Neexistuje zaručený spôsob ako zistiť, či vám niekto klame, alebo nie.
Predavači diek a hrncov klamú dôchodcov, manželia manželky a naopak, deti klamú rodičov, žiaci učiteľov, klamú reklamy a politici klamú, až kým nevyhrajú voľby a potom klamú ďalej. „Klamali sme ráno, klamali sme na obed, klamali sme večer,“ priznal raz nechtiac maďarský premiér Ferenc Gyurcsány. Dnes už bývalý premiér.
Ako sa proti klamstvám brániť? Najúčinnejšou zbraňou je lož odhaliť.
Metóda vyšetrovateľov
Podľa izraelského profesora psychológie Eitena Elaada je väčšina ľudí presvedčených, že to hravo zvládne. Koniec koncov robia to dennodenne, všetci sú výkonnými detektormi lží hlavne našich detí, partnerov či blízkych priateľov.
Prvým predpokladom úspešného odhalenia je podľa Elaada vedieť, ako sa osoba správa za normálnych okolností. U ľudí, ktorých nepoznáte, si môžete pomôcť tým, že ich budete chvíľu pozorovať počas rozhovoru o bezvýznamných veciach. Musia sa však cítiť vo vašej prítomnosti bezpečne a uvoľnene.
„So svedkom alebo obžalovaným prehodím pár nezáväzných slov už na chodbe po ceste do kancelárie,“ opisuje svoj postup vyšetrovateľ, ktorý si neželá byť menovaný. „Nie je to predpis, ale moja dlhoročná prax. Chcem vidieť, ako komunikuje v pokoji, ako reaguje na bezvýznamné otázky, ktoré sa netýkajú prípadu. Otestujem si ho, bez toho totiž ťažko postrehnete zmeny v správaní alebo neprirodzenú reakciu,“ vysvetľuje.
Deti klamstvu veria
Komplikovanejšie je to u malých detí, ktoré často nerozlišujú, čo je realita a čo len ich predstavy a túžby. Veria, že veci, ktoré si veľmi želajú, sa aj naozaj stali.
„Pre vyšetrovateľov je asi najväčším problémom, ak osoba úprimne verí lži, ktorú hovorí. Vtedy len ťažko rozpoznáte, že klame,“ myslí si psychologička Irena Trenčanská.
Stretla sa s prípadom, keď za ňou prišla matka s dcérou, ktorá vraj chorobne klamala. Desaťročné dievča pomerne dlhý čas tajilo, že nechodí na tréningy a doma podrobne opisovalo, čo na nich robilo a čo sa naučilo.
„Bolo to také presvedčivé, že matka nemala žiadne podozrenie. Zistila to čírou náhodou, keď riešila poplatky za krúžok.“ Samotné dievča to nevnímalo ako klamanie, snažilo sa len vyhovieť rodičom, hovorilo im to, čo chceli počuť a bálo sa priznať pravdu.
Stačí štvrtina sekundy
Prečesáva si vlasy rukou, dotýka sa nosa, napráva si okuliare, a hlavne, vyhýba sa očnému kontaktu. Fám a ľudových povedačiek o tom, ako sa prejavuje klamanie, je neúrekom. Najčastejšie sa snažíme lož vyčítať z tváre. Tá skutočne prezrádza všetky naše skutočné emócie, ale súčasne ponúka možnosť, ako ich šikovne zakryť.
Skúsený klamár dokáže výraz prekvapenia, hnevu či strachu potlačiť za štvrtinu sekundy. Stačí, aby sme žmurkli a konkrétny výraz si nevšimneme.
Zaujímavé experimenty zrealizoval v tejto oblasti americký psychológ Paul Ekman, odborník na neverbálnu komunikáciu, ktorý poskytoval služby FBI, CIA aj producentom televízneho seriálu Klamári (Lie to me). V roku 1970 spolu s psychológom Wallym Friesenom vyvinuli nástroj na meranie výrazov tváre, nazvali ho FACS (Facial Action Coding System, Kódovací systém tvárových aktivít) a potvrdili ním, že mimické svaly o nás prezrádzajú viac, ako si myslíme.
Kompromitujúce výrazy rôznych emócií však trvajú príliš krátko a bez technických pomôcok a tréningu sú len ťažko identifikovateľné. Vyškolený odborník pomocou systému FACS vraj dokáže rozoznať pravdu a lož až v 80 percentách prípadov.
Ekman rozpracoval teóriu, že existuje priama väzba medzi našimi pocitmi a fyziologickými pochodmi, čo znamená, že tvár vždy prezradí naše skutočné emócie. Medzi pocitmi a slovami taká väzba nefunguje, preto je prirodzené, že lož radšej zatelefonujeme alebo napíšeme do esemesky.
Pýtajte sa na detaily
Neprezrádzajú nás len pohyby, ale i slová. Ak vám niekto rozpráva príbeh a vy máte pochybnosti, či si nevymýšľa, tu je niekoľko rád, čo si všímať. Vo svojej knihe ich šikovne zhrnul britský iluzionista Derren Brown, vychádzal pritom z publikácie psychológa Alderta Vrijeho Detecting Lies and Deceit.
Ako prvé upozorňuje na podrobnosti. Čím viac ich príbeh obsahuje, tým lepšie. Ak sa na ne pýtate a rozprávajúci len zopakuje to, čo už povedal, je veľká pravdepodobnosť, že si všetko vymyslel. Svoju lož nemá rozpracovanú do detailov.
Dôležité sú i nepodstatné informácie, ktoré nesúvisia s dejom, ale človeku utkveli v pamäti a tak ich bezdôvodne povie. Napríklad to, že niekto mal červené topánky alebo neustále smrkal a kašľal.
Pravdovravný sa mýli
Prejavom pravdovravnosti sú i spontánne opravy (sedel tam celé hodiny a objednal si len kávu, vlastne raz si nechal priniesť aj sladký koláč), medzery v spomienkach (už neviem, prečo sme tam boli, ale všetci sme bývali v tom istom hoteli) a neštruktúrované rozprávanie. Osoba nedodržiava časovú os príbehu, najprv povie to najdôležitejšie, potom udalosti, ktoré tomu predchádzali. Tak isto sa nebojí pripustiť, že sa pomýlila alebo si niečo zle pamätá. Neraz si kladie dané udalosti za vinu alebo ospravedlňuje vinníka.
Naopak klamár málokedy vloží do príbehu vlastné pocity a to, na čo v danej chvíli myslel (bol som nervózny, pretože som sa bál, že nestihnem ten vlak). Nespomenie ani svoje dojmy z iných osôb (takého rozčúleného som ho už dávno nevidel, dvakrát vynadal čašníkovi).
Klamár svoju historku rozpráva ako ojedinelú udalosť obklopenú prázdnom, nespojí ju s detailmi zo svojho každodenného života.
A nedajte sa pomýliť, ak neuhýba očami. Táto fáma je taká rozšírená, že žiaden klamár by si nedovolil prerušiť očný kontakt.
Prípad Kolesík
„Neviem o tom, nepamätám si,“ kontruje Andrej Kolesík novinárke, ktorá mu tvrdí, že má videozáznam, ako v parlamente rozdával svojim straníckym kolegom zo Smeru lístočky, koho majú voliť.
Chvíľu predtým sa ju pokúsil presvedčiť, že na lístočkoch bola pozvánka na jeho tridsiate narodeniny. O ďalšiu chvíľu už tvrdí, že nevie, o akých lístočkoch je reč.
Známe video poslanca Kolesíka, ktoré mu zabezpečilo doživotnú povesť klamára, by mohlo byť študijným materiálom pre psychológov.
Martinovi Prodajovi, odborníkovi na neverbálnu komunikáciu, pripomínala Kolesíkova stratégie známe Plzákovo „Zapierať, zapierať, zapierať“. A to aj vtedy, ak je pravda neodškriepiteľná a podložená dôkazmi.
„Pán poslanec Kolesík si túto stratégiu zvolil hneď na začiatku a to ho postavilo do nevýhodnej situácie. Po jednoznačnom tvrdení, že lístočky neposielal, mu už neostal žiaden priestor, ako sa zo zlej situácie dostať. Lepšie je začať slovami ´za určitých okolností môžete mať pravdu´ ponúka to viac možností,“ hovorí Prodaj.
Predpokladá, že poslanec sa pre techniku zapierania rozhodol preto, že v minulosti sa mu osvedčila, a automaticky ju zvolil aj teraz.
„Ide o klasický podmieňovací systém učenia, to, čo mi v minulosti fungovalo, sa stane dominantným vzorcom správania. Je veľmi pravdepodobné, že ak sa podobná situácia v budúcnosti zopakuje, zachová sa rovnako,“ vysvetľuje.
„Tiež sa tu objavuje ležérny postoj, akýsi úškrn a snaha zľahčovať udalosti. Vnímam to ako predprípravu na únikovú cestu, niečo na spôsob veď o nič nejde. V prvej fáze to absolútne poprie, potom to zľahčí a keď bude dotlačený dôkazmi k stene, tak povie, že sa vlastne nič hrozné nestalo,“ dodáva.
Tomáš Harenčák zo spoločnosti Neverbálna komunikácia si všíma aj mikroexpresiu pohŕdania, ktorá sa objavuje v tvári poslanca. Cíti sa nadradený nad redaktorkou. Veľavravný je i samotný prejav a jeho lingvistika.
„Opakovanie alebo používanie našich slov pre vlastné vyjadrenie je častým znakom klamania,“ hovorí Harenčák. Ako príklad uvádza otázku: Prečo ste rozdávali tie lístočky? a odpoveď: Ja som nerozdával žiadne lístočky. Alebo: Bežne klamete do kamery? Ja neklamem, ja vám hovorím pravdu.
Ďalším prejavom, ktorý si môžeme všimnúť, sú nepriame a všeobecné odpovede na priame otázky:
- Veď to je na kamere, pán poslanec.
- Ja mám všetko možné na kamere, pani Tódová.
Poslanec Andrej Kolesík. FOTO: TASR
