BRATISLAVA. Keď britský premiér Chamberlain a Francúz Daladier podpisovali 30. septembra 1938 Mníchovskú dohodu, ktorú im nanútil nemecký ríšsky kancelár Hitler s podporou Taliana Mussoliniho, zástupcovia Československa čakali vo vestibule na výsledky rokovania.
Vystihovalo to situáciu celej krajiny- európske mocnosti rozhodli o Československu bez neho.
A hoci nálada medzi československými vojakmi bola bojová a armáda bola od 23. septembra zmobilizovaná, odovzdanie území obývaných Nemcami prebehlo hladko a svetovú vojnu sa na nejaký čas podarilo zažehnať.
Prečo sa teda pred 75 rokmi dobre vycvičená československá armáda, ktorá sa mala opierať aj o medzinárodné dohody so spojencami, do boja nikdy nepustila?
„Veľmoci chceli riešiť napäté vzťahy Československa a Nemecka mierovou cestou, aby zabránili hrôzam a utrpeniu z „veľkej vojny“, ako sa nazývala prvá svetová vojna,“ interpretuje dohodu historik Valerián Bystrický z Historického ústavu SAV.
Okamžitá rezignácia
Mníchov 1938
Mníchovskú dohodu podpísali Adolf Hitler, Benito Mussolini, Edouard Daladier a Neville Chamberlain
Česko stratilo Sudety, Slovensko Petržalku a Devín
2.11.1938 bola podpísaná Viedenská arbitráž, ktorá bola jej súčasťou
Po Mníchove okamžite zavládla rezignácia a neplatilo to len pre Česko, ktoré stratilo obrovské územia, ale aj pre Slovensko.
„Paradoxne, na sklonku tridsiatych rokov na Slovensku nielen vládne politické strany - agrárnici, sociálni demokrati, národní socialisti, ale aj väčšina opozičných (HSĽS, KSČ), deklarovali odhodlanie brániť spoločný štát pred expanziou,“ hovorí šéf Vojenského historického ústavu Miloslav Čaplovič.
V atmosfére jesene 1938 nič z tohto odhodlania neplatilo. Až na komunistov všetci kapitulovali, hovorí Bystrický.
Agrárnici a demokrati preto, že západné veľmoci „zradili“, ľudáci súhlasili preto, že sa zachránil mier vo svete.
Názor na budúce postavenie republiky sa značne líšil. Prevažovala snaha zachovať existenciu aj okypteného štátu.
Radikálne krídlo Hlinkovej ľudovej strany už malo predstavy o utvorení samostatného slovenského štátu.
Krátko po podpísaní dohody už bola stará hranica minulosťou.
Zbytočné prípravy
Československí politici pritom už od roku 1933 predpokladali, že k vojne s Nemeckom môže dôjsť do troch až štyroch rokov.
„Postupne dospeli k záveru, že konflikt s nacistickým Nemeckom bude nevyhnutný,“ hovorí Bystrický.
Vybudovali obranné opevnenia, výcvik vojakov sa skvalitňoval. Zaujímavou bola napríklad Akcia tisíc pilotov v republike, kde sa z letcov v aerokluboch školili bojoví piloti.
„Snahou bolo, aby sa počet vzdušných síl v Česku, na Slovensku a Podkarpatskej Rusi vyrovnal predpokladanému nepriateľovi, ktorým bolo Nemecko,“ spomína Ľudovít Šramko (93).
Z politického hľadiska sa utváral systém kolektívnej bezpečnosti založený v roku 1935 na zmluvách o vzájomnej pomoci proti agresii medzi Československom, Francúzskom a Sovietskym zväzom.
Pri fungovaní politických dohôd by podľa Bystrického nemalo Nemecko šancu. Otázkou by bol výsledok lokálneho vojenského stretu Nemecka s Československom, ktorý je problematický a historici nemajú jednotný názor.
„Republika by len ťažko mohla odolať nacistickej presile, ale je oprávnená otázka, ako by reagovala verejnosť vo svete a či by nedonútila Francúzsko a ZSSR, aby splnili prijaté záväzky,“ tvrdí Bystrický.
Ďalej k téme:
Zažil nacistickú okupáciu: Z Petržalky nešlo prejsť do Bratislavy Najprv Nemcov len provokoval, neskôr slúžil v Kráľovskom letectve
