Lídri politických strán si pred voľbami nedávali servítky pred ústa. O svojich súperoch sa vyjadrovali v negatívach alebo o nich nehovorili vôbec. Pozitívne vyhlásenia do konkurenčného tábora neadresovali. Pár týždňov po voľbách je všetko inak. Opoziční rivali neútočia, koaliční sa tvária spoločne ako najlepší priatelia. Reči, že niekto je manipulátor a že s ďalším si nesadnú do vlády, nepočuť ani sa nenapĺňajú.
Ruskova pokora, Dzurindovo sebazaprenie
„Ako poviete, pán premiér,“ hovorí Pavol Rusko úctivo novému partnerovi. Na Mikuláša Dzurindu hľadí pokorne v priamom televíznom prenose len pár hodín po oznámení volebných výsledkov, dokonca v tom istom prenose skritizuje otázku redaktora Markízy položenú premiérovi. Možno len zaspievať „nič nie je nemožné“. Voľby menia správanie politikov na nepoznanie. Rusko hovorí o pokore, pri každej príležitosti deklaruje súhlas s ostatnými partnermi, snaží sa ospravedlniť za pôsobenie Markízy počas predvolebného boja. Teraz je viditeľne šťastný a usmieva sa na každom kroku. „Na ňom je viac ako na iných vidieť radosť z výsledku,“ všíma si sociológ Michal Vašečka.
Koaliční politici sú pánmi situácie. „Samozrejme, že im úspech zdvihol sebavedomie,“ hovorí psychológ Julián Lučanský. Na Mikulášovi Dzurindovi je najzreteľnejšie čitateľná úzkostlivá snaha, aby nevyzeral namyslene. „Usiloval sa o to už tesne pred voľbami. Vidieť, že navonok sa snaží byť skromný, ale, pochopiteľne, pri rokovaniach nebol ľahkým protivníkom,“ dodáva Vašečka a politológ Kubín si myslí: „Volebný výsledok ho vrátil do hry, čo vidieť aj na jeho postojoch. Treba však povedať, že nejde o nejaké silácke pózy. Veľa sa naučil už aj počas minulého volebného obdobia.“
Zmenu správania vidieť aj na predstaviteľoch KDH. Vidno, že skutočnosť, že ich Dzurinda bral v rokovaniach o zložení vlády ako rovnocenných partnerov napriek tomu, že mali o polovicu menšie percentá, kvitujú. Je možné, že oni by to nedokázali. O premiérovi hovoria s rešpektom aj v kuloárnych rozhovoroch s novinármi. Nevraživosť už u nich nemá miesto, dostali všetko, čo chceli – ministrov vnútra aj spravodlivosti, aj post šéfa parlamentu.
Sami sebou zostali len maďarskí politici. A to nielen radoví členovia či členovia vlády, ale aj samotný predseda SMK Béla Bugár. Psychológ Lučanský to potvrdzuje: „Na Bugárovi nevidieť zmenu. Stále zachováva svoje dekórum.“
Fico neverí, Zala koná, Mečiar kalkuluje
Čo sa týka staronovej opozície, nik si nemohol nevšimnúť radikálnu zmenu v správaní politikov Smeru. Julián Lučanský: „Tí, čo boli pred voľbami sebavedomí, pôsobia rozpačitým dojmom. Čím boli bojovnejší, tým sú teraz nešťastnejší.“ Michal Vašečka: „Uvedomili si, že prepálili kampaň, pokúšajú sa byť ústretoví.“ Ľuboš Kubín: „Fico si svojou rétorikou uzavrel a zúžil priestor na kvalitné manévrovanie. Doplatil na svoje prehnané ambiciózne predstavy. Náš volič nie je navyknutý na silnejší, agresívnejší tón. Po voľbách sa Fico verbálne utiahol do submisívnej pozície.“
Mierna je aj Monika Beňová. Vždy vysmiata sebavedomá dáma teraz so zmierlivým úsmevom opakuje: „Budeme konštruktívnou opozíciou.“ Navonok to pôsobí tak, akoby spolu s Ficom stratila iskru. „Hoci môžu hovoriť niečo iné, na neverbálnom správaní, na tých smutných tvárach, to vidieť. Čím sú mladší, tým ťažšie to znášajú,“ konštatuje Lučanský. Vašečka si všíma, že „u Beňovej je ústretovosť viditeľná ešte viac ako u Fica“. Podľa Lučanského sa Fico správa urazene a jeho vyhlasovanie o tvrdej opozícii je vraj „trochu detinské“.
Zo Smeru nakoniec nadobudol sebavedomie vlastne len Boris Zala. To, že ostatní nedokázali pružne reagovať na prehru a že musel chodiť do všetkých televízií na debaty, egu človeka, čo pracoval pre viaceré strany a kandidoval aj na post prezidenta, určite ulahodilo. „Pred voľbami bol v pozadí, po voľbách dostal šancu. V momente, keď boli ostatní v šoku z toho, čo sa stalo, on to prijal ako výzvu.“ Treba pritom povedať, že situáciu drží pevne v rukách, mediálne vystúpenia zvláda veľmi dobre, hovorí pragmaticky a jasne.
A zmenil sa aj Vladimír Mečiar, hoci iným spôsobom. Pred voľbami bol nervózny, kŕčovitý, dokonca chcel udrieť novinára. Na povolebnom stretnutí s prezidentom či lídrami parlamentných strán bol už milý a ústretový. Michal Vašečka to komentuje: „Pôjde si sadnúť do parlamentu, bol ústretový pri rokovaniach s koalíciou. Z hľadiska toho, ako fungoval doteraz, je to úplne iný Mečiar.“
Ľuboš Kubín to vidí tak, že Mečiar výsledok podobný tomu, ktorý vyšiel vo voľbách, predpokladal. „Mečiar už zažil v politike všetko, táto situácia nie je taká, že by ho zásadne zaskočila. Jeho dnešná póza je odľahčená strojene. Chce ňou len dať istý signál členskej základni, že sa nič strašné nedeje.“ (miš, rom)
