Psychoterapeutka HANA VOJTOVÁ zo Slovenského inštitútu pre psychotraumatológiu a EMDR sa vo svojej praxi venuje klientom, ktorí prežili rôzne druhy traumy. Hovorí, že každý, kto sa vyjadruje o traume iných, by mal vážiť slová, nakoľko obetiam necitlivá verejná debata otvára staré rany. Dalii Gregorovej je vďačná za odtabuizovanie témy znásilnení. Popisuje, že debata súvisiaca so znásilneniami a interrupciami viaceré jej klientky bolestne rozrušila.
Je naša spoločnosť pripravená nahlas hovoriť o sexuálnom násilí a pomáhať obetiam?
„Obete sa s nepochopením a ďalšou traumatizáciou z reakcií okolia stretávajú často. Veľmi vypuklé je to v prípade zneužívania detí: ak nájdu odvahu sa niekomu zdôveriť, uverí im podľa výskumov až siedmy človek. K znásilneniam aj podľa skúseností z praxe skutočne dochádza oveľa častejšie, než by ľudia čakali. Je to však tabu a nehovorí sa o ňom. Veľa ľudí sa uspokojí s určitým zlepšením a myslia si, že už nikdy to aj tak nemôže byť naozaj dobré a tak trpia celé roky, hoci by nemuseli, keby vyhľadali psychoterapeuta, ktorý vie pracovať s traumou. “
Čo má robiť obeť sexuálneho násilia? Mala by okamžite vyhľadať psychologickú podporu?
„Správna podpora okolia je kľúčom k zotaveniu, niekedy stačí, ak ju poskytnú najbližší. Bez pomoci zvonka s plynúcim časom je čoraz menej pravdepodobné, že sa človeku podarí traumu prekonať. Je vysoké riziko, že sa bude chronifikovať. Väčšina ľudí ostáva bez odbornej pomoci a problémy môžu pretrvávať roky.
Prichádzajú strach, úzkosť, živé spomienky, často rovnako silné, akoby sa znásilnenie dialo znovu. Obete mávajú nočné mory, nevedia sa upokojiť a sústrediť, môžu cítiť hanbu a vinu, majú problém veriť iným a vrátiť sa do života. Mnohí sa obávajú, že sa zbláznia, lebo strácajú nad svojím prežívaním kontrolu.
Tieto príznaky posttraumatickej stresovej poruchy (PTSP) sa môžu krátko po znásilnení vyskytnúť u viac než 90% obetí. Až štvrtina obetí násilia však môže trpieť ešte po rokoch. Vyhľadať pomoc odborníka má určite zmysel vtedy, ak príznaky neustupujú ani po niekoľkých týždňoch. Posttraumatická stresová porucha nie je porucha slabých, neschopných, či menej inteligentných. Vzniká ako reakcia organizmu na extrémny stres, po ktorom sa organizmus nevie dostať do pôvodnej rovnováhy - to sa môže stať komukoľvek. Nefungujú tu rady typu: už sa cez to prenes, nechaj to za sebou. Je to podobné ako keby sme chceli od človeka s komplikovanou zlomeninou, aby sa pozbieral a žil akoby nič. A pritom potrebuje odborný zásah lekára.“
Znamená každé znásilnenie psychickú traumu, alebo niekedy môže byť rýchlo a bez pomoci zvonka spracované?
„ Sexuálne násilie patrí k silne traumatizujúcim situáciám. Nie je ľahké sa z neho zotaviť, je to však možné. Niekedy naozaj stačí aspoň jeden láskavý človek. Pomôcť tiež môže zdieľanie s ľuďmi, ktorí prežili niečo podobné. Mnohí si okrem toho nájdu svoje vlastné zdroje sebapodpory – cez písanie, prírodu, šport, ale aj pomoc iným. Spracovanie psychickej traumy sa vlastne odohráva medzi dvomi pólmi: silným vtiahnutím do traumy a pokusmi odpútať sa od nej.“
Koho má obeť vyhľadať? Psychológa, klinického psychológa, psychoterapeuta, psychiatra?
„Je dobré vyhľadať psychoterapeuta, ktorý má okrem vysokoškolského vzdelania v odbore psychológia, psychiatria, prípadne inej príbuznej profesie, aj špeciálne vzdelanie v psychoterapii. Optimálne je nájsť niekoho, kto má skúsenosť s psychotraumou. Pri takýchto citlivých témach je dôležitý ľudský rozmer: základom úspešnej terapie je pocit dôvery a bezpečia.“
Ďalej k téme:
- Znásilnená: Keď vytiahol pištoľ, iba som prosila o život
- Znásilneným chýba väčšia citlivosť aj lepší zákon
- Političky vidia v prístupe k znásilneným rezervy
Ako zjednodušene vyzerá psychoterapeutické sedenie pri práci s traumatizovaným klientom?
„Prvou úlohou terapie je vytvoriť bezpečné prostredie, v ktorom klient môže mať veci pod kontrolou a predvídať, čo ho čaká. Dostáva informácie, ktoré mu pomôžu pochopiť, čím prechádza a ako môže sám prispieť k tomu, aby postupne stále lepšie zvládal ťažkosti. Cieľom je dosiahnuť, aby bol každodenný život pokojnejší a aby sa zmiernili príznaky, ktoré ho narušujú.
Ak sa klient cíti dostatočne pripravený, nasleduje priame spracovávanie traumatických spomienok. Spôsob závisí od terapeuta, štýlu a nástrojov jeho práce. Pri spracovávaní je zvyčajne nutné, aby sa k traumatickým spomienkam vrátil, musí sa to však diať v bezpečnom prostredí. Dôležitá je aj práca s pocitmi viny. Pracuje sa často s telom, lebo veľa spomienok zostáva „zachytených v tele“. Dobrá terapia zahŕňa všetky aspekty: telesné, emocionálne i rozumové.“
Dá sa vôbec hovoriť o nejakom priemernom čase liečby traumy?
„U ľudí, ktorí nemali iné traumatické skúsenosti, majú silné mechanizmy zvládania, spoľahlivú podporu okolia a nestretnú sa s opakovanou traumatizáciou, môže byť terapia aj veľmi krátka, niekoľko sedení. U tých, u ktorých je znásilnenie akoby poslednou kvapkou, môže však terapia trvať oveľa dlhšie. Stáva sa pomerne často, že sa postupne odkryjú aj mnohé ďalšie nespracované zážitky. Ak ide o sexuálne zneužívanie v detstve, alkoholizmus rodičov, alebo domáce násilie, môže sa terapia natiahnuť aj na niekoľko rokov. Má však veľký význam a môže významne skvalitniť ďalší život.
Beata
Balogová
