Máme aj pacientov chlapov, ktorých keď ideme umývať, chcú sa nechať... však viete čo, hovorí o svojej práci v nemocnici zdravotná sestra Svetlana Schubertová.
Prečo ste sa rozhodli pre zdravotníctvo?
Zdravotnou sestrou som chcela byť už v čase, keď som nosila plienky. Túto prácu robila aj moja mama a mne sa to páčilo. Ja som sa teda ani nerozhodovala, odmalička to bolo jasné.
Koľkokrát ste už prišli o ilúzie?
Ani raz, lebo prichádzam do kontaktu najmä s ľuďmi, s ktorými nemám problém. Systém nášho dnešného zdravotníctva neovplyvním, preto ho ani neriešim. Moja práca ma veľmi baví, som teda spokojná.
Posledné dni sa na blogoch SME vyrojila obrovská kritika na personál v našich nemocniciach. Cítili ste sa dotknutá?
Najskôr som sa nahnevala, že všetkých hádžu do jedného koša, na druhej strane je v tom aj kus pravdy a treba to riešiť. Takéto veci je nutné dávať na vedomie aj verejnosti, lebo naozaj nie je všetko v poriadku.
Sú však aj oddelenia, kde všetko funguje, napríklad to naše. Máme zabezpečenú prevádzku, financie aj dostatok kvalitného a kvalifikovaného personálu. Faktom je, že onkológia v Ružinove je špecializované oddelenie. Geriatrie, oddelenia pre dlhodobo chorých, domovy dôchodcov či niektoré sociálne zariadenia, to, žiaľ, majú často naopak. Tamojším sestričkám naozaj nezávidím.
Málo personálu na priveľa pacientov?
Oni určite. Navyše je to veľmi namáhavá práca, ktorá sa deň čo deň opakuje.
Čítajte ďalej:
Niektorí príbuzní nevedia povedať ani bububu
Máte teda výhodu v tom, že ste na špecializovanom oddelení?
Áno. Chodia k nám rôzne ročníky, pohlavia, ležiaci aj chodiaci pacienti, dlhodobo aj krátkodobo hospitalizovaní, ťažšie aj ľahšie stavy. Podobne sú na tom neurologické alebo pľúcne oddelenia. Nepatríme teda k tým, kde sa leží veľmi dlho, obrat pacientov je u nás vyšší.
Vnímam však aj jeden problém – keby bolo dosť miest a nerušili sa spolu s nemocnicami, mnohí pacienti od nás by pokojne mohli ležať inde. Napríklad toho, kto má vysoký tlak a zároveň rakovinu, riešime my, hoci nie sme internisti ani kardiológia. Nemusel by pritom stále ležať len na onkológii.
Niekde je dosť peňazí aj personálu, inde tie isté veci chýbajú. Čo ovplyvňuje spokojnosť sestier?
Veľa robí lukrativita miesta.
Práca na onkológii je lukratívnejšia ako trebárs na geriatrii?
Myslela som kolektív, na ktorý natrafíte. Keby sme medzi sebou na našom oddelení mali kolegyne, ktoré práca nebaví, asi by sa to zopsulo, lebo jeden dobrý pracovník nemá šancu vydržať. Mám však šťastie, lebo u nás platí, že pre každú je prvoradý pacient. Bez ohľadu na to, aký je, odkiaľ a akých má príbuzných či známych. Lebo aj tí vedia byť všelijakí. Veľa robí aj záujem sestier spoznávať ľudí, ktorí tam ležia.
Koľko sestier a pacientov je na vašej pracovnej zmene?
K dispozícii je maximálne 17 lôžok. Prijímajú sa k nám najmä pacienti kvôli chemoterapii či na doriešenie komplikácií, ktoré spôsobuje. Samozrejme, máme aj takzvané „sušienky“, teda takých, čo u nás pobudnú aj mesiace, lebo ich nik nechce prevziať, hoci patria skôr inam. Na tom sa už skôr zabávame. Pacient si to neodnesie, ten za to nemôže.
Cez deň sú prítomné dve až tri sestričky, v noci jedna. Doobedia pracovného týždňa nám pomáha aj sanitárny personál. Sanitári robia v podstate všetko, čo aj sestry, teda ranné toalety, polohovanie pacientov, doprovod, rozprávajú sa s nimi, kŕmia ich. Sestry robia to isté plus papierovačky, pichajú injekcie, dávajú lieky, chemoterapiu či inú terapiu podľa ordinácií, merajú fyziologické funkcie, robia EKG, zavádzajú intravenózne kanyly či asistujú lekárom pri podávaní transfúzií a punkciách.
Tak to máte raj, inde pripadajú na jednu sestru desiatky pacientov.
Áno, to sú vážne problémy oddelení, ktoré som už spomínala. Ale raj?
Pacienti sú rôzni. Niet pochýb, že kto má rakovinu, je v strese, lebo nevie, za koľko to má, tejto diagnózy sa bojí vlastne každý. Odráža sa to na ich správaní k sestrám?
Je to rôzne. Práve preto každého, kto k nám príde, musíme poriadne spoznať. A musí ho spoznať každá z nás. Čo pacient, to iný prístup, s niekým sa dá žartovať, niekto na nás pozerá, čo zase chceme. Strach je tam prítomný, lebo naozaj nik nevie, čo ho čaká. Nemám však pocit, že by ľudia boli kvôli tomu arogantní, nik konkrétny mi nenapadá.
Čo príbuzní?
Tak to áno. Medzi nimi sú rôzne povahy, niektorí sú povýšeneckí, a keď prechádzajú okolo nás, dobreže sa nepostavia na špičky, aby ukázali, kto je dôležitejší.
Vo vašom rozhovore syn jednej pani kritizoval, že sestry ani nepozdravia, keď prídu na izbu. Lenže ja predpokladám, že keď ide niekto za pacientom na návštevu, hádam sa pozdraví aj on. Sestra, ktorá príde za pacientom trebárs osemkrát denne, ho snáď nebude zdraviť pri každom vstupe.
U nás sa bežne stáva, že príbuzný prechádza okolo ošetrovne, ani sa na nás nepozrie a zamieri rovno do izby. Koľkokrát ho otočíme, že „mladý pán, mladá pani, za kým idete?,“ lebo ešte nie sú návštevné hodiny. Nemáme problém pustiť príbuzného aj mimo nich, ale keď už to robíme, čakáme od návštevy aspoň „bububu, som ten a ten, idem za tým a tým.“
Na onkológii je bežné, že príbuzní môžu ostať aj v noci?
Zhoršenie zdravotného stavu ihneď hlásime lekárovi a ten zase príbuzným. Ak chce rodina prísť, tak môže. Pri zomierajúcom sa dá aj nocovať, schvaľuje to primár. Pri pacientovi sa dá vtedy sedieť na stoličke, lôžka pre príbuzných nemáme. Neriešime, či je deň alebo noc, pri ťažších stavoch je prenocovanie rodiny bežná vec.
Navyše neraz sú príbuzní aj potrební, lebo pacienta obriadia, navlhčia mu ústa, sú aktívni. Lenže sú aj takí, čo len prídu a neustále na nás zvonia. Niekedy si vravím, že sú tam zbytočne, ak nič nerobia a len sedia. Alebo len prídu, vyberú dôchodok a príbuzného ani nepozrú.
Nik mi nebude nadávať, všetko má svoje hranice
Príde k vám nový pacient. Čo sa udeje?
Ukážeme mu izbu, kde bude ležať, vyspovedáme ho, pozrieme si jeho záznamy a najmä odpovedáme na všetky otázky, ktoré kladie. On sa osemdesiatkrát každej sestričky spýta to isté, my mu osemdesiatpäťkrát odpovieme. Je to logické, noví pacienti sa boja.
Znervózňuje vás to?
Vôbec. Ja by som ako pacientka bola horšia. (smiech)
Ak teda prídem na vaše oddelenie, nenájdem tam jedinú arogantnú sestričku, žiadne preležaniny a neprebaleného pacienta?
Nie. Môžete tam ísť aj teraz. Som doma, nik nevie, že s vami hovorím, pokojne tam zájdite.
Koľko zarábate?
Nerobím to pre peniaze, mňa to baví. Dostávam asi 700 eur v čistom.
Aj s nadčasmi?
Nie, u nás sa to príliš nedá. Ak nejaké nadčasy vzniknú, ďalší mesiac si ich vyčerpáme ako náhradné voľno. Tá suma je za normálny počet odpracovaných hodín. Ale pozor, sú aj oddelenia, kde sa zarába o dosť menej. Veľa robí to, či ste v štátnej alebo súkromnej nemocnici, v Bratislave alebo na východnom Slovensku.
Stretli ste sa s vyhorenými či arogantnými sestrami?
Povedala by som, že s nervóznymi.
Kde vidíte príčiny? Treba vyšší plat aj na empatiu?
To nie, ale aj sestry sú len ľudia. Každý z nás môže prísť do práce nervózny, lebo mu v autobuse šliapli opätkom na nohu. Ja viem, že by si to nemali odniesť druhí, ale nie sme roboti. Ja som voči mnohým veciam odolná, ale viem si živo predstaviť, že niekto v istých situáciách znervóznie. Presne tak, ako aj ľudia vo všetkých ostatných profesiách.
Ale keď po mne niekto z pacientov neodôvodnene vrieska, hoci som tam pre neho a snažím sa mu zniesť aj modré z neba, pokojne zájdem za vrchnou sestrou alebo primárom, aby sa s ním porozprávali. Všetko má svoje hranice, nik mi nebude nadávať. Na oddelení sme ako rodina. A v podstate sa aj tak všetci pacienti, ktorí majú na začiatku strach, postupne uvoľnia, keď vidia, ako sa snažíme.
Ak je jedna sestra na priveľa pacientov, preležaninám sa nevyhne
Ako je možné, že v nemocniciach vznikajú preležaniny a personál necháva pacientov dlhé hodiny vo vlastných výkaloch?
Môže byť za tým pokojne aj neochota, nemôžeme všetko hádzať len na to, že sestier je málo. Tiež som už videla zopár zaujímavých vecí. Ak ten syn pacientky, s ktorým ste hovorili, našiel tri sestry debatovať miesto toho, aby dali jeho mame injekciu proti bolesti, nebude to jeho chyba.
Na druhej strane to pokojne môže byť aj zlým manažmentom. Ak je niekde dané, že pacienti sa prebaľujú v jednu konkrétnu hodinu, môže sa to stať. U nás sa to nestane. Nezdá sa mi ani argument, že na jedného pacienta majú málo plienok. Veď zase iní majú zápchu, tak môžu použiť ich plienky. Mne príde taký prístup smiešny.
Čo preležaniny?
U nás jednoducho nevznikajú. Neviem, čím to je, ale nemáme s tým problém, a to ani u dlhodobo ležiacich. Stane sa, že niekto má otlačené miesto na tele, ale keď vidíme, že sa začína červenať, ihneď to riešime.
Máte k dispozícii antidekubitné matrace a polohovacie postele?
Nie, ani jednu. S antidekubitnými matracmi som si však nie istá, ale dosť ľudí sa sťažuje, že máme zlé matrace, dokonca aj bezdomovec. Minule si ktosi priniesol vlastnú antidekubitnú podložku.
Ak vám tam leží 100-kilový pacient, asi nie je ľahké ho polohovať.
No to teda nie je. Pomáhame si, ako sa dá. Keď so sanitármi vidíme, že ide veľký „náklad“, už vopred sa ustelie tak, že sa použijú krížové plachty. Pacienta pri polohovaní už teda nemusíme ťahať, ale ho len presunieme. Nadvihneme plachtu a pacient sa automaticky zgúľa. Je to o grife. Nie je to ľahké, ale kto chce, spôsob si nájde. Musí.
Ak v noci, keď tam sanitárov nemáme, niekto veľmi ťažký náhodou spadne z postele, lebo z nej chcel zliezť, a sestra ho nevládze zdvihnúť, jednoducho si zavolá pomoc z iného oddelenia. Tá síce môže a nemusí prísť, ale u nás vždy príde, hoci to občas okomentuje. (smiech)
Čiže ak by sa personál všade snažil, preležaniny by nevznikali?
Takto by som to nepovedala. Ak je jedna sestra na priveľa pacientov, nemá šancu to ustriehnuť. Teoreticky by to šlo, keby si úplne každý poctivo robil, čo je jeho práca – lekári, sanitári aj sestry. V takom prípade by totiž sestra to polohovanie iba riadila a nevykonávala ho sama.
Niektorí chlapi si myslia, že im „urobíme" dobre
Čo býva zdrojom vyhorenia sestier?
Neviem, ale asi aj bezmocnosť.
Nesúvisí arogancia personálu s tým, že nemocnice nemajú z čoho vyberať a berú každého, kto má kvalifikáciu?
Určite neberú hocikoho, lebo reálne ani nemajú z čoho vyberať. Navyše smerujeme k tomu, že sestry jednoducho nebudú. Žiadna nepôjde študovať vysokú školu, aby robila to, čo robíme my teraz. Prečo by mala? Načo?
Ja sama patrím na oddelení do trojice najmladších. Za nami už nie je nik. Koniec. V robote sa z toho smejeme, ale príde čas, keď sa nebude mať kto starať o pacientov. Sme tam typy, ktoré svoje zúfalstvo neventilujú smerom k pacientom, ale tým, že sa rehoceme sami na sebe.
Súvisí to s vaším postavením v spoločnosti?
Veď aké je? Otrasné. Každý si myslí, že zdravotná sestra je nejaká handra. Pod mojím článkom na blogu sa ktosi pýtal, načo to teda robím. No načo asi? Baví ma to, nie?
Kto z nich robí handry? Lekári? Pacienti? Príbuzní? Médiá?
To je rôzne. Skúšajú to aj naši pacienti: „Sestrička, nechcem sladký čaj, prineste mi horký.“ Ak je dotyčný mobilný, odpoviem mu, že nech sa páči, môže si poň zájsť. Nie sme ich sluhovia, a kým vládzu, musia robiť niečo aj oni. Keď ich prepustíme domov, kto ich bude doma obskakovať a robiť im sluhov? O dva dni sa potom vrátia, lebo im nemá kto podať horký čaj?
Netreba si nechať robiť zo seba handru. A ak si to nechám, pacient si dobre zapamätá, že ma môže zneužívať. Áno, potom si to môže niekto vysvetliť ako našu aroganciu, ale s ňou to nemá nič spoločné. Nemôžem predsa pacientovi dovoliť, aby sa úplne opustil a my robili všetko za neho. Čo dosiahneme? Ostane v posteli a čo ďalej?
Pacienti teda sestry zneužívajú?
Máme aj takých, konkrétne chlapov, ktorí keď vidia, že ich ide sestrička umývať, roztiahnu sa pred nimi, hoci majú zdravé ruky. Chcú sa totiž nechať... však viete čo. To som zažila už počas praxe ako úplný nováčik. Rovno som svoju skúsenejšiu kolegyňu zvozila, nech dá chlapíkovi handru do ruky a umyje sa sám. To kde sme, aby sa nechávali „omacávať“, lebo im to robí dobre?
A ak je niekto nemobilný, ale dokáže sedieť, nech sa páči – prisunieme mu k posteli lavór a môže sa umývať, koľko zvládne. A až to, čo nezvládne, mu pomôžeme my. Pacient musí fungovať a hotovo.
Rozumiem, funguje však aj opačný extrém. Imobilnému pacientovi prinesú jedlo a položia ho na stolík. Pacient sa nedokáže sám najesť, tak ho neskôr odnesú. On ostane hladný.
U nás sa to nestáva. Len nerozumiem, načo mu potom sestry vôbec to jedlo nesú. Načo si dávajú tú námahu, keď to potom musia odniesť? Normálna sestra takého pacienta nakŕmi, aj keby zjedol len dve či tri lyžičky.
Keby bol drzý personál, zavolám aj prezidenta
Počuli ste o prípadoch na geriatrii či inde, kde nechávajú starých ľudí bez perspektívy vyliečenia nahých v chlade či prievane?
Čítala som o tom. Neviem sa však k tomu vyjadriť, ja som to nezažila a ani si to neviem predstaviť. Inak, je zvláštne, že ľudia dávajú do éteru také veci. Prečo to neriešia hneď na mieste? Prečo nejdú za vrchnou sestrou, primárom, prečo to nepovedia? Prečo sa musia navážať do všetkých sestier? To kde sme?
Nie je to aj tým, že majú strach, aby sa na nich potom niekto nevyvŕšil? Tí ľudia sú na ten personál odkázaní a stali sa prípady, keď sám pacient prosil, aby sa príbuzní nesťažovali.
Nemyslím si to. Možno by si personál začal dávať pozor, že aha, už tu taký problém bol, radšej sa správajme slušne. A inak, prečo človek aj nechváli? Keď urobím niečo zlé, hneď ma kritizujú, ale ak urobím 30 dobrých vecí, to nik nevidí? Prečo tí pacienti nenapíšu, že ležali tam a tam, že boli spokojní?
Na blogoch boli aj také články.
Také sa ku mne zatiaľ nedostali. Ale platí, že to negatívne vždy spôsobí väčší výbuch. Musí však byť hrozné vidieť umierať príbuzného v takomto stave. Keď je to tak a príbuzný má pocit, že o neho nie je dobre postarané, mal by si ho asi zobrať domov.
Bolo by to najlepšie, ale, žiaľ, nie vždy to ide. Nie každý si môže dovoliť nechať zamestnanie alebo platiť súkromnú starostlivosť. Nielen sestry zarábajú málo.
Áno, to sú iné pálky, ktoré treba platiť. Ale čo by som robila, keby som prišla na izbu a videla holého pacienta v chlade? Asi by som sa zvrtla medzi dverami, urobila krik a zavolala všetkých, možno aj prezidenta. Ja by som to riešila hneď, nech sa idú pozrieť. Primár, všetky sestry, to by bola generálka, televízia, rozniesla by som to na kopytách.
Treba teda zvolať všetok personál, urobiť poriadny rozruch, aby to počuli všetci príbuzní na chodbe, primár, vrchná sestra, celý špitál, riaditeľ, prezident, predseda, námestníci. Nech tam idú a pozrú sa, ako sa správajú k pacientom. Keď všetci prídu, vyzerá to inak, ako keď príde len sestra, ktorá tam pacienta nechala. A mohol ho tam nechať aj lekár, ktovie.
Súvisí s nevrlosťou sestier aj výška platu?
Každú poteší, keď bude vyšší, ale aj tak nebude schopná urobiť viac. Ak mi dajú viac peňazí, nemám problém, rozflákam ich, ale nebudem schopná robiť viac ako doteraz, ani sa inak správať. Ako bývam úprimná k sebe, tak bývam úprimná aj k iným.
Čiže ak by sa od zajtra každej sestre pridalo tisíc eur, arogancie by neubudlo?
Myslím si, že by to ostalo rovnaké.
Stáva sa často, že sestry musia robiť prácu aj za lekárov?
Ak chceme, aby bola urobená všetka robota, musí sa to stávať často. (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný, Svetlana Schubertová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
