ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Dvakrát znásilnená: Policajti sa mi rehotali

Násilník sa jej vyhrážal, že ak prehovorí, zabije ju. Prečítajte si otvorený rozhovor s obeťou.

(Zdroj: Tomáš Benedikovič)

Násilník sa jej vyhrážal, že ak prehovorí, zabije ju. Prečítajte si otvorený rozhovor so ženou,
ktorá má aj po rokoch kvôli prežitým traumám problém normálne fungovať.

Lenka (na fotografii Tomáša Benedikoviča) má pred tridsiatkou, narodila sa na dedine. Zo štúdia na vysokej škole odišla po tom,
čo ju v 19-rokoch prvýkrát znásilnili. Nemala sa komu zdôveriť ani koho požiadať o pomoc, nakoniec skončila pri drogách.
Keď sa jej zo všetkého podarilo vyhrabať, pred tromi rokmi ju znásilnili druhýkrát. Medzi jej hobby patria knihy a šport.

Lenka (skutočné meno sme na jej žiadosť zmenili) sa rozhodla prehovoriť po tom, čo sme publikovali rozhovor s Daliou Gregorovou o jej znásilnení. Redakcia má osobné údaje k dispozícii, keďže sa však o tom, čo prežila, nesmú dozvedieť jej konzervatívni rodičia, rešpektujeme jej želanie ostať v anonymite. Z tohto dôvodu sú aj fotografie zhotovené tak, aby nebolo vidno tvár.

Prvú traumu ste prežili, keď ste mali 19 rokov. Čo sa vtedy stalo?

Počas prvého semestra na vysokej škole sme si šli s novými spolužiačkami sadnúť do jedného podniku, kde prebiehala študentská párty. Cieľom bolo zoznámiť sa. Bolo nás 10 dievčat s tým, že spolužiačky boli nádherné ženy, mnohé z nich aj odvážne oblečené. Ja som bola v rifliach a mikine, výstredne som sa nikdy neobliekala, pôsobím ako sivá myška. Bola som len obyčajným, naivným a v kresťanskej viere vyrastajúcim dievčaťom z dediny, ktoré malo veľmi prísnu výchovu.

Pili ste?

Kúpili sme si jednu fľašu ženského likéru pre všetky. Pili sme teda málo, viac nás zaujímalo tancovanie. Počas debaty za nami prišiel chalan s fotoaparátom na krku. Tvrdil, že je profesionálny fotograf a pripravuje fotografie pre daný podnik. Dovolili sme mu to.

Keď som si šla po jednom tanci oddýchnuť k stolu, nalial mi panáka z tej fľaše. Vypila som ho a onedlho sa dostavili šialené halucinácie.

Niečo vám tam namiešal?

Zrejme áno, hoci to nemôžem dokázať. Z toho, čo som sa neskôr dozvedela, tipujem, že to mohla byť extáza alebo niečo podobné. Dovtedy som takmer nič nevypila, z alkoholu to teda nemohlo byť. Rohypnol to tiež nebol, lebo miesto spánku som bola ešte dosť dlho hore. Prišlo mi však veľmi zle, potila som sa, všetko sa mi točilo.

Vyšli ste von?

Áno, pridržiavala som sa stien. Ten údajný fotograf ma zrazu chytil, prehodil si moju ruku cez svoje rameno a povedal mi, že som sa asi spila, a tak ma vezme na vzduch. Viedol ma na bočnú stranu podniku, kde bol asi pol metra vysoký betónový múrik.

Oprel ma oň a začal bozkávať. Bolo mi tak zle, že som nebola schopná pohybu ani hlasného kriku. Podnik bol navyše odrezaný od mesta. Z jednej strany sa nachádzalo pole, cez ktoré sa dalo prejsť do najbližšej dediny. Potom ma začal vyzliekať a nakoniec ma znásilnil.

Podnik však bol plný ľudí a nejakí museli byť aj vonku. Nik nezasiahol?

Veď práve tá nečinnosť ostatných vo mne všetko zlomila. Vonku bola skupinka niekoľkých chlapcov a dievčat, zrejme tiež študentov. Možno si na začiatku mysleli, že sme len párik, ktorý si to šiel „rozdať“, ale keď som sa snažila kričať, museli to zaregistrovať.

Navyše videli, že nespolupracujem, že sa snažím spod toho chlapa odvaliť, že som takmer padala z toho múrika... Podľa mňa dobre vedeli, čo sa deje, ale nik nič neurobil. Pritom tam stálo viac chalanov, násilníka by v pohode spacifikovali, nebol žiadna veľká korba. Miesto toho začali rýchlym krokom odchádzať cez pole, nezavolali ani pomoc. Ešte som počula smiech dievčat, ktoré boli s nimi. Prišlo im to zábavné.

Vnútri sedelo niekoľko vašich spolužiačok. Nechýbali ste im?

Žiaľ, nie. Aj preto nemám rada tento typ akcií. Nešlo o blízkych priateľov, ale nové spolužiačky, takže im bolo viac-menej jedno, kde sa nachádzam. Zrejme sa vtedy bavili a tancovali.

Lenka vo videu: Štát musí zmeniť prístup

cit.jpgPolicajti sa mi rehotali, radšej som odišla

Asi je zbytočné pýtať sa na pocity „po“.

Všetko sa vo mne zlomilo, uvedomila som si, že môj život stratil zmysel, že už nikdy nebude ako predtým, že sa stala vážna vec, ktorú nikdy neprekonám. Po znásilnení mi dotyčný drzo povedal: „Niekedy by sme si to mohli zopakovať.“ Odrovnalo ma to, ostala som zdesená.

Nebáli ste sa otehotnenia?

Pred vyvrcholením sa odtiahol. Zrejme si uvedomoval, že ak by vznikli aj ďalšie následky, komplikovalo by mu to situáciu. Chránil sám seba, ale je to len môj predpoklad.

Vo vašom stave by som sa asi nespoliehal, že sa „odtiahol“ v dostatočnom predstihu.

Preto ma tá myšlienka týždne mátala v hlave, čakala som na najbližšiu menštruáciu. V tom čase som ani nemala peniaze na to, aby som mohla ísť na prípadnú interrupciu, a už vôbec som to nemohla povedať rodičom. Jednoducho som dúfala, že to ostane bez následkov.

Ako ste sa dostali domov?

Bývala som na priváte. Keď som sa dotackala pred podnik, stál tam taxík. Mojím šťastím bolo, že šlo o menšie mesto, v ktorom fungovala len jedna taxislužba. Jej vozidlá som využívala počas brigád. Taxikár si ma pamätal. Videl, v akom som stave, že plačem, som ufúľaná a s roztrhaným oblečením, a tak ma naložil a odviezol domov.

Na druhý deň ste šli na políciu?

Po prebudení som sa fyzicky cítila výrazne lepšie. Uvedomovala som si, čo sa stalo, a tak som sa rozhodla to ohlásiť. Zámerne som sa ani nesprchovala, keby som musela ísť aj na gynekologické vyšetrenie.

O policajtoch v danom meste vtedy síce boli známe otrasné veci, ale cítila som potrebu urobiť to. Povedala som im, že chcem nahlásiť znásilnenie, že sa necítim dobre a že neviem, ako o tom dokážem rozprávať.

Ako reagovali?

Začali relatívne jemne otázkami, kde a ako sa to stalo, s kým som tam bola. Potom si vyžiadali opis páchateľa. Bola som schopná povedať len to, že šlo o mladého chalana s fotoaparátom na krku, ktorý mal hnedé vlasy a výšku asi 170 centimetrov. Vtedy sa začali nahlas smiať.

Prosím?

Áno, rehotali sa a vraveli, že či si vážne myslím, že na základe takéhoto opisu ho dokážu identifikovať a vypátrať. Bolo to neuveriteľne ponižujúce. Normálne sa mi nahlas smiali, mali rôzne hlúpe narážky...

Nemohla som sa pozerať na tie vyrehotané tváre, lebo mne do smiechu naozaj nebolo. Pochopila som, že pomoci sa u nich nedočkám, radšej som teda odišla.

Podľa Lenky je pre obete hrozné, že musia pred chlapmi opakovať detaily znásilnenia

cit.jpgNa druhý deň sa mi vyhrážal zabitím

A sme pri koreni problému, prečo oficiálne štatistiky hovoria len o pár desiatkach znásilnení ročne, hoci ich môže byť niekoľkonásobne viac.

Nie, že môže, ono ich reálne je oveľa viac. Roky sledujem fóra, na ktorých sa môžu ženy anonymne zveriť so svojimi zážitkami. Som si istá, že tie čísla sú oveľa vyššie, než sa oficiálne tvrdí.

Čo na tých fórach ženy uvádzajú ako hlavné dôvody, že nahlasovať to nemá zmysel?

Je ich viac. Prvým problémom je fakt, že o tom musia hovoriť s policajtmi, s ktorými sa nik nerozpráva rád ani pri banálnejších problémoch. Sama som sa vo svojom živote stretla s charizmatickým a príjemným policajtom, ktorý so mnou jednal empaticky a ako s človekom, len výnimočne.

Ďalším dôvodom je zdĺhavosť celého procesu – opakované výpovede na polícii, lekárske vyšetrenia, súdy. Pri vypočúvaní nie je prítomný žiadny terapeut, dokonca neraz ani ženy – policajtky, ktoré by sa obeti venovali citlivejšie. Pre obete je hrozné, ak musia cudzím chlapom opakovane rozprávať úplne všetky detaily. Tá hrôza sa im potom neustále vracia.

Ďalším dôvodom je hanba. Už z diskusií na internete vieme, ako mnohí dokážu situáciu zľahčovať, koľkí muži zastávajú necitlivé názory a všetko spochybňujú. Nie je dôvod si myslieť, že medzi policajtmi takí nie sú. Ako sa s tým vôbec majú ženy vyrovnať?

Vy ste z policajtov ani chvíľu nemali pocit, že vaše tvrdenia berú vážne?

Keby som ten pocit mala, asi by som vydržala, kým sa dosmejú. Z toho výsmechu však trčalo, že mám ísť preč. Keď som si predstavila, že by som to musela absolvovať opakovane...

Nepríjemné sú aj gynekologické vyšetrenia. Mnohé ženy sa dokonca vyhýbajú klasickým preventívnym prehliadkam. O čo ťažšie musí byť ísť tam s takýmto problémom? Nie je tam čas porozprávať sa, zoznámiť tak, aby sa obeť trochu uvoľnila, lebo vonku čakajú ďalší pacienti.

Mali ste sa vôbec komu zdôveriť?

Poobede som musela ísť do práce. Tam som sa zdôverila jednej kolegyni. O dve či tri hodiny sa zrazu vo firme objavil aj násilník.

Prosím?

Okamžite sa do mňa pustil a začal vrieskať, že o ňom šírim vymyslené reči, že to nie je pravda, že som to v skutočnosti chcela, a ak ešte raz na neho ukážem prstom, tak ma zabije.

Bol to nebodaj známy tej kolegyne?

Netuším. Možno sa poznal s ňou, možno ho dobre poznala aj polícia a prezradila mu, že som sa to pokúsila nahlásiť. V každom prípade sa mi prišiel vyhrážať zabitím.

Ako ste reagovali?

Bola som ani nie 24 hodín po znásilnení. Iba som tupo civela a neverila vlastným očiam a ušiam, že svet je taký krutý. Myslela som si, že sa mi všetko iba sníva, že toto predsa nemôže byť realita.

Liekom na traumu sa pre Lenku stal pervitín

cit.jpgRodičia by to brali ako moju vinu

Jedným z dôvodov, prečo ste sa rozhodli hovoriť iba anonymne, bola vaša rodina, ktorá sa o tom nesmie dozvedieť, inak by vás odsúdila. Prečo?

Som dievča z rodiny, ktorá je veľmi veriaca, mám za sebou prvé sväté prijímanie aj birmovku. Naši mi počas celého dospievania dávali prednášky o tom, aby som večer nikam nechodila, lebo sa mi určite stane niečo zlé. Vedela som, že by to pre nich bolo veľmi ponižujúce, že znásilnenie vnímajú ako chybu ženy. Pochopili by to tak, že som ich neposlúchla, že som sa určite opila, provokovala, že som si sama na vine.

Nezastali by si vlastnú dcéru?

Po tom, čo by prekonali prvotný pocit na hranici infarktu, začali by sa im v hlave miešať rôzne veci. Trápilo by ich poníženie rodiny, že už nie som panna pre budúceho manžela, že som sa možno nakazila pohlavnou chorobou, čo na to povie dedina a zvyšok rodiny.

Viera v Boha predsa nikomu nezakazuje zastať sa potomka v prípade poníženia.

To je veľmi individuálne, v rodinách je to rôzne. Každý veriaci si isté veci vysvetľuje inak. Moja skúsenosť z kresťanskej rodiny aj dediny je taká, že ľudia si z viery zvyknú vyberať najmä to, čo im vyhovuje. Niektorí ortodoxní kresťania majú príliš radikálne názory a presadzujú ich aj za cenu, že prídu o vlastné dieťa. Moji rodičia by k tomu jednoducho nepristúpili citlivo a som si istá, že naše vzťahy by sa len vyhrotili.

Vyhľadali ste odbornú pomoc?

Psychiatrov som ani nehľadala, tí by mi ponúkli len lieky, a to som nechcela. Chcela som psychológa, ale, žiaľ, v okolí som nenašla žiadneho, voči ktorému by som nadobudla dôveru. Zároveň som si tie stretnutia vôbec nemohla finančne dovoliť. Je to škoda, lebo som bola psychicky na dne a cítila sa úplne prázdna a osamelá.

Som dosť senzitívna a vnímala som, ako sa v dôsledku toho činu menia aj vzťahy ľudí voči mojej osobe. Vyústilo to až do paranojí. Cítila som sa absolútne bezmocná kvôli tomu, že nedokážem vrátiť čas.

Rozbíjalo vám to vzťahy s okolím?

Žiaľ, áno. Uchyľovala som sa preto ku kamarátstvam, ktoré neboli práve najlepšou voľbou. Šlo o ľudí, ktorí holdovali drogám. Stretávali sa cez víkendy, hoci sa bližšie nepoznali, spájali ich len veci ako marihuana, pervitín a extáza.

Pervitín ste začali brať aj vy.

Spoznala som ich na istom hudobnom podujatí. Oslovila som jedného z tej partie, že by som si rada vyskúšala, aké to je. Hľadala som únik, riešenie situácie, v ktorej som sa nachádzala. Tú drogu mi poskytol. Keď som si ju aplikovala cez nosnú dierku, zrazu som sa cítila šťastná, pokojná, vyrovnaná a silná.

Nevedeli ste, že drogy sú svinstvo?

Viac-menej som vedela, do čoho idem, ale keď ste na dne a nevidíte zmysel svojho života, cítite silnú potrebu niečo urobiť. Vtedy, žiaľ, siahnete aj po extrémnych riešeniach. Pervitín sa mi stal liekom na znásilnenie.

Stali ste sa závislou?

Istý druh závislosti tam, samozrejme, bol. Rada som tých ľudí vyhľadávala, trvalo to necelý rok. Potom som s tým prestala. Hoci som fetovala prvú ligu, nikdy som nesiahla po heroíne, kokaíne a iných drogách, sporadicky som skúsila iba marihuanu a extázu, ale vždy mi z nich bolo zle, tak som to nechala.

Celé to obdobie bolo chybou, pervitín slúžil len na prekrytie skutočného problému. Človek si skôr či neskôr uvedomí, že ho takto nevyrieši. Videla som tam aj chalana, ktorý bral pervitín len tri týždne a úplne mu z toho preskočilo. Určite teda nebudem nikomu tvrdiť, že droga je dobrým spôsobom na prekonanie traumy po znásilnení.

cit.jpgOstala som frigidná, okolie sa mi smialo

Podarilo sa vám začať nový život?

Po vysadení pervitínu áno. Odišla som zo školy, našla si novú prácu v novom meste, úplne som zmenila prostredie. Keď som však prestala s drogami, všetky traumy sa mi zrazu vrátili.

Spomínali ste, že na psychológa ste nemali peniaze. Na pervitín áno?

Našla som si prácu, ktorá mi to umožňovala. Bývala som s kolegyňou, o nájom sme sa delili. Navštevovali ju díleri, ktorí nás zásobovali pervitínom aj bez platenia. Za odmenu sa tam mohli zdržiavať, prespávať, chystať zásoby a podobne. Bola to hrozná skúsenosť, vnímala som, ako sa zo mňa stáva niekto úplne iný – z rojka s veľkými životnými plánmi som sa premieňala na trosku.

So všetkým som sa nakoniec zdôverila jednému priateľovi a ten mi ponúkol bývanie u neho. Psychicky ma podržal, veľmi mi pomohol. Nemala som peniaze, strechu nad hlavou, mojím majetkom bola jedna taška. Ostatné veci som nechala v pôvodnom byte, díleri ich neskôr rozpredali.

Boli ste schopná nadviazať normálny vzťah?

Po znásilnení som ostala frigidná, dokonca okolie sa mi preto vysmievalo, viacerí ma volali „frigida“. Muži skúšali, či sa nechytím na nejaké náznaky, a keď videli, že sa to nedarí, výsledkom bol posmech. Ako tak normálny vzťah som nadviazala až v novom prostredí. Časom som sa k partnerovi aj presťahovala. Bol mi obrovskou oporou, pomohol mi zo všetkého sa vyhrabať.

Žiaľ, keď sme sa aj snažili milovať, nešlo to tak, ako by malo. A tak to, žiaľ, ostalo dodnes. Hovorí sa, že mnohé obete znásilnenia sa stanú promiskuitnými, u mňa to bolo naopak. Ten vzťah sa skončil po asi troch rokoch.

Nešťastie ste si však ešte nevyčerpali. Pred tromi rokmi vás opäť znásilnili.

Asi som narodená pod zlou hviezdou. Vtedy som už žila navonok normálny život, nik z okolia by netipoval, že ma kedysi znásilnili alebo som brala drogy. Pôsobila som ako bežná, zdravá a veselá žena, začala som dokonca aktívne športovať, študovala som na druhej vysokej škole.

Mala som jednu kamarátku, s ktorou sme sa po ťažkom skúškovom období dohodli, že to oslávime. Šli sme do podniku a ja som urobila fatálnu chybu – dala som si v krátkom čase tri panáky. Predtým som, žiaľ, užila lieky, ktoré som brala, navyše som celý deň nič nejedla. Prišlo mi zle, a tak som vyšla na vzduch.

A história sa opakovala.

Istým spôsobom áno. Alkohol som však nevyhľadávala, bežne som aj dva či tri roky žiadny neochutnala. Jednoducho sme šli zapiť dokončenie všetkých skúšok.

Čo presne sa stalo?

Sedela som na schodíkoch pred podnikom, kamarátka zavolala taxík a čakala pri mne. Vtedy sa pri nás pristavili dvaja chalani. Povedali, že sú študenti a bývajú na internáte. Kamarátky sa spýtali, či jej so mnou nemajú pomôcť.

Zdôverila sa im, že sa vraciame domov a že nevie, ako ma vynesie na štvrté poschodie, kde je náš byt, lebo tam nie je výťah, bola oveľa menšia odo mňa. Súhlasila teda, aby šli s nami. Z tohto obdobia však mám viac-menej okno, pamätám si len útržky.

Vošli s vami do bytu?

Áno. Pamätám si, ako ma uložili spať. Kamarátka vtedy urobila ďalšiu chybu. Odišla do vedľajšej izby s jedným z tej dvojice a toho druhého nechali, aby ma strážil v prípade, že sa zobudím a bude mi zle.

Zlé riešenie.

Ale stalo sa. Každý z nás robí chyby, nie sme dokonalí. Niekedy sú tie chyby osudové a menia životy ľudí. Ten chalan sa kamarátke zaručil, že sa o mňa postará, ona to vyhodnotila zle a nechala ma s ním.

Výsledkom bolo, že ma znásilnil. Najskôr som rýchlo zaspala, potom som sa zrazu prebudila na to, že na mne niekto leží. Nebola som úplne prebratá, nedokázala som sa brániť ani kričať, cítila som totálnu apatiu, dokonca som si chvíľu myslela, že sa mi to len sníva, že je to dôsledok alkoholu.

Kedy ste si uvedomili, že sa to naozaj stalo?

Ráno som zbadala, že mám vyzlečenú spodnú bielizeň, že ma bolí telo. Bolo jasné, že to nebol sen. Ihneď som šla hľadať kamarátku a povedala som, čo sa stalo. Bolo jasné, prečo sa tí chalani tak rýchlo a bez pozdravu „zdekovali“.

Lenka tvrdí, že ak by sa jej to stalo tretíkrát, asi by spáchala samovraždu

cit.jpgKto chce kritizovať, nech premýšľa, či je bez chyby

Obe znásilnenia mali dva spoločné znaky – zlú spoločnosť, s ktorou ste si vyšli, a alkohol.

Žiaľ, áno. Pri prvom znásilnení som však prakticky nič nevypila a mala halucinácie vďaka tomu, čo mi dotyčný namiešal do pohára. Dokázala som sa však aspoň trochu brániť. Pri druhom som nebola schopná najmenšieho pohybu.

Nepochybujem, že v diskusii pod týmto rozhovorom sa nájde veľa kritikov, ktorí mi budú vyhadzovať na oči, že som vôbec nemala piť. V druhom prípade som schopná súhlasiť, v prvom nie. Snáď nie je chyba, ak ochutnám ženský likér. Študenti si predsa bežne vyjdú niekam si sadnúť, to snáď nikomu nedáva právo ich znásilniť.

Áno, treba piť s rozumom, a preto si dovolím apelovať na ostatných – ak už idete piť, vždy si uvedomte, či práve neberiete nejaké lieky a nikdy to nerobte nalačno.

Viac ako alkohol sa vám vypomstila ľahostajnosť tých, s ktorými ste trávili čas. Raz spolužiačok, ktorým ste nechýbali, a raz kamarátky, čo nemá problém pustiť do bytu cudzích chlapov, s ktorými sa zoznámila len pred chvíľou.

Áno, bola to chyba. Odvtedy si naozaj vyberám, s kým niekam idem. A vždy pred odchodom dám niekomu informáciu, kde a s kým konkrétne som. Von však chodím len zriedkavo, možno raz za pár mesiacov. Všetko to bolo pre mňa obrovským poučením.

Mnohí diskutéri pod rozhovorom s Daliou Gregorovou kritizovali, že podcenila riziko. Toto zrejme budú vyčítať aj vám.

Ani mne nenapadlo, že ľudia môžu byť až takí zlí, že sa to môže stať. Mnohí sú v tejto téme nevzdelaní, aj preto je dobré, že sa naše osobné príbehy zverejňujú. Môžete si dávať pozor, a aj tak vás môžu znásilniť. Nemusíte sedieť práve v podniku, tieto veci sa odohrávajú na privátoch, internátoch či dokonca v rodinách. Áno, treba si dávať pozor, ale znásilnenie sa aj tak úplne vylúčiť nedá.

Opakovane sa ženám vyčíta, že sa vyzývavo obliekajú a provokujú. Ja som bola v oboch prípadoch oblečená ako vandrák, nemala som žiadny mejkap ani upravené vlasy. Samu seba si ani zďaleka nevážim tak, ako pred prvou traumou, takže nevidím dôvod stáť niekoľko hodín pred zrkadlom. Som obyčajná, nezaujímavá, žiadna kráska. Napriek tomu si ma dvakrát vyhliadli.

Šli ste aj tento raz na políciu?

Nie, lebo som si pamätala, ako to dopadlo prvýkrát. Možno dnes by som to dokázala, keď o tom hovorím otvorene aj pred vami. Verte však, že to vôbec nie je ľahké. Myslím si, že ak by sa mi to stalo tretíkrát, psychicky by som to už neustála a spáchala samovraždu.

Mali ste podobné myšlienky aj doteraz?

Dlhodobo, hoci nie veľmi často, ma prenasledujú silné depresie, a tie, žiaľ, ústia až k pomysleniu na samovraždu. Našťastie som natoľko príčetná a vážim si svoj život, že bojujem ďalej. Hovorím to s vedomím, že môj život je emocionálne prázdny, že dokonca strácam empatiu voči druhým, ak sa mi chcú zdôveriť so svojimi problémami.

Je jedno, kto mi čo hovorí, stále mám pocit, že prežívam väčšiu bolesť ako ktokoľvek iný. Sťažnosti iných mi pripadajú ako malichernosti, ale je to svojím spôsobom aj závisť. Veľmi by som si priala riešiť tie drobné inšpiratívne životné starosti ako ostatní.

Posledné dni sa mi zlé myšlienky vracajú. Pred očami sa mi premietajú obe znásilnenia, teda chvíle, keď moja bytosť de facto zanikla. Našťastie mám pri sebe aj ľudí, ktorí ma vedia podržať. Opakovane v sebe riešim, kde som urobila chybu, či všetky veci nemohli byť inak, či by sa to stalo aj za iných okolností.

Cítite nenávisť?

Áno, ale nielen voči tým dvom. Cítim ju voči všetkým, ktorí znásilňujú, a nielen ženy, ale aj mužov. Tým, že som to prežila opakovane, rozumiem obetiam, ktoré sa boja prehovoriť a radšej mlčia. Vďaka tomu vlastne tých ľudí nikdy neusvedčia ani neodsúdia.

Vlani oficiálne odsúdili 40 násilníkov a len 21 ich skončilo vo väzení. Kým v zahraničí sa znásilnenie vníma ako druhý najhorší čin po vražde, u nás zatvoria iba polovicu usvedčených? A to už nehovorím o tom, že nahlásený je len zlomok činov. Tie čísla sú smiešne a reči o štatistike ma doslova urážajú.

Rozumiem.

Zaráža ma, ako sú niektorí schopní vyjadrovať sa v diskusii, zľahčovať to a hádzať na ženu, hoci za nič nemôže. Kde to sme? Keď nejaká žena uvidí nádherného muža s vyrysovanými svalmi a v obtiahnutých rifliach, má pred ním začať mávať pištoľou a nútiť ho k sexu? Veď to je nezmysel. Prečo majú toľkí muži predstavu, že len ženy sa obliekajú provokatívne, že ony sú skutočnou príčinou znásilnenia?

Nikdy som sa provokatívne neobliekala, nesnažila sa zaujať chlapov, nikoho som nebalila. O to ťažšie sa mi so všetkým zmieruje. Nik nemá právo siahnuť na telo inej osoby bez jej súhlasu. Aký je rozdiel medzi vraždou a znásilnením? Len v tom, že telo ďalej ostane žiť ako prázdna schránka.

Prečo tí, ktorí nedokážu ovládať svoje pudy, nezájdu na četovacie portály a sexzoznamky, kde si v priebehu chvíle môžu zohnať ženu, ktorá má chuť na to isté? Nik to nemusí riešiť ubližovaním druhým. Čo si tým vlastne muži dokazujú? Ja dnes kvôli tomu nedokážem mať normálny vzťah plný lásky, nedokážem sa tešiť z bežných radostí.

Čo by ste zo svojich skúseností poradili ostatným?

Aby sa rodičia s deťmi veľa a otvorene rozprávali aj o týchto citlivých témach, keďže, či chceme alebo nechceme, sú súčasťou našej spoločnosti. To, čo sa stalo mne, sa môže stať aj iným, v dobrom slova zmysle naivným dievčatám. Deti musia cítiť dôveru, aby v prípade, že sa niečo také stane, nemali strach prísť za najbližšími. Dobrí rodičia dieťa podržia a dokážu zabezpečiť adekvátnu pomoc, aj keď ide o takúto ponižujúcu situáciu.

Mne táto podpora veľmi chýbala, je to jedna z najväčších súčastí mojej bolesti. A viem, že podobne to prežíva mnoho iných žien. Môže sa to totiž stať komukoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek. Môže byť za tým aj zlé rozhodnutie obete, ale kto je bez chýb? Každý, kto mi bude chcieť niečo vyčítať, nech najskôr porozmýšľa, či nikdy v živote neurobil žiadnu chybu, prípadne nech si spomenie na svoje mladé a divoké časy. Verím, že si spomenie aj na to, že ani on nebol vždy ten najmúdrejší a najdokonalejší.

Rozhovor bol autorizovaný, Lenka v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kaliňák prečkáva Plavčana v zahraničí, dosiaľ šlo o jeho hlavu

Minister vnútra je už dlhšie na dovolenke. Či by bol za odvolanie Plavčana, dosiaľ nepovedal.

Autorská strana Petra Schutza

Obama nechal Trumpovi problém

Nevypočítateľný a cholerický premiér, ktorý mení pozície cez noc, nie je lepši než bláznivý predseda parlamentu.

PLUS

Oklamať eurokomisiu nebude také jednoduché

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú pod úroveň civilizovaného sveta.

Neprehliadnite tiež

Domov

Bývalý úradník Guman: Čerpanie peňazí na Rómov je čisté zúfalstvo

Rómske osady nevyrieši štát ani mimovládky, ale dobrý starosta, tvrdí bývalý zástupca riaditeľa úradu práce v Bardejove Viktor Guman.

Domov

Obec, kde sa nestrácajú eurofondy, stavia wellness centrum

Starosta Raslavíc Marek Rakoš dokázal za dva roky vybudovať 80 pracovných miest pre sociálne slabé skupiny.

Domov

Kaliňák sa krízy stráni, po dlhom čase sa ho netýka

Minister vnútra je už dlhšie na dovolenke. Či by bol za odvolanie Plavčana, dosiaľ nepovedal.

Domov

Zástupcovia vysokoškolákov tvrdia, že odstúpenie Plavčana nestačí

Odstúpenie Plavčana je podľa Študentskej rady vysokých škôl iba vyvodením politickej zodpovednosti.