Ak by bolo došlo v roku 1938 k vojne medzi Nemeckom a Československom, územie Slovenska by hralo nezastupiteľnú úlohu – obranné scenáre rátali aj s tým, že by sa tam presídlil parlament, vláda, aj prezident. O prípravách na vojenský konflikt medzi Nemeckom a Československom, ku ktorému pre Mníchovský diktát nikdy nedošlo, hovorí riaditeľ Vojenského historického ústavu MILOSLAV ČAPLOVIČ.
Už od nástupu nacistov k moci sa Československo pripravovalo na možnú vojnu. Aký mala armáda plán, ak by Nemecko zaútočilo?
„Treba povedať, že ani jeden z plánov, ktoré vypracovali československí vojenskí stratégovia, nerátal s možnosťou, že by sa republika dokázala voči hlavnému protivníkovi účinne ubrániť sama. Najvyššie československé vojenské kruhy vždy uvažovali o obrane štátu iba v rámci koaličnej vojny. Za predpokladu, že sa rýchlo zapojí spojenecké Francúzsko, účinnú podporu poskytne Veľká Británia, vojenskú a leteckú pomoc ZSSR. So zapojením štátov Malej dohody sa dalo rátať len vtedy, ak by došlo k samostatnému vojenskému útoku Maďarska. Aj obranná koncepcia Československa vychádzala z predpokladu aktívnej strategickej obrany. V tomto období sa zvýšil aj vojenský význam Slovenska, ktoré by v prípade vojnového konfliktu hralo nezastupiteľnú úlohu.“
V čom?
„Pri nemeckom útoku sa predpokladala možnosť dlhodobejšej obrany až v priestore Českomoravskej vrchoviny, alebo skôr na moravsko-slovenskej krajinskej hranici. Slovensku tak v plánoch pripadla úloha vytvoriť zázemie pre armádu ustupujúcu pod tlakom silnejšieho protivníka. Na jeho teritórium mali byť evakuované všetky dôležité štátne úrady - prezident, vláda, aj parlament. V podrobných evakuačných plánoch sa počítalo s presunom bojaschopného mužstva, koní, motorových vozidiel, dobytka, ale aj obilia a potravinárskych komodít z českých krajín.“
Hraničný kameň s hliadkou Stráže obrany štátu. Foto: VHÚ
Už v roku 1933 rátali československí politici s tým, že vojna s Nemeckom by mohla prísť do troch až štyroch rokov. Ako sa na túto situáciu pripravovala armáda?
„Spracovaním rozsiahleho plánu reorganizácie a modernizácie brannej moci. Zásadná organizačná prestavba vychádzala z podrobne vypracovaného plánu z novembra 1933 a bola spätá s menom nového náčelníka Hlavného štábu armádneho generála Ludvíka Krejčího. Jedným z prvých krokov nového vedenia Hlavného štábu bolo, že opäť zaviedli dvojročnú vojenskú prezenčnú službu. Nová organizácia vojnovej armády vstúpila do platnosti 15. mája 1935. Po ukončení mobilizácie mala československá vojnová armáda disponovať 23 divíziami, 15 hraničnými oblasťami na stupni divízie, 4 jazdeckými brigádami, 6 leteckými plukmi – teda dovedna 42 zväzkami, vyzbrojenými 2 260 delami, 505 tankmi a 799 lietadlami.“
Ako bola na tom v porovnaní s tou nemeckou?
„Najväčšie slabiny mala československá armáda oproti nemeckému Wehrmachtu v motorizácii pozemných síl a letectve.“
Mali československí vojenskí spravodajcovia informácie o nemeckých plánoch?
„Samozrejme, československému armádnemu veleniu boli známe nielen nemecké vojenské prípravy na vojnu proti Československu, ale aj samotná podstata nemeckého ofenzívneho plánu. A to i napriek tomu, že jeho úplné znenie sa československým vojenským spravodajcom nepodarilo získať.“
Opevnenia v Petržalke (Engerau) si 25. októbra 1938 osobne prezrel vodca tretej ríše Adolf Hitler. Foto: VHÚ
Aký priebeh udalostí teda očakávali?
„Vojenskí odborníci z Hlavného štábu československej armády analyzovali v prvej polovici septembra 1938 celkovú vojenskú a politickú situáciu v strednej Európe. Dospeli k presvedčeniu, že Maďarsko zaútočí proti Československu spoločne s Nemeckom. Maďarský útok by sa však podľa ich predstáv uskutočnil až za predpokladu, že by nemecké jednotky zdolali československé obranné postavenia na južnej Morave a prenikali do údolia riek Moravy a Váhu. Teda v čase, keď by už o vojenskom úspechu Nemecka nebolo žiadnych pochýb. Maďarskí politickí a vojenskí predstavitelia si boli vedomí výraznej prevahy československej armády, ale aj možnosti vojenského zásahu Rumunska a Juhoslávie, ktoré boli partnermi Československa z Malej dohody. A preto v tom čase prejavovali veľkú zdržanlivosť k ponukám Nemecka na samostatné vedenie vojenských úderov proti ČSR.“
V armáde bolo v roku 1938 veľké odhodlanie brániť svoju vlasť. Zmenil atmosféru Mníchovský diktát?
„Odpoviem úryvkom z archívnych materiálov, ktorý to vystihuje. V jednom z dochovaných dokumentov z 2. decembra 1938, ktorý vypracovali československí spravodajskí dôstojníci sa okrem iného píše: „Nemôžeme sa vzdávať myšlienky, že sa raz naša vláda za inej mocenskej konštelácie v Európe, ktorá bude pre Nemecko nepriaznivá, nerozhodne v záujme budúcej existencie národa pre branné vystúpenie proti Nemecku. Dnes nie je zatiaľ žiadna nádej na branný odpor v Čechách a na Morave. Hlavný štáb, 3. oddelenie nepripravuje v Čechách a na Morave ani zaistenie hraníc. Po nedávnej úprave hraníc na Morave a po skorom vybudovaní diaľnice Vratislav– Brno – Viedeň je a bude otázka odrezania západnej časti republiky od jej východnej časti otázkou nie dní, ale hodín. Jednotky, ktoré budeme na Slovensku mať, nám zostanú, na ich vzdanie sa je vždycky dosť času.”
Vieme dnes povedať, ako spravodajské zložky analyzovali budúci vývoj udalostí v Európe? Kedy odhadovali blížiaci sa vojenský konflikt?
„Samozrejme, že ani tieto závery im nechýbali. Celkom nadčasový je ich pohľad na najbližšiu budúcnosť v Európe: „Všeobecný vojnový konflikt v Európe je nevyhnutný, na jeho vyvolanie bude jedného dňa stačiť omnoho menšia zámienka, ako bola otázka našich Nemcov. Na okupovanom území Čiech a Moravy bude Nemecko s naším ľudom za vojny rovnako kruto zaobchádzať, bez ohľadu na to či sa trpne vzdáme alebo či so zachránenou časťou našej armády proti nemu vystúpime. A i keď sa trpne vzdáme, nezabránime našim príslušníkom v zahraničí, aby znovu nevstupovali ako legionári do cudzích armád, a to bude pre Nemecko vítanou zámienkou pre najhoršie zaobchádzanie s našimi ľuďmi.“
Odstraňovanie hraničného stĺpa v Šahách v novembri 1938. Foto: VHÚ
Aký bol potom ich pohľad na bývalých spojencov, ktorí sa rozhodli Československo obetovať?
„Povedal by som, že celkom jasnozrivý, skúsim opäť zacitovať z dobových archívov. V československých spravodajských dokumentoch sa uvádza hlavná príčina postoja európskych veľmocí. „Všeobecný vojnový konflikt v Európe je nevyhnutný pre nepreklenuteľné rozpory medzi Nemeckom a Talianskom na jednej strane a ostatnými štátmi na druhej strane. Nemecko a Taliansko predbehli ostatné štáty nielen v tom, že postavili už v mieri početnejšie vojenské sily, ale aj v tom, že mali počas krízy tohto roku zmobilizovaný svoj vojnový priemysel. A v tejto nevýhode spočívala nechuť západných veľmocí k vojne, a zároveň v tejto nevýhode tkvie vysvetlenie ich získavania času. Realisticky odhadovali aj kroky spojencov, v dokumente sa tiež píše: Rozsiahle zbrojenie, ku ktorému západné veľmoci a USA pristúpili, nesvedčia o ich pevnom presvedčení o trvalom mieri; mobilizácia ich vojnového priemyslu ukazuje, že sa pripravujú na vojnový konflikt v blízkej, im vyhovujúcej dobe.“
Ako hodnotíte vplyv Mníchova na ďalší vývoj udalostí?
„Ako veľmi dôležitý. Veď rozbitie Československa v polovici marca 1939, ktoré krátko po Mníchovskom diktáte nasledovalo, malo okrem iného ako následok aj to, že podstatnej časti modernej vojenskej výzbroje a výstroja bývalej československej armády pre vyše 40 divízií sa zmocnil Wehrmacht. Bol to jeden zo závažných impulzov, ktorý napomohol urýchliť prípravy vojnovej expanzie nacistického Nemecka proti Poľsku a ďalším štátom Európy.“
Beata
Balogová
