy to bude v rovine tvrdenia proti tvrdeniu. Nie každý má chuť a možnosť nahrávať si každú sekundu v nemocnici alebo fotografovať všetko, čo vidí. Ako sa dá vôbec dokázať, že sestry boli voči vašej mame nevrlé, že musela dlhé hodiny ležať vo výkaloch?

Nedá sa to. Dokázať sa dajú len preležaniny, lebo tie boli uvedené aj v správe, keď ju prijímali do Podunajských Biskupíc. Ale konkrétneho vinníka, ktorý je za to zodpovedný, nenájdete. A neľudské správanie sa voči chorým sa naozaj prakticky nedá dokázať. Na všetko vám totiž zareagujú, že je to váš subjektívny pocit.

Publikovali sme už viac článkov na túto tému, keďže po prvom automaticky začali chodiť ďalšie. Začali tak vznikať obvinenia, že ide o cielenú a zámernú kampaň proti zdravotníkom, hoci aj množstvo diskutérov uvádza identické zážitky. Prečo ste sa redakcii ozvali vy?

Ozval som sa na základe prvého prečítaného článku. Nemyslím si, že to je kampaň, veď toto je už starý problém, o ktorom sa dlhodobo vie. Podobné skúsenosti má veľmi veľa ľudí v mojom okolí. A práve aj reakcie ľudí na dané články potvrdzujú, že tieto veci sú realitou.

Rozhovor nebol autorizovaný, Milan Perfecký to nepožadoval.

Medzititulky: redakcia

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  2. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  3. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  4. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  5. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  6. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  7. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  8. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  9. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  10. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 401
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 307
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 326
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 7 099
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 980
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 178
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 003
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 581
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 877
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 571

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.

Neprehliadnite tiež

Diabetická noha izoluje od spoločnosti

O živote pacienta s diabetickou nohou sa denník SME rozprával s viceprezidentkou Zväzu diabetikov Slovenska ANNOU LALIKOVOU.

Blíži sa voľba šéfa RTVS, Rezník z TASR by bol pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

Kotlebov galavečer v Rimavskej Sobote nebude, vyhlásil primátor

Kotlebovci chystali podujatie v deň vzniku slovenského vojnového štátu.

Zmeny vo fungovaní zdravotnej služby môžu podľa Slovak Business Agency ušetriť milióny

Úprava legislatívy má znížiť náklady malým a stredným podnikateľom vrátane živnostníkov so zamestnancami v prvej a druhej kategórii prác.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop