Jeho starý otec bol kňazom, o sexualite sa u nich veľmi otvorene nehovorilo. Nemal to jednoduché, ale dnes už veľvyslanec Švajčiarskej konfederácie na Slovensku
V prospech registrovaných partnerstiev sa v referende v roku 2006 vo Švajčiarsku vyjadrilo 58 percent hlasujúcich. Je to dosť či málo?
Samozrejme, že by to bolo lepšie, keby bolo toto percento aj vyššie. 58 percent „za“ totiž znamená 42 percent „proti“. Ale je to dobré číslo, vo Švajčiarsku sa cítim sociálne aj politicky akceptovaný, aj keď žijem s partnerom.
Ako došlo k tomu, že taká tradicionalistická krajina ako je Švajčiarsko, dekriminalizovalo homosexuálne správanie už v roku 1942, teda ešte pred Švédskom a dvadsať rokov pred Československom?
V tom roku bol prijatý prvý občiansky zákonník na federálnej úrovni, dovtedy mali kantóny svoje vlastné zákony. Francúzsky hovoriace kantóny prestali pod vplyvom francúzskej revolúcie homosexualitu dokonca kriminalizovať už v roku 1798. Švajčiarsko je nielen tradičná, ale aj veľmi inovatívna krajina, čo vidno aj na jej ekonomickej situácii.
Bolo pre vás osobne problémom deklarovať svoju orientáciu?
Vyrastal som vo veľmi konzervatívnom protestantskom prostredí, môj starý otec bol dokonca kňazom. O sexualite sa u nás doma veľmi nehovorilo, takže môj coming out trval veľmi dlho. Dnes sa cítim veľmi dobre, môžem byť sám sebou, nemusím sa skrývať pred rodinou či priateľmi a niečo si vymýšľať, keď príde reč na osobný život.
Nemali ste na Slovensku problémy s prijatím vášho partnera?
Slovenská vláda sa zachovala veľmi pragmaticky, minister zahraničných vecí dal víza aj môjmu partnerovi, aby tu mohol žiť so mnou. Niektorí ľudia si možno od neho udržujú trochu odstup, ale nikdy sme sa nestretli s odmietnutím či nepriateľstvom v prostredí, kde pôsobíme. Ľudia možno niekedy nerozumejú, keď ho predstavím ako svojho partnera, pýtajú sa, či je to môj biznispartner, prípade to prekladajú do slovenčiny len ako priateľ. Nechávam to niekedy otvorené, ak ľudia nerozumejú alebo nechcú rozumieť. Nestretávame sa ani s čudnými pohľadmi, keď si prenajímame hotelovú izbu. Myslím, že to závisí aj od toho, ako sa na verejnosti správate. Ak sa správate príliš provokatívne, môžete mať problém, ale ak sa správate takpovediac normálne, tak nie.
Ste s partnerom registrovaní?
Áno, tento inštitút bol vo Švajčiarsku zavedený v januári roku 2007, my sme začali proces registrácie hneď v auguste. Obaja moji rodičia akceptovali môj život a prišli aj na oslavu našej registrácie. Môj partner je z Thajska, odtiaľ tiež prišla celá skupina jeho bratov, sestier a priateľov.
Aký vzťah má k týmto otázkam Thajsko?
Keďže v tejto krajine prevláda budhizmus, v jej histórii neboli perzekúcie rovnako pohlavných vzťahov také, ako to bolo v kresťanských krajinách. Na jednej strane je teda homosexualita spoločnosťou akceptovaná, na druhej strane však právne takého vzťahy neexistujú. Na papieri ste teda ženatý či vydatá, ale o to, čo robíte v súkromnom živote, sa nikto nestará. U nás sa snažíme, aby právna situácia korešpondovala s realitou, v Ázii je to odlišné, a nikoho to veľmi netrápi.
Aké postoje k tejto otázke prezentujú cirkvi pôsobiace vo Švajčiarsku?
Protestantská cirkev dnes už rovnakopohlavné partnerstvá akceptuje. Niektoré z nich dokonca dávajú takýmto vzťahom požehnanie, hoci nie manželské. Katolícka cirkev sa, samozrejme, drží prísneho chápania. Vplyv cirkvi na tieto otázky je u nás pomerne limitovaný, rovnako silná je už aj občianska spoločnosť.
Ani u vás si však nemôžu gejovia a lesby adoptovať deti, však?
Keď inštitút registrovaného partnerstva prechádzal referendom, adopcie boli z neho vylúčené. Bolo totiž takmer isté, že keby sa o ňom dalo hlasovať aj s možnosťou adopcie, Švajčiari by ho neodsúhlasili. Súčasný stav však nie je veľmi uspokojivý, pretože vo väčšine prípadov je jeden z páru biologickým rodičom dieťaťa. Napríklad po rozvode zostáva dieťa s matkou, ktorá žije s inou ženou. Náš parlament teda rozhodol, že v takýchto prípadoch zavedie možnosť adopcie. No odporcovia tohto rozšírenia práve zbierajú podpisy na vypísanie referenda, ktoré by mohlo navrhovanú zmenu zvrátiť.
Nie je to veľký problém ani v rurálnych oblastiach Švajčiarska?
Vidiecke oblasti sú viac konzervatívne ako veľké mestá, to je zrejme rovnaké na celom svete. Určite je tu priestor na zlepšenie, ale nikto také páry nepošle preč z reštaurácie. Vlna coming outov televíznych celebrít, ktorá u nás prebehla tak pred pätnástimi rokmi, dosť verejnej mienke pomohla. Pre politikov nie je dnes žiadnym problémom byť otvorene gej.
Svojho času ste mali geja aj predsedu parlamentu.
Áno, Claude Janiak bol najviac viditeľný v čase, keď bol predsedom švajčiarskej národnej rady, je stále v politike. Aj starostka Zürichu Corin Mauch je lesba a počas kampane vystupovala verejne aj so svojou partnerkou. Dokonca aj generálny prokurátor Švajčiarska je otvorene gej.
Ako sa dívate na kampane typu: povedzte, že ste gej, lebo to povieme za vás?
Som proti tomu, to by malo byť osobné rozhodnutie každého. V 80. rokoch sa niekedy ešte stalo, že bol na niekoho použitý podobný nátlak. Dnes je však naša spoločnosť taká otvorená, že sa táto informácia nedá zneužívať na vydieranie. Konzervatívnejšie sú ešte tak športové kluby, pre hercov je jednoduchšie byť otvorene gej ako pre futbalistov, lyžiarov či zápasníkov.
Mali by sa pre postoj Ruska k homosexuálnej menšine bojkotovať hry v Soči?
Nie je v mojej kompetencii sa k tomu vyjadrovať, ale osobne som proti bojkotu. Bojkoty v minulosti nezanechali za sebou udržateľné riešenie ani konkrétne výsledky.
V poslednom čase si začíname viac všímať tých, čo od narodenia nemajú svoje pohlavie vyhranené. Tretie pohlavie nedávno oficiálne akceptovali v Nemecku. Neprebieha podobná diskusia aj vo Švajčiarsku?
Áno, diskutuje sa o tom, hnutie LGBT sa zmenilo na LGBTI, pričom „I“ v tejto skratke znamená intersexualitu. Hlavná debata sa dnes točí okolo toho, do akej miery by malo byť rozhodnutie o pohlaví v rukách lekárov či rodičov a do akej miery by sa malo čakať, kým sa dieťa rozhodne samo. Prikláňam sa k individuálnemu rozhodnutiu, ale uvedomujem si, že pre dieťa je možno aj náročnejšie čakať na zmenu do svojich 15 až 18 rokov.
Vraveli ste, že herci to majú ľahšie. Ale u nás sa aj mnohí herci boja o svojom súkromí hovoriť, aby nestratili obdivovateľky.
Myslím, že je to nepochopenie, nestratili by ich. Herec je tak či tak ideál, nedosiahnuteľná fantázia, takže v skutočnosti by sa nič nezmenilo, možno by dokonca boli o niečo zaujímavejší. Pomohlo by, keby aj slovenské osobnosti, tak ako to bolo vo Švajčiarsku, boli pre Slovákov príkladom. Rozširovanie akceptácie by malo prichádzať zvnútra spoločnosti, nie zvonka. Slováci nemajú radi import tzv. západných morálnych hodnôt, hoci tu vôbec nejde o dovoz dekadentných hodnôt či správania, ale o základné ľudské práva. Človek má právo byť taký, aký sa narodil. Nikto si to nevyberá.
Niektorí však tvrdia, že tzv. homosexuálnou propagandou sa môžu rady inak orientovaných ľudí rozširovať.
Ak by to bola pravda, tak by v krajinách, ktoré odsúhlasili registrované partnerstvo, percento gejských párov narástlo. To sa však nikde nestalo.
Spolu s niekoľkými ďalšími veľvyslancami podporujete Dúhový Pride na Slovensku. Aký by ste chceli, aby bol?
Pridy by mali byť oslavou života, čosi ako párty, demonštrácia rôznosti života. Život je farebný, rozmanitý. Samozrejme, tieto pochody majú aj politické konotácie.
Nebojíte sa toho, že takého akcie môžu ešte zvýšiť napätie v spoločnosti?
Výsledok je, samozrejme, ťažké predvídať. No myslím si, že je dôležité začať diskusiu a odstraňovať tabu, a práve na to je pride veľmi dobrý.
Ortodoxné kruhy hovoria o šírení kultúry smrti.
To mi pripomína skôr heavymetalové skupiny. Akceptácia rôznorodosti života predsa nemá nič spoločné s kultúrou smrti.
Nie je zlým znakom, že naša vláda pod vplyvom protestov odložila prijatie pripravovanej stratégie ľudských práv?
Nie je v mojej kompetencii hodnotiť slovenskú vládu ani radiť tunajším politikom. My veľvyslanci môžeme iba ukazovať, ako to funguje v našich krajinách. A ja môžem len povedať, že registrované partnerstvá sú dnes vo Švajčiarsku široko akceptované a že nedošlo k rozkladu rodinných hodnôt, tak ako to pred prijatím zákona niektorí predpovedali.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
