ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Sestra v Rakúsku: Cítiť, že tam nami opovrhujú

Jedna sestra má sedem pacientov a 2800 eur v hrubom. Preležaniny a arogantný personál sa však nájdu aj tam, tvrdí Lucia Pechová.

Narodila sa v roku 1976 v Bratislave. Maturovala na strednej škole zdravotníckej, nedávno absolvovala Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Už pred maturitou chodila brigádovať do Rakúska, po nej nastúpila ako zdravotná sestra (Zdroj: Gabriel Kuchta)

V Rakúsku je štandardom jedna sestra na sedem pacientov a plat 2800 eur v hrubom. Preležaniny a arogantný personál sa však nájdu aj tam, tvrdí v rozhovore zdravotná sestra Lucia Pechová.

pechova_perex.jpg

Lucia Pechová sa narodila v roku 1976 v Bratislave. Maturovala na strednej škole zdravotníckej, nedávno absolvovala Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Už pred maturitou chodila brigádovať do Rakúska, po nej nastúpila ako zdravotná sestra v nemocnici Milosrdných bratov vo Viedni, kde strávila osem rokov. Desiaty rok pracuje ako zdravotná sestra (inštrumentárka) na operačných sálach v nemocnici v Hainburgu. Je vydatá, má dve deti, medzi jej hobby patria motorky.

Prečo ste si vybrali prácu zdravotnej sestry?

Článok pokračuje pod video reklamou

V zdravotníctve pracovala už moja mama ako vrchná sestra v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. V detstve som bývala často chorá, takže som tam trávila dosť času aj ako pacientka, aj ako návšteva. Práca sestier ma chytila za srdce, mám rozvinuté sociálne cítenie. Dnes však nepracujem na klasických oddeleniach pri ležiacich pacientoch, ale na operačných sálach.

Dôvod?

Zaobchádzanie s pacientmi na bežných oddeleniach nebolo také, aké by som si predstavovala. Na nič tam nie je čas, vnímala som to už v škole počas praxe.

V čom je práca sestry v Rakúsku iná oproti Slovensku?

Funguje tam systém a poriadny manažment. Kým na Slovensku robia sestry všetko, v Rakúsku niektoré veci nesmú. Všetko je jasne dané. Krv jednoducho odoberať nemôžem, je to práca pre lekára. Aj infúzie môžem pacientom dávať až po tom, čo im lekár zavedie kanyly. Samozrejme, že občas to robíme aj my, najmä ak sa nahrnie priveľa pacientov, ale je to zriedkavé a robia to najmä Slovenky.

Všetko sa eviduje cez počítače, sestry tam teda nebehajú s papiermi a nezapisujú do nich údaje ručne, ešte aj na izby chodia s notebookom. Medzi pacientmi a sestrami je na pohľad menej komunikácie, ale v porovnaní so Slovenskom je to primeranejšie a lepšie, lebo v tom viac cítiť srdiečko.

Nechcem však slovenské nemocnice iba kritizovať. Pred rokom mi zomrel dedo, ktorý ležal na oddelení pre dlhodobo chorých v Podunajských Biskupiciach. Na tamojšie sestry nemôžem povedať jediné krivé slovo. V porovnaní s tým, v akom strašnom stave tá nemocnica je a ako vyzerá, bol personál neskutočne milý.

Nemohlo to súvisieť s tým, že tam pracovala vaša mama a s poznaním, že aj vy ste zdravotná sestra?

Myslím si, že nie. Možno o tom vedeli, ale podľa mňa to s tým nemalo nič spoločné.

V Rakúsku je jedna sestra na sedem pacientov

Na blogoch sa viacerí sťažovali, že naše nemocnice to s empatiou voči pacientom nepreháňajú, že tí musia dlhé hodiny ležať vo vlastných výkaloch. Stáva sa, že personál je arogantný, hlučný, trieskajúci dvermi. Z čoho to pramení?

Ten hluk si pamätám ešte ako pacient z detstva. Všetko to vzniká z nedostatku personálu a z vyprahnutosti jednotlivcov. Neviem, aká budem ja, keď budem mať 55 rokov. Z mojej praxe viem, že na jednu sestru by malo pripadnúť maximálne päť až sedem pacientov. Ak niekde leží štyridsať ľudí a pracujú tam dve sestry, nemôžu stíhať všetko.

Ste ešte v kontakte so slovenskými sestrami?

Určite.

Čo ich najviac štve?

Financie, teda platy, tak mi to aspoň hovoria kolegyne a spolužiačky. A priveľa práce, ktorú objektívne nestíhajú, vďaka čomu skôr či neskôr vyhoria.

Súvisia empatia a ľudskosť s platmi?

Myslím si, že nie.

V Rakúsku je štandardom jedna sestra na sedem pacientov?

Niekedy dokonca na menej, lebo počas dňa im vypomáhajú sanitárky. Tie robia všetko, čo aj sestry. Samozrejme, okrem podávania liekov, čiže upratujú postele, umývajú pacientov, polohujú ich. Sestra pacienta počas dňa nepolohuje sama, vždy jej pomáha sanitárka, ktorá je k dispozícii celý deň až do siedmej do večera.

3.jpg

Ak vznikne preležanina, okamžite sa dokumentuje a lieči.

Preležaniny a drzý personál sa vyskytnú aj v Rakúsku

Všimli ste si vo Viedni alebo v Hainburgu dlhé hodiny neprebalených imobilných pacientov?

Áno, zaregistrovala som také veci, nie je to však pravidlom. Aj tam býva na prebaľovanie určená konkrétna hodina. Môže sa to teda stať, ale štandardom je, že sestra chodí po izbách opakovane a sleduje pacientov, u ktorých sa to predpokladá.

Čo preležaniny?

Tie nie sú výnimkou, stávajú sa aj v Rakúsku, také mám aspoň informácie od sestier, ktoré pracujú na bežných oddeleniach. Preležaniny boli, sú a budú. Vznikajú najmä tam, kde sa kosti dotýkajú tenkej kože – na pätách, v krížovej či lopatkovej oblasti.

Najčastejšie sa to stáva chudým pacientom. Existujú však antidekubitné matrace a polohovacie postele, takže záleží len na financiách a jednotlivých oddeleniach, koľko ich nakúpia. My tie postele máme na jednotke intenzívnej starostlivosti, ale viac-menej štandardom sú už aj inde.

Ako je potom možné, že vznikajú preležaniny?

Preležanina dokáže vzniknúť aj v priebehu jednej hodiny. Pacient sa polohuje každé dve hodiny a občas to nemusí stačiť. V každom prípade platí, že ak preležanina vznikne, okamžite sa dokumentuje, teda sa odfotografuje a vloží do chorobopisu pacienta. Ihneď sa začne aj liečba, teda častejšie polohovanie a krémovanie špeciálnymi prípravkami.

Čítajte ďalej:

Býva drzý aj rakúsky personál?

Poviem vlastnú skúsenosť pacienta. Raz som tam ležala po ťažkej autohavárii a pohádala sa s tamojšou sestričkou. Dali ma na röntgen a ona žiadala, aby som sa otočila vpravo. Povedala som jej, že to nejde, lebo mám zlomenú kľúčnu kosť, roztrieštenú lebku a nedokážem sa pohnúť. Odpovedala, že ju to nezaujíma.

Bola to staršia vyhorená sestra?

Práveže mladá, len to bolo o štvrtej ráno, teda dosť nepríjemný čas, ktorý poznám aj z vlastnej praxe. Našťastie otvoril dvere lekár, ktorého som poznala ešte z čias, keď u nás praxoval ako medik, a ten mi pomohol.

Je taký prístup sestier v Rakúsku bežný?

Stáva sa to. Sestry dokáže vytočiť trebárs to, ak pacient príde ráno o tretej do nemocnice s vecou, ktorá tam nepatrí.

Stáva sa to aj vám?

Áno, ale iba v prípadoch, keď niekto zámerne zneužíva situáciu. Ak totiž práve neoperujeme, počas nočných služieb sme v ambulancii, ktorá funguje 24 hodín denne. Napríklad mladí chalani sa v piatok večer opijú, potom si ľahnú, vyspia sa a nadránom prídu do nemocnice, že majú zranenú ruku, lebo sa vraj „náhodou“ udreli o stenu.

To človeka vytočí, cez deň predsa môžu ísť k svojmu lekárovi. Zneužijú však systém, lebo vedia, že u nás budú okamžite vybavení. Určite sa však sestry nesprávajú neprimerane pri pacientoch po ťažkých haváriách, pri kolikách a podobne.

2.jpg

Sestry v Rakúsku dostávajú 14 platov ročne.

Po 20 rokoch praxe má sestra 2800 eur v hrubom

U nás sa sestry občas dokážu „pozabudnúť“ a miesto venovania sa pacientom debatujú na sesterskej izbe. Niekoľko ľudí na blogoch sa dokonca sťažovalo na to, že ignorujú aj signalizačné zariadenie.

Nie, to sa nám ešte nestalo. Ak neprídeme hneď, znamená to, že sa niečo dôležité deje.

Ťahajú sestry v Rakúsku nadčasy?

Nie. Je to rozdelené podľa hodín – buď robíme týždenne 40, 30 alebo 20 hodín, záleží na úväzku. Tie hodiny nesmieme prekročiť. Ak sa to stane, lebo je logické, že neodídem od operačného stola uprostred operácie, tak nám to aj adekvátne zaplatia.

Koľko sa tam zarába?

Pri štandardnom plnom úväzku je to po 20 rokoch praxe 1900 až 2000 eur v čistom. Všetky sestry, teda Rakúšanky aj cudzinky s rovnakou praxou, dostávajú identický plat podľa tabuliek, ktorý sa každé dva roky automaticky zvyšuje. K tomu majú aj trinásty a štrnásty plat.

Od roku 2007 majú sestry možnosť prejsť do inej platovej schémy. Ja som tak urobila, lebo to bolo výhodnejšie, hoci v nej tabuľková mzda nestúpa každé dva, ale až každé štyri roky o asi 200 eur. Kto je pri mojej praxi na plnom úväzku, dostáva dnes okolo 2800 eur v hrubom.

O čom je nová schéma?

Sestry sú v nej podľa kvalifikácie zaradené buď ako klasické zdravotné sestry, alebo sestry so špecializáciou, kam patrím aj ja. Sestra so špecializáciou na jednotke intenzívnej starostlivosti teda zarobí viac ako jej kolegyňa na bežnom oddelení. Rozdiel medzi nimi je okolo 150 až 200 eur.

V tejto schéme už sú všetky príplatky, napríklad za prácu v špinavom prostredí, pri röntgene, operačné či iné rizikové príplatky, zahrnuté v plate. Samostatne nám platia príplatky za nočné služby a prípadné nadčasy.

Nad platmi si teda hlavy príliš nelámete?

Teoreticky nie, prakticky áno, lebo každá z nás má hypotéku a deti. V Rakúsku zarobíme v porovnaní so Slovenskom slušne, a aj tak si každá z nás myslí, že by sme mali dostávať viac, lebo naozaj nerobíme málo. Systém nám veľmi presne určuje, čo môžeme a čo nesmieme, veľmi sa dbá na legislatívu. Je len na nás, čo urobíme navyše.

K čomu smerujete?

Že isté konflikty vznikajú aj tam. Ak urobím niečo navyše, som „sfúknutá“ rakúskou kolegyňou, prečo to robím. Bojí sa totiž, že to budú požadovať aj od nej. Platí, že Slovenky, ktoré pracujú vonku, sú empatickejšie ako rakúsky personál, a tiež praktickejšie, šikovnejšie a rýchlejšie. Domáce sú zase zdatnejšie v teórii.

Čo najviac štve sestry v Rakúsku?

Asi prístup doktorov. Každý chce niečo iné a bežne žiadajú niečo aj traja naraz, čo je problém splniť.

4.jpg

Ak o prácu požiada 10 Sloveniek a jedna Rakúšanka, vyberú si ju.

Vnímajú nás ako menejcenné

Berú vás tam ako „gasterbeitrov“, alebo už ako domácich?

Ako koho, ale dávajú nám to pocítiť. A dosť. Kým vo Viedni som to necítila vôbec a všetci sme si boli rovní, v malom mestečku ako Hainburg je to iné.

V čom?

Cítiť, že nami opovrhujú, že sme menejcenné. Je na človeku, ako to prijme, netreba nad tým premýšľať. My v pohraničí si radšej zahryzneme do jazyka, lebo sme radi, že to máme blízko domov k starým rodičom, rodičom a súrodencom. Za 20 rokov, čo tam robím, som však neprišla na dôvod, pre ktorý sa tak domáci správajú.

Nemôže to byť v tom, že im beriete prácu? Slovenských doktorov v Rakúsku nie je veľa, podľa tamojšej lekárskej komory len okolo 160, ale sestier bude viac.

Nie, lebo im žiadnu neberieme. Kto z domácich chce a vie pracovať v zdravotníctve, ten môže. Ak o prácu zdravotnej sestry požiada 10 Sloveniek a jedna Rakúšanka, nemocnica si vyberie domácu uchádzačku, hoci nemusí mať takú špecializáciu alebo prax.

Koľko Slovákov pracuje v nemocnici v Hainburgu?

Určite tvoria asi 30 až 40 percent zamestnancov, čiže dosť.

Ako to bolo vo Viedni?

Tam robili sestry z množstva krajín – z Poľska, Maďarska, Chorvátska, zo Srbska a Slovenska. Lekári boli zväčša Rakúšania.

Cítite snahu našich sestier vycestovať do zahraničia?

Samozrejme. Dôvodom sú výhradne financie.

5.jpg

V Rakúsku trávi sestra 30 percent času pri pacientovi a zvyšok robí dokumentáciu.

Pacienti a príbuzní v Rakúsku sa sťažujú často a konkrétne

Zhrniem to – sestry v Rakúsku nemusia robiť mnohé veci, čo u nás, majú menej pacientov na hlavu a zarábajú násobky toho, čo ich kolegyne na Slovensku.

Takto zhrnuté to platí. Nie sú však menej stresované a vyťažené, lebo majú obrovské množstvo administratívy. Tridsať percent času sú pri pacientovi, zvyšok obvykle zaberie dokumentácia. Pribudla aj na operačných sálach. Do počítača musíme nahodiť úplne každú drobnosť, ktorá sa pri operácii použije, pričom tých plánovaných je 12 denne.

Koľko času vám zaberie spisovanie dokumentácie pred operáciou?

Minimálne 30 minút a viac. Musím ísť do skladu a prichystať všetko od sít cez oblečenie, pokrytie, rukavice, ihly, implantáty, dezinfekčné prostriedky, štvorce, tampóny, skalpely až po neviem čo. Potom každú položku, ktorá mi prejde rukami, evidujem do počítača aj s ich kódmi.

Musíte pri operácii sledovať počty použitých vecí?

Áno, je to moja, nie doktorova zodpovednosť. Ak ten „zatvára“ brucho, koleno či čokoľvek iné, musím mať istotu, že mi sedia počty pred aj po zákroku, teda či niečo neostalo v tele. Ak mi niečo chýba, ako inštrumentárka to musím urgovať, kým sa to nenájde. To je však štandard aj v slovenských nemocniciach.

Už sa stalo, že niečo chýbalo?

Iba raz, ale našli sme to v smetnom koši.

Slováci nemocnice často kritizujú, ale málokedy sú ochotní konkretizovať, kde sa to stalo, či poslať sťažnosť vedeniu alebo úradu pre dohľad. Čo Rakúšania?

Keď sa im niečo nepáči, lebo to nevnímajú ako adekvátny postup, okamžite to písomne riešia. A deje sa to často. Pacienti alebo príbuzní uvedú dátum aj presný čas, kedy sa to stalo. Keby som ja videla to, čo opisovali ľudia v článkoch u vás na blogu, kontaktovala by som vedenie nemocnice aj jej zriaďovateľa.

Jednou stránkou je správanie sa personálu, druhou správanie sa pacientov a príbuzných. Ako to vnímate?

Na bežnom oddelení som pracovala pomerne krátko, ale zneužívanie sestier pacientmi som zaznamenala. Horší bývajú príbuzní, ktorí neraz nevedia, ako opatriť starého človeka, a tak si vymýšľajú choroby, aby strávil aspoň týždeň v nemocnici. Lenže tá nie je hotelom. Vtedy dochádza k hádkam medzi príbuznými a lekárom.

Čo sa okrem samotného výkonu deje na sále, kým pacient spí?

Ticho tam práve nie je. (smiech) Už pred prvým zárezom skalpela sa nahlas povie, či sa všetci poznáme, či vieme, o akého pacienta ide, ktorá strana a čo konkrétne sa bude operovať, či je všetko prichystané, či má pacient nejaké komplikácie. Ak je niekto v tíme nový, predstaví sa.

Počas operácie sa už rozprávame o všetkom možnom – kde sme boli včera, čo sme robili, čo máme nové. Občas sa riešia aj privátne veci.

A keď sa nedarí?

Vtedy sú všetci ticho, len doktor hučí. (smiech) Ale zase nie každý.

Zlizne si to aj sestra?

Áno, ale s tým počítame. Na „operačkách“ sú sestry otrlejšie.

1.jpg

Raňajky, obedy aj večere si pacienti vyberajú z viacerých jedál.

Letnými horúčavami trpia aj naši pacienti, klímu nemáme

Problémom našich nemocníc je absencia klimatizácie, horúčavy alebo, naopak, chlad a prievan. U vás je to lepšie?

Je to rovnako zlé ako na Slovensku, v Hainburgu určite. Na operačnej sále to tak necítime, keďže je tam klimatizácia, ale inde je to veľmi zlé. S výnimkou „operačiek“ a ambulancie nie je klíma nikde. Keď boli teraz v lete 40-stupňové horúčavy, na oddeleniach bolo príšerne. Pacientom na internom, gynekologickom, ani na detskom oddelení som naozaj nezávidela.

Známa mi rozprávala, že pozná lekára, ktorý ju kedysi ošetroval na Slovensku, a dnes za ním chodí do Rakúska. Kým u nás bol vraj k mnohým arogantný, tam sa správa úplne inak. Všimli ste si podobné „premeny“ spôsobené odchodom za hranice?

Je to tak. V Rakúsku sa tí istí ľudia správajú inak ako doma, lebo štandard je tam úplne iný. Vedia, čo si môžu dovoliť. Vidíte to aj na bežných vodičoch áut, keď prejdú hranice. Prečo je to tak? Prečo vodič u nás jazdí ako blázon a v Rakúsku zrazu skrotne? Veď osobnosť človeka sa nemení, mal by byť rovnaký doma aj vonku.

Aká je tamojšia nemocničná strava?

Slušná, pacient si vyberá z viacerých jedál. Deň vopred za ním príde sestra s notebookom a vyberie si, na čo má chuť. Výnimku majú tí, ktorí musia dodržiavať zvláštne diéty. Ráno sa dá z nápojov vybrať káva, čaj, kakao alebo mlieko, z pečiva čierny chlieb a žemle s maslom, medom či paštétou, jogurt a müsli.

Obedy a večere?

Vyberajú si z troch jedál, večere z dvoch. K dispozícii je aj bezmäsité jedlo alebo nejaký šalát. Na obed navyše vždy dostávajú ovocie – jablko, banán, pomaranč, hrušku či nektárinku.

Zaujímavé sú bufety v našich nemocniciach, ktoré hýria najmä nezdravými pokrmami ako majonézové šaláty a vyprážané syry či rezne. Je to tak aj u vás?

Takúto formu bufetu v našej nemocnici nepoznáme. Pacienti a návštevy si môžu dať čaj, kávu, zákusky, keksy, koláčiky a žemle, obložený chlieb či bagety. Vyprážané veci, majonézové šaláty a teplé jedlá tam nie sú vôbec. Podobné to bolo aj vo Viedni, vždy to bolo založené na báze suchej stravy.

Rozhovor bol autorizovaný, Lucia Pechová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Ilustračné foto slovenských nemocníc: Gabriel Kuchta a Ján Krošlák

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Môj dom, môj hrad. Sternbergovci si to môžu povedať už 800 rokov

So súrodencami sa tu pretekali na trojkolkách, pre miestnych robili omše. Na súkromnom hrade Český Šternberk hradný pán stále býva.

SVET

Únia zatvára hranice. Opúšťa tým myšlienky Schengenu

Z núdzových opatrení sa stávajú dlhodobé.

PLUS

Prísne tajné. Ako sa zrodila najhoršia zbraň v dejinách

Ako sa vznikla najhoršia zbraň ľudstva.

Neprehliadnite tiež

Mnohé z tatranských kúpeľov sú už minulosťou

Kúpeľný ráz už stratilo Štrbské Pleso, či Tatranská Lomnica.

Hasičov zamestnávajú silné dažde a búrky na západnom Slovensku

Hasiči pomáhajú pri odčerpávaní vody zo zatopených priestorov.

V ovzduší dominoval peľ bylín, objavili sa aj pele inváznych rastlín

Trávy prešli druhým kvitnutím a denné koncentrácie ich peľu sa znižujú.

Trenčianky vytvárajú puzzle s dôrazom na filozofiu zero waste

Trenčianky sa snažia podnikať bez odpadu, podporujú navyše pri tom slovenských umelcov.