BRATISLAVA. „Organizovaný zločin organizuje život tejto krajiny,“ burcoval Robert Fico na mítingu SDĽ v Trenčíne 9. septembra 1998, prečo treba odstaviť vládu Vladimíra Mečiara.
S rovnakým posolstvom oslovoval voličov vtedajší líder SDK Mikuláš Dzurinda. „Musíme zabrániť tomu, aby sa Slovensko stalo čiernou dierou Európy.“
Kým pred pätnástimi rokmi bol pre nich dlhoročný šéf HZDS neprijateľným politikom, s ktorým nemožno vládnuť, neskôr názor zmenili.
Bez Mečiara by vládu nezostavili
Po voľbách v roku 2006 sa už Fico aj Dzurinda uchádzali o priazeň Mečiara, bez jeho hlasov nemali šancu získať moc.
Pre Dzurindu, ktorý mal po ôsmich rokoch opustiť premiérsku stoličku, bolo jedinou možnosťou, ako si udržať moc, vytvoriť koalíciu SDKÚ, SMK, KDH a HZDS.
Dzurinda vtedy tvrdil, že vláda pravice s HZDS „zaručuje dokončenie reforiem“. Jeho víziu však okamžite zamietlo KDH.
„Súboj“ o Mečiara tak vyhral Fico, ktorý sa spojil s HZDS a SNS Jána Slotu. Fico ani Dzurinda v stredu neprezradili, ako s odstupom času hodnotia nadbiehanie Mečiarovi v roku 2006.
Korektné vzťahy s Ficom
Dzurinda začiatkom roka SME povedal, že na vládnutie s Mečiarom bolo viac dôvodov.
„Konštelácia, kde by HZDS bolo iba štvrtým do partie, marginálnou, najmenšou stranou, by bola pre Slovensko lepším riešením ako to, čo sa napokon stalo,“ hodnotil pri príležitosti 20. výročia vzniku Slovenska.
Mečiar po štyroch rokoch v koalícii s Ficom v politike skončil, HZDS sa v roku 2010 do parlamentu nedostalo.
Fico Mečiarov pád komentoval slovami, že aj keď sa medzi nimi občas „zablýskalo“, mali korektné vzťahy.
SDĽ žiadala funkciu pre Fica
Smer začal Fico budovať, keď mu SDĽ nevybavila poriadne miesto.
BRATISLAVA. V roku 1998 bol Robert Fico podpredsedom SDĽ, ktorému sa neušla žiadna významnejšia funkcia.
„Keď sa utvárala prvá vláda Mikuláša Dzurindu, SDĽ na rokovania prišla s požiadavkou, že by nemali byť štyria, ale piati podpredsedovia parlamentu, lebo aj Fico potrebuje miesto,“ spomína expredseda SMK Béla Bugár, ktorý dnes šéfuje Mostu–Híd.
Pozíciu nedostal, tak preňho SDĽ začala požadovať post generálneho prokurátora. „Bol primladý. Keby mal vek, ako vyžadoval zákon, možno by SDĽ uspela,“ vraví vtedajší podpredseda SDK, dnes europoslanec za SDKÚ Eduard Kukan.
V septembri 1999 Fico koalíciu opustil. O neuspokojené ambície podľa neho nešlo. Tvrdil, že odchádza, lebo pre kritiku vlády sa dostáva do sporov. „Nemám záujem budovať svoju profesionálnu kariéru na konfliktoch,“ oznámil pri vystúpení z SDĽ.
O pár mesiacov neskôr založil Smer a zostril útoky na niekdajších spojencov. „Asi najhoršie bolo, keď počas kampane v roku 2002 mal bilbordy, ako sa kradlo za Mečiara, kradne sa aj za Dzurindu alebo tie s otázkou, či chceme do EÚ s holými zadkami,“ hovorí Kukan.
Smer už pred vstupom do vlády začal pohlcovať ľavicové strany a posilnil sa až na dnešných asi 40 percent.
„Úspechu Fica pomohla aj pravica, ktorá je nejednotná a neschopná ponúknuť dôstojného oponenta,“ vraví Kukan. Fico na otázky k téme nereagoval.
Mária Benedikovičová
Kto porazil HDZS
Mikuláš Dzurinda
V roku 1998 bol lídrom Slovenskej demokratickej koalície (SDK), ktorá vo voľnách skončila tesne za HZDS, no zostavovala vládu. Dnes je radovým poslancom parlamentu za SDKÚ.
Ján Čarnogurský
V tom čase viedol KDH, najsilnejšiu z piatich strán, ktoré spoluzakladali SDK. Po voľbách sa stal ministrom spravodlivosti. Dnes kandiduje za prezidenta, KDH má vlastného kandidáta.
Béla Bugár
Líder Strany maďarskej koalície, pod ktorou sa v roku 1998 zjednotili tri maďarské strany. Po voľbách sa stal podpredsedom Národnej rady. Dnes šéfuje opozičnému Mostu–Hídu.
Rudolf Schuster
V roku 1998 predseda Strany občianskeho porozumenia. S podporou ostatných strán, ktoré po voľbách vládli, úspešne kandidoval za prezidenta. Dnes je na dôchodku.
Ivan Mikloš
Člen Demokratickej strany, ktorá spoluzakladala SDK. Po voľbách sa stal podpredsedom vlády pre ekonomiku. Dnes je podobne ako Dzurinda radovým poslancom za SDKÚ.
Jozef Migaš
Bol predsedom Strany demokratickej ľavice, po voľbách sa stal predsedom parlamentu. Dnes je slovenským veľvyslancom v Moskve.
