O Francúzsku, slovensko-francúzskych vzťahoch, ale aj výročí Mníchove sme sa rozprávali s ĽUBOMÍROM JANČOKOM. Žije na trase Paríž – Bratislava. Študuje, píše, porovnáva, analyzuje a tvrdí, že Slovák musí vynaložiť trikrát väčšie úsilie ako mladý Francúz, aby dosiahol rovnaké ciele. Preto si myslí, že dnes je ťažšie uspieť v Bratislave ako v Paríži.
Kde má korene vaša láska k Francúzsku?
Môj starý otec sa narodil na predmestí Paríža. Mal slovenské korene, jeho rodičia do Francúzska emigrovali počas jednej z veľkých prisťahovaleckých vĺn 30. rokov, ale keď prišla druhá svetová vojna, vrátili sa naspäť domov. Starý otec sa už nikdy späť do Francúzska nedostal a neskôr zabudol aj jazyk, no mnohých navrátilcov to tam stále lákalo. A vďaka príbehu starého otca sa zrodil aj môj záujem o Francúzsko, začal som o ňom študovať aj písať.
Francúzsko a Slovensko sú na prvý pohľad diametrálne odlišné krajiny. O náture Slovákov sa hovorí ako o mierumilovnej a pokojnej, s Francúzskom sa spája jedna z najväčších historických revolúcií. Je medzi nami viac rozdielov ako podobností?
V prvom rade je pravda, že celá francúzska história je založená na turbulenciách. Keby som to poňal psychologicky, Slovák vyrastal v poslušnosti, kým Francúz v permanentnej revolte. Často je pre nich príznačný koncept tabula rasa – máme čosi vybudované, ale začnime odznova. Markantný rozdiel medzi nami je, že francúzska duša je mimoriadne kritická. Vidno to napríklad na univerzite, kde sú študenti od začiatku vychovávaní ku kritickému mysleniu. Vo Francúzsku študent musí prenikať do podstaty vecí, hľadá súvislosti, nepýta sa otázky kto, kedy a kde, ale prečo. Od toho sa odvíja celý ich kritický prístup.
Majú dnes Francúzi vôbec záujem o Slovensko, jeho kultúru a históriu?
Moja skúsenosť je taká, že aby som mal záujem o tento druh čokolády, najskôr niekto musí prísť, musí mi ju ponúknuť, aby som zistil, aká je chutná. A podobne to je aj s našou krajinou, sú potrební zanietení ľudia na správnych miestach, ktorí jej robia dobré meno. Niečo podobné , ako sa to v diplomatických kruhoch podarilo na začiatku minulého storočia Štefánikovi.
Štefánik je dodnes vo Francúzsku uznávaný. Čím si vysvetľujete, že sa vtedy dokázal takto presadiť?
Nebol len zručným vedcom, astronómom, fyzikom či vojakom alebo cestovateľom, ktorý vedel zaujímavo hovoriť, ale vedel si okolo seba vytvárať aj sociálnu sieť kontaktov. Dnes by mal Štefánik tisíce priateľov na Facebooku. A vtedy sa mu tým otvárali brány ďalej. Porozumel tomu, ako funguje diplomacia vo Francúzsku, že všetko sa vždy vyrieši v salónoch a na večierkoch, kde sa diskutuje dlhé hodiny. Francúz nemá rád priamy štýl, veci rád evokuje. Je to tak nastavené osemsto rokov, veľký úvod a potom povedzte to, o čo vám ide. Ale Francúz často povie iba jednu tretinu. To je v protipóle s našou kultúrou, ktorá má ráznejší a priamočiarejší nemecký ráz. Aj francúzština je výborným diplomatickým jazykom, pretože je skôr rečou náznakov. Toto pochopil aj Štefánik.
Pomerne blízke boli vzťahy Francúzska a Československa najmä na začiatku 20. storočia.
Záujem o štáty strednej a východnej Európy, či už Juhosláviu, Rumunsko alebo Československo, bol vo francúzskych diplomatických vzťahoch pozoruhodný. Malá dohoda podpísaná po prvej svetovej vojne priblížila viac Francúzsko k Československu. Neskôr sa pripravila pôda i pre osobitné dohody, s Československom, konkrétne v roku 1923, keď maršál Foch zavítal do Prahy, teda pred 90 rokmi. Začínal vtedy ťah pre zaujímavý vplyv Francúzska v strednej Európe, naštrbila ho však Mníchovská dohoda.
Onedlho si pripomenieme 75. výročie Mníchovskej dohody, keď Francúzsko Československu nepodalo napriek zmluvám pomocnú ruku. Ako svoj podiel na tejto udalosti hodnotia Francúzi?
Keď som na túto tému diskutoval so svojimi francúzskymi priateľmi, hovorili, ospravedlňte nás, my sme vám niečo v tých dohodách sľúbili a zlyhali sme. Boli to síce kultúrne dohody, ale vo chvíli, keď sme v roku 1938 mali zdvihnúť ruku a povedať, tak toto nie, nespravili sme to. Páni Daladier s Chamberlainom tam len tak stáli. Francúzi dokážu byť kritickí k ostatným, ale aj sami k sebe a priznať si chybu. Na druhej strane sa počas Slovenského národného povstania vyznamenali francúzski partizáni v bojoch pri Strečne, kde ich ešte aj dnes pripomína pamätník.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Ako Francúzsko hodnotí obdobie druhej svetovej vojny a kolaborantský režim vo Vichy a maršála Petaina, pôvodne uznávaného hrdinu prvej svetovej vojny, ktorý sa postavil na jeho čelo?
Sú k nemu kritickí, no žiadne hĺbkové diskusie o tomto období už v spoločnosti nie sú. Francúzska história je bohatá. To je zasa taká francúzska špecialita. Načo by hovorili o niečom škaredom, keď môžu hovoriť o svätom Ľudovítovi, Henrichovi IV., Ľudovítovi XIV., ich kráľovi Slnko, ktorý vládol vo Francúzsku 72 rokov a bol najdlhšie vládnucim panovníkom?
O porovnaní Slovenska a Francúzska ste písali prácu, za ktorú ste získali aj ocenenie. Čo ste porovnávali?
Vo Francúzsku je množstvo takýchto súťaží, Francúzi totiž milujú angažovanosť. Cítil som sa vtedy ako Jean Jacques Rosseau, ktorý išiel za svojím uväzneným priateľom Diderotom a videl na stene vyvesenú výzvu dijonskej akadémie a neskôr napísal svoju Rozpravu o vedách a umeniach. Pri tristom výročí narodenia filozofa Jeana Jacquesa Rosseaua vyhlásil francúzsky parlament výzvu napísať esej o francúzskej politike, ekonomike a spoločnosti. Prepájal som francúzsku a slovenskú spoločnosť. „V roku 1968 sme sa na Sorbonne tešili na nové idey a hodnoty a vy v Československu ste mali tanky. Ďakujeme, že ste študentom nastavili zrkadlo,“ hodnotila porota pri udeľovaní ceny a ďakovala, keď som uviedol, že Slovák musí vydať trikrát väčšie úsilie ako mladý Francúz, aby dosiahol rovnaké ciele. Preto si myslím, že dnes je ťažšie uspieť v Bratislave ako v Paríži. U nich sa v tomto období tvorila silná liberálna vlna, feministické kluby, jedným zo silných hesiel bolo „de Gaulle, tvoj svet sa skončil, prichádza náš svet, nový svet“.
Ako sa dnes dívajú na komunizmus v strednej a východnej Európe?
Oni si ho často ani poriadne neuvedomujú, kým niekto zo strednej a východnej Európy nepríde a nehovorí o tom, čo zažíval jeho starý otec. Je to sebestačná a bohatá krajina, ktorá sa nezaujíma o druhého, ak mu tieto témy neprinesieme. Takéto citlivé a háklivé témy majú na druhej strane radi. Oni boli o tankoch v roku 1968, samozrejme, informovaní, príliš sa však nad tým nezamýšľali. My sme rástli k poslušnosti a Francúz sa v roku 1968 uvoľnil, vytvoril bohémsky, artistický svet, čo však malo aj negatívne vplyvy, pretože vo Francúzsku nastal po roku 2000 problém s autoritami.
Dnes píšete prácu o dielach Balzaca v Československu, dostať by sa mala k čitateľom oboch krajín. Čím ich môže osloviť?
Balzac vytvoril svet, ktorý je nadčasový a žije ním parížska mládež. A dovolím si tvrdiť, že nielen tá parížska. Hovorí o tom aj román Šagrénova koža či Stratené ilúzie. Sú to knihy výstrah, aby mladý človek neprepadol z dôvodu netrpezlivosti istej podlosti – túžba spáli, moc zabije, prílišná snaha môže zredukovať človeka na úplné minimum.
Balzac sa dostal aj do povinného čítania, prečo sa tešil v Československu takej obrovskej popularite?
Balzac kritizoval buržoáziu, bankárov, novinárov, celospoločenské vrstvy. Čítali ho aj Marx, aj Engels, preto si ho trošku privlastnil aj komunistický režim. Niektoré jeho knihy ako Otec Goriot alebo Lesk a bieda kurtizán, ktoré boli dostatočne kritické, vydali aj viackrát, iné menej kritické to mali horšie. V tomto mal Balzac smolu, že si ho režim aj dezinterpretoval. V každom prípade literatúra dokázala vždy vytvoriť fenomenálne prepojenie – či to bol Balzac, alebo Dumas, spájala naše krajiny a spája ich dodnes.
