Dúhový pride upozorňuje aj na transrodových ľudí. Christián Havlíček opísal, čo prežíval, kým ho úrady uznali za muža.
BRATISLAVA. „Za každým vyučujúcim som prišiel a povedal tri vety. Zmenilo sa mi meno. Som transčlovek. Prosím, aby ste vedeli, som to ja, len odteraz sa budem inak podpisovať do prezenčných listín.“
Dvadsaťsedemročný Bratislavčan takto pred pár rokmi oznamoval svojim učiteľom na vysokej škole, že si konečne vybavil občiansky s menom Christián Havlíček.
Pre úrady bol od narodenia ženou. V puberte si začal uvedomovať, že mu je bližšie byť mužom. Nové doklady si však mohol vybaviť, až keď sa dal preoperovať na muža.
Pozrite si nezostrihaný rozhovor s Christiánom Havlíčkom (piano)
Nútená kastrácia?
„Musel som podstúpiť nútenú kastráciu. Bolo to jediné riešenie, ako získať doklady,“ vraví Christián.
Pre ťažkú operáciu sa rozhodol, aby už nemusel každý deň vysvetľovať, prečo sa správa a vyzerá ako muž, keď má byť ženou.
Matrika priznáva iné pohlavie, až keď transrodoví ľudia prinesú potvrdenie od sexuológa. Ten ho však vydá iba po operácii.
Tohtoročný Dúhový pride je venovaný aj transľuďom. Organizátori apelujú na štát, aby rešpektoval ich ľudské práva a nevnucoval im operačné zákroky, ak chcú nové meno. Operácie zdravotné poisťovne preplácajú.
Christián vraví, že úrady by mali umožniť meniť rod aj bez nich. Viacerí jeho kamaráti vraj mali po zákrokoch psychické aj fyzické problémy.
„Niekomu môže vyhovovať iba odstránenie prsníkov a k tomu hormonálna terapia, nepotrebuje operáciu.“
Niekoľko rán do hlavy
Transrodoví ľudia
- doklady s novým rodom získavajú až po preoperovaní na iné pohlavie,
- matriky za posledné dva, tri roky takto zmenili osobné údaje zhruba 10 ľuďom,
- prevažne išlo o zmenu muža na ženu.
Ministerstvo vnútra tvrdí, že terajšie zákony ľudské práva transľudí neporušujú.
„Zmena pohlavia a teda zmena identity je veľmi citlivá a osobná záležitosť každej dotknutej osoby, ministerstvo má problematiku plne legislatívne ošetrenú,“ odpísal tlačový odbor.
Keď Christián v druhom ročníku počas štúdia sociológie na Univerzite Komenského prišiel s novou identitou, profesori aj spolužiaci zmenu prijali normálne. „Reakcie boli veľmi dobré.“
Ako sa predtým volal, nehovorí. Staré meno mu pripomína traumy z minulosti.
Dávno pred operáciou Christián o svojom prežívaní povedal rodičom a kamarátom. Tiež sa stretol iba s pochopením.
Horšie to býva s cudzími, transrodové osoby často čelia pre inakosť násiliu.
„Aj mňa už zbili. Dvaja dospelí muži útočili na ľudí okolo mňa. Keď ma zbadali, začali ma nazývať kríženec, na čo som sa ohradil a odišiel. Ale ešte si ma na ulici našli a dostal som niekoľko rán do hlavy.“
Priateľka a deti
Christián má partnerku. Ako sa zmieril s tým, že už nemôže mať deti? „Keďže som bol nútený ísť na zákrok, uzavrel som to a nepátram v sebe až toľko, či by som chcel byť tehotný, vynosiť dieťa a porodiť ho.“
V Česku má kamaráta, ktorý ešte pred operáciou porodil tri deti.
Dnes pracuje Christián v združení TransFúzia, ktoré chce pomáhať ľuďom, ako je on, s prijatím v spoločnosti.
Za jeden z najväčších problémov považuje, že ich lekári odmietajú, lebo nevedia, čo s nimi robiť. Na Slovensku s nimi pracujú vraj len dve sexuologičky. Do učebných osnov medikov by preto rád dostal túto tému.
Koľko transrodových ľudí u nás žije, nevedno. TransFúziu doteraz oslovilo do 60.
Beata
Balogová
