FOTO – ARCHÍV
FOTO – ARCHÍV
FOTO – ARCHÍV
Keď sme robili rozhovor, budúci minister hospodárstva pri sebe nemal peňaženku. Tak sme si požičali čašnícku buksu. Ako sa vám páči?
FOTO SME – PAVOL MAJER
Nový minister hospodárstva vyvoláva dojem, akoby jeho životná cesta bola dielom náhody. Tak o svojom profesionálnom vzostupe Róbert Nemcsics hovorí. Pri pozornejšom počúvaní však vyjde najavo, že jeho kariéra má logickú postupnosť. Minimálne druhý krok v nej si možno aspoň prognosticky plánovať. A Nemcsics študoval na ekonomickej fakulte práve prognózy a dlhodobé výhľady. Navyše ministrom sa stal vďaka šéfovaniu hospodárskemu výboru ANO, ktorá je do veľkej miery považovaná za mediálny produkt televízie Markíza. A Nemcsics sa zviditeľnil a podnikal práve v médiách.
Zdanie o fatalistickom životnom osude, ktoré nový minister možno nevedomky vytvára, preto nie je jeho reálnym obrazom. Napriek averzii časti verejnosti k Ruskovmu politickému produktu je Nemcsics v odborných kruhoch považovaný za šikovného odborníka i podnikateľa.
„Zhoda náhod“, prvá časť
Prvá cesta absolventa vysokej školy Nemcsicsa viedla do Závodov ťažkého strojárstva. Robil tam prognózy v časoch socialistickej módy päťročníc. Spomína na to ako na nepodarený sen. „Musel som robiť plány, čo mala tá fabrika vychrliť, a to sa s päťročnicou, pochopiteľne, nezhodovalo. Bolo treba hľadať konsenzus, ako sa tomu teraz hovorí. (Smiech.) Zahládzať tie rozdiely. Dnes by to bol typický podnik určený do likvidácie, a vtedy sa ním všetci pýšili, že je to výsledok budovania socializmu.“
Dlho tam preto nevydržal. Inklinoval k rozhlasu, a keď raz išiel okolo pyramídy Československého rozhlasu, prišiel, videl a zvíťazil. Vošiel na vrátnicu, vytočil nejaké číslo, a keď sa mu ohlásil šéf spravodajstva verejnoprávneho rozhlasu, ponúkol sa mu na prácu. Skončil ako vnútropolitický redaktor.
„Nerobil som klasické politické spravodajstvo, ale ekonomické témy. No aj tak prišli problémy – nebol som v KSČ.“ Ani nie preto, že by sa nejako bránil. „To musím pravdivo povedať. Naozaj to vtedy otváralo cesty k novým obzorom. Ale povedali mi, že ak chcem byť v strane, musím robiť agendu okolo známok, byť pokladníkom a to som odmietol.“
Nevedel, čo činí, pretože po čase to súdruhovia zneužili. „Povedali – ten nie, on raz povedal, že za známky vyberať nebude. A keď som začal robiť vstupy naživo z parlamentu a nebol som dostatočne propolitický, bolo tam málo toho šťavnatého presvedčenia, tak ma po niekoľkých upozorneniach vyhodili s posudkom, že som politicky nespoľahlivý.“
Cesta do ANO
Taký posudok bol v časoch budovania krajších zajtrajškov nepríjemným sprievodným javom v budovaní kariéry. Nemcsicsa zamestnal až Kuba v STV ako šéf redakcie pre deti a mládež. Tam vymysleli Štúdio Kontakt a nastupujúci minister ho redakčne tvoril s Dušanom Grajtágom a moderoval s Ivetou Malachovskou. Grajták je súčasným šéfom Telerána Markízy, Malachovská moderátorkou a Nemcsics si z čias vo verejnoprávnej televízii spomína aj na Jara Bučeka, dramaturga komerčnej televízie. „Takisto sa poznám s Jankom Kováčikom, dvanásť rokov. Spája nás podnikanie v mediálnej oblasti aj priateľstvo.“
To je dobrý štart na obsadenie podpredsedníckej stoličky v ANO. Čo ho k politike doviedlo? Priateľstvo? „Boli tam dva motívy. Jedným bola priateľská linka, druhým to, že ak chceme, aby sa niečo zlepšilo, treba to urobiť. Už nie sme tak ďaleko od civilizovaného sveta.“ Nemcsics má na mysli najmä zníženie odvodového a daňového zaťaženia, vypracovanie vývojových programov pre export – celkové zlepšenie podnikateľského prostredia. A netají sa tým, že to pomôže aj jemu. Od roku 1992 podniká, v obchodnom registri figuruje v spoločnosti Euroholding, a. s., ako predseda štatutárneho orgánu. Ako minister bude zrejme musieť previesť podiel v podniku.
„Podiel nie, ale nemôžem byť v orgánoch spoločnosti. Nemôžem v nej ovplyvňovať podnikateľské procesy. Už ich aj tak rok neovplyvňujem, nemám na to čas, čo ma mrzí.“ Akciová spoločnosť, ktorá je zrejme v registri, spravuje podiely v Nemcsicsových firmách. Má ich niekoľko. Okrem toho firma spravuje aj nehnuteľnosti. Nastupujúci minister vlastní štvorizbový byt na Dlhých dieloch, no z titulu generálneho riaditeľa býva v rodinnom dome firmy a jazdí na firemnom Mercedese. Koľko peňazí má v hnuteľnom a nehnuteľnom majetku, presne nevie. Keby mal realizovať na trhu predaj aktív, možno by to bolo päťdesiat miliónov, možno dvadsať alebo tridsať. „Závisí od toho hlupáka, ktorého by som našiel.“ (Smiech.)
Náhodne v HZDS?
Medziobdobie medzi prácou v médiách, podnikaním a vstupom do politiky vyplnila u Nemcsicsa práca na ministerstve financií. Dostal sa tam už ako odborník známy v podnikateľských kruhoch. Po revolúcii sa totiž vrátil „do výrobného procesu“. Najskôr robil marketingového riaditeľa v novovzniknutom rádiu Rock FM, potom šiel na tú istú stoličku do Volkswagenu. Krátko nato začal s kamarátmi podnikať.
„Od strojárstva cez zdravotníctvo, aj v cestovnom ruchu.“ Vraj to bolo podnikanie v malom. „Keď z desiatich projektov vyšli tri.“ Nič neprivatizoval, zato začal robiť u Kozlíka ako Mečiarovho ministra financií! Najskôr ako šéf personálneho oddelenia, potom ako šéf úradu. „Čakal som mnoho útokov smerom k tej práci. Hovoril som Ruskovi, že dnes je to, ako mať v roku 1939 žltú hviezdu na čele. Dostal som tú ponuku z odborných kruhov, stále som totiž frflal, že nič nefunguje. Bola to však naozaj pragmatická spolupráca.“
To, že šéf úradu ministerstva musel byť v HZDS, Nemcsics vraj nevedel. Keď sme sa ho pred polrokom pýtali, či v hnutí bol, odpovedal negatívne. „Ale po našom vtedajšom rozhovore som si to šiel overiť v databáze a zistil som, že som v HZDS bol, ako člen. Nikdy som nebol schvaľovaný v orgánoch hnutia, nikdy som nebol na žiadnej schôdzi, neviem o tom, že by som niekedy platil členské. Bolo to ako matka strana. Keď chcel niekto na ministerstve pracovníka, musel deklarovať – tento je náš.“
Bezproblémové príchody a odchody
Skutočnosť, že sa stal Nemcsics podpredsedom ANO, je ovplyvnená aj tým, že jeho predchodca Ľubomír Dolgoš si neplnil stranícke povinnosti. „Neprodukoval výkon. Potrebovali sme program, hmotu, nemohli sme sa prezentovať tým, že je tu vybudovaná Markíza a nech sa tam chodia ľudia pozerať.“
Takéto vyjadrenie je zvnútra ANO prekvapivé. V prezídiu sú markizáci, on je ich kamarátom. Nemcsics nesúhlasí: „Ekonomický klub má dvadsaťpäť ľudí. To už naozaj nie je o kamarátstve, ale o reálnych vzťahoch. Je fakt, že to malo tendenciu skĺznuť do mediálnej strany, dnes je to iné, v každom profesijnom klube máme po dvadsať odborníkov.“ Aliancia sa vraj delí na dva kvalitatívne odlišné stupne straníkov. „Jedni, čo to naozaj vnímajú ako mediálny produkt, aj vnútri. Ktorí tú politiku cítia veľmi povrchne.“ Tí očakávali aj viac percent vo voľbách. „Ale je tam aj druhá skupina ľudí, ktorá vníma veci reálne. A ktorá reálne posudzuje aj ponuku, čo sme dali občanom.“
Tá druhá skupina považuje osem percent po necelom roku práce za výborný výsledok. Podľa našich informácií sa dokonca niektorí z nich údajne báli toho, že sa do parlamentu vôbec nedostanú. „Tá hrozba bola v mojej hlave celý rok. S tým sme žili a vstávali každý deň. Napriek tomu, že marketingoví odborníci, čo sa okolo nás motali, hovorili o dvanástich až štrnástich percentách. O týchto číslach som si vždy myslel, že je to absolútna utópia.“
Potom by teda nebol Nemcsics minimálne ministrom. Bolo by mu to ľúto? „Pre mňa je to výzva. Bol by som rád, keby sa, hoci aj po dvoch rokoch, podarilo spustiť reformy. Ale na druhej strane viem, že strácam súkromie. To ma neteší.“ Bol by ochotný vzdať sa kresla dobrovoľne, ak zistí, že cez Palacku či Mikloša budú nepatrične vplývať záujmové skupiny? „Nebudem mať problém odísť. Rozdiel medzi mnou a politikmi, ktorí sú tam dvanásť rokov, je, že ja sa mám kam vrátiť.“
Hovorí sa, že ANO je stranou na jedno použitie. „To si nemyslím.“ A že Rusko je poriadne prísnym šéfom. „To áno. Vniesol do politiky všetky znaky firemného manažmentu. Len neviem, ako to dopadne. Lebo už sa to nabalilo, strana má už päťtisíc členov a tí už nevnímajú direktívu zvrchu ako povinnosť plniť ju. Už to vnímajú tak, že musí existovať nejaké kolektívne myslenie. Uvidíme, keď sa stretne rok s rokom, kto bude musieť meniť metódy.“
Mečiarovi vydržala podobná politika vnútri strany desať rokov. „Ale vyrastá nová generácia a Mečiar s tou svojou vymiera. Keby mal Rusko pred desiatimi rokmi priestor, bol by možno druhým Mečiarom. To je ten prechod od direktívneho, socialistického riadenia k dnešnému, liberálnemu. Po prvom parlamentnom zasadnutí sa pomery zmenia. Už to budú páni poslanci, s ktorými bude musieť Paľo komunikovať. A je to v poriadku, on to vie.“
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
