Píše Rastislav Pivoň, romista
Slovensko si minulý týždeň potichu pripomenulo vraždenie v Pobedime. Pred osemdesiatimipiatimi rokmi, v noci z 1. na 2. októbra 1928 sa v Pobedime, obci neďaleko Piešťan, odohrala tragédia, na ktorú už niet pamätníkov.
Ešte pred desiatimi rokmi ju spomínala stará pani Heráková no i tá o nej vedela viac len z rozprávania rodičov. Nebyť publicistu Slava Kalného, dnes by si na ňu už sotva niekto spomenul. I mne napadlo pýtať sa na tieto udalosti len vďaka jeho knižke Cigánsky plač a smiech, ktorá vyšla v roku 1960.
V Pobedime sa Rómovia usadili zrejme v druhej polovici 19. storočia, boli to rodiny Biharyovcov, Toráčovcov, Dychovcov a Herákovcov. Začiatkom 20. storočia mala obec zhruba 1 200 obyvateľov, napospol katolíkov a len dvoch Židov. Rómovia žili osve v osade, kde bolo 20 domov so 150 obyvateľmi.
Rómovia sa zaoberali najmä výrobou nepálených tehál, klincov a opravou náradia, hudbou a príležitostnými poľnohospodárskymi prácami u miestnych statkárov. Využívali aj iné pracovné príležitosti, na stavbe železnice Veselí - Nové Mesto nad Váhom pracovala celá osada.
Medzi Pobedinčanmi a Rómami občas dochádzalo k šarvátkam, nemali však vážnejší dopad na spolunažívanie. V roku 1913 sa skupina podnapitých mládencov vybrala do osady hľadať akési ukradnuté veci, nenašli nič, no zle obišiel jeden z chlapcov, lebo kováč Jozef Toráč mu kladivom riadne tresol po hlave.
Osadu zrovnali so zemou
Až o desať rokov neskôr sa konflikty stupňovali (nemáme však o nich bližšie informácie) a to tak, že donútili dedinčanov k nevídanému kroku. Osadu zrovnali so zemou a úradom ponúkli 20 000 korún na vysťahovanie Cigánov.
Zámer sa však nepodarilo uskutočniť pretože nebolo pozemkov, kde by bolo možné novú osadu vystavať. Tak pobedimskí sedliaci museli kolóniu znovu vystavať na pôvodnom mieste a na vlastné náklady.
Problém sa teda načas akoby vyriešil a naozaj sa zdalo, že bude pokoj, no nie nadlho.
Večer, začiatkom septembra 1928, sa tri Rómky potulovali po poliach a to sa nepáčilo Jánovi Mišíkovi, sediakovi, ktorému patrili. Nabrúsený vzal brokovnicu a po ženách začal strieľať.
Nespôsobil im vážne zranenia, mieril im na zadnice, no muži takúto potupu nemohli nechať len tak. Vybehli do polí, tam však už nikoho nenašli. Zahanbení, nahnevaní, vrátili sa do osady, sľubujúc hroznú pomstu!
O pár týždňov nato gazdom ktosi podpálil dva stohy slamy. Podozrenie, pravdaže, padlo na Cigánov a pomstu tentokrát sľúbili sedliaci.
Plán sa zrodil v krčme, kde sa pilo, veselilo, veď boli hody! Rómovia o pripravovanom útoku museli vedieť, lebo sa skrývali v posledných dvoch domcoch osady. Správu im mohol podať Andrej Dycha, Cigán, ktorý bol obecným sluhom, poštárom i notárovym poslíčkom.
Šesť ľudí dobili na smrť
Teda v noci z 1. na 2. októbra sa skupina asi 40 sedliakov vybrala do cigánskej kolónie. Porozbíjali všetky okná palicami, vidlami a iným náradím sa vrhli na Cigánov. Rozbesnenými sedliakmi bolo na smrť ubitých šesť Cigánov a to jeden muž, tri ženy a jedno šesťročné dievča, ďalšia žena zomrela na následky ťažkého poranenia hlavy v nemocnici.
Jedna z Rómiek takto rozprávala o tragédii: Stolár Alojz Brandstäter posvietiac si lampášom pred očami matky nabil revolver a priamo pred ňou zastrelil šesťročnú Aranku Toráčovú. Matku ovalil palicou a strelil jej do ruky.
Ďalší zasa vrazil Rómovi do úst železný hák a potiahnuc späť celkom mu rozdrapil ústa.
V poli našli mŕtvolu mladej Cigánky, ktorá vidiac čo sa robí, pokúsila sa zachrániť útekom. Prenasledovalo ju niekoľko mužov, zrazili ju ranou do hlavy a na zemi jej strelili do tváre.
Zatkli aj starostu
Keď na miesto dorazili žandári, zatkli celkom 21 ľudí, medzi nimi aj starostu obce Jozefa Feraneca.
Prípad sa pretriasal medzi pospolitým ľudom, ale všimla si ho aj zahraničná tlač. Na pomoc sa ponáhľala aj vláda. Už 8. októbra prišiel do Pobedimu minister Gažík. Nezaujímali ho však Rómovia, ale uväznení sedliaci. Vyjadril pohoršenie nad tým, prečo je toľko ľudí držaných vo väzbe a sám sľúbil vo veci ich prepustenia pomôcť.
Čo bolo s Rómami? Hneď po hroznej noci sa usadili v Novom Meste nad Váhom, ale četníci ich odtiaľ vyhnali a nedovolili im ani už navarené jedlo zjesť. Dočasné útočisko našli u príbuzných v okolitých osadách.
Obavy však začali mať aj sedliaci, podozrivé ticho neveštilo nič dobré, strach z odplaty bol veľký, policajti aspoň posilnili hliadky. Pobedimský kňaz označil vyvraždenie Rómov za revolučný čin, v parlamente sa napochytro začali poslanci prebiehať v diskusiách kto má čo najhoršie skúsenosti s Cigánmi. Vari najviac ich mrzelo, že naše Slovensko zasa sa bude spomínať ako krajina, kde vládnu pomery afrických polodivokých národov...".
Činili sa aj noviny, aby dali udalostiam lesk miernejší, vo väčšej miere uverejňovali správy, kde zasa čo ktorý Cigán potiahol. Snáď sa snažili dať pobedimskému masakru zákonný ráz a ospravedlniť vrahov.
Ohrozené boli aj oslavy 10. výročia založenia republiky, do Pobedima nikto nechcel ísť čítať slávnostný prejav a aj pastoračný list musel predniesť starosta. Hlavné pojednávanie s vinníkmi sa začalo 9. septembra 1929 v Trenčíne.
Domáci v hasení bránili
Príčinou útoku mali byť spomínané stohy slamy, ktoré údajne Cigáni podpálili. Ibaže veliteľ hasičov dr. Továry vypovedal, že jeho jednotka hasiť nemohla, lebo im v tom bránili samotní dedinčania. Na pomoc vraj privolal aj hasičov z neďalekých Bašoviec, no tých vraj Pobedimčania vrátili z polcesty, vraj sami stačia zahasiť oheň.
Statočný dr. Továry nechcel pripustiť, že by oheň založili Cigáni. Podľa neho domáci v hasení bránili.
Proces trval šesť dní a obžalovaní boli len štyria vinníci: stolár Alojz Brandstäter, mlynár Jozef Miklovič a veľkostatkári Cyril Melicher a Gejza Miklovič - Dvorský. Boli súdení za vraždu šesťročnej Aranky Toráčovej, Apolény Toráčovej, Verony Biháryovej, Pavlíny Herákovej, Márie Biháryovej a Andreja Dychu. Boli uznaní vinnými zo šiestich vrážd, ublíženia na zdraví 18 ľuďom a spôsobenia škody na majetku.
Každý z vinníkov bol odsúdený na 27 mesiacov väzenia a náhradu škody. V deň pohrebu obetí sa nikto z pobedimských neukázal na ulici.
