Deti s postihnutím neberú do škôlok, aj keď im to pomáha. Úrady radia izoláciu

Odborníci radia zobrať deti medzi rovesníkov aspoň na hodinu týždenne, hoci aj s rodičom.

BRATISLAVA. V decembri to bude päť rokov, čo je Trnavčanka Marika Pašáková doma so synom Dávidom. Narodil sa predčasne s hydrocefalom, vodnatením mozgu, a aj preto sa oneskoril v pohybovom vývine.

Pod dohľadom odborníkov bol chvíľu v špeciálnej materskej škole pre deti so zdravotným postihnutím.

„Po týždni tam začal po iných opakovať čudné zvuky a odmietal normálne rozprávať,“ spomína matka. V triede boli deti, ktoré boli vývinovo na nižšej úrovni než Dávid.

„Psychológ, špeciálny pedagóg i neurológ nám odporučili zapojiť Dávida medzi zdravé deti, keďže to jeho rozumové schopnosti dovoľujú,“ spomína matka. Od troch rokov tak hľadajú škôlku, aspoň na pár hodín. Neúspešne.

Matka rozpráva počas krátkej chvíle, keď Dávid oddychuje po rehabilitácii. Cvičenie je pre päťročné dieťa jedným z mála kontaktov s odborníkmi. Občas zájdu do poradne, no pre veľký počet detí je to asi raz za tri týždne.

Na terapie rodina nemá, matka je na materskej. „Oproti iným rodičom v podobnej situácii mám aspoň to šťastie, že občas si privyrobím z domu. Ale som izolovaná,“ opisuje Pašáková.

Úrady radia izoláciu

Postihnuté deti sa majú podľa koncepcie integrácie ešte z deväťdesiatych rokov inšpirovanej Západom vzdelávať v špeciálnych školách, alebo, ak to ich stav umožňuje, v bežnej škole so zdravými rovesníkmi.

Zaškolenie dieťaťa so zdravotným postihnutím v základnej škole prikazuje školský zákon.

Žiaden zákon to však neprikazuje pre postihnuté deti predškolského veku. Ostáva tak na rozhodnutí riaditeľa škôlky, či ich vezme.

„V niektorých škôlkach nás odprevadili hneď medzi dverami, niekde nás pustili o kúsok ďalej, ale s rovnakým výsledkom. Argumentovali nepripravenosťou a nedostatkom personálu,“ spomína Pašáková.

Ak už niektorá škôlka integráciu zvažovala, zamrzlo to na mestskom úrade.

„Odkázali mi, že mám dať dieťa do sanatória alebo s ním byť do šiestich rokov doma.“

Aspoň na chvíľu

Riaditeľka jednej zo škôlok v Trenčianskom kraji, ktorá nechcela byť menovaná, potvrdzuje, že integrácii dieťaťa so zdravotným postihnutím sa radšej vyhýbajú.

„Nemáme dosť miest celkovo a zároveň necítime podporu od obce.“

Učiteľka by na dieťa s problémom v pohybe sama nestačila a od obce asistenta pre nedostatok peňazí nedostanú, vysvetľuje riaditeľka.

Špeciálna pedagogička z centra v Detve Alena Hanusková pridáva, že deti do škôlok berú, ak riaditeľov uprosia, „ak mal riaditeľ predtým skúsenosť s postihnutím a vie sa vžiť do predstavy, že aj zaškolenie na pár hodín v týždni medzi zdravými deťmi vie byť podporou“.

Rodičom odporúča vzdelávanie vyprosiť aspoň na hodinu denne, pedagógom zase, aby umožnili v materskej škole prítomnosť rodiča s dieťaťom. „Hoci len keby čakal počas tej hodiny v šatni.“

Škôlka pomohla

„Ľahšie je pre škôlky integrovať dieťa s mentálnym postihnutím, napríklad s Downovým syndrómom. Dieťa je relatívne samostatné, treba len mierne prispôsobiť učebné plány,“ hovorí Hanusková.

Veronike z Dolného Kubína, ktorej syn má stredne ťažké mentálne postihnutie a nerozpráva, sa integrácia v bežnej škôlke podarila.

Ústretovosť učiteľov, rodičov i detí si pochvaľuje. „Ešte doteraz sa mu na ulici zdravia, hoci vedia, že odpovede sa nedočkajú.“ Veronikin syn je teraz prvák v špeciálnej základnej škole.

„Ako som sa dozvedela aj od pedagógov, je suverénne najšikovnejší. Nepochybujem, že k tomu výrazne prispela možnosť byť pravidelne v kolektívne zdravých detí.“

Psychologička z prešovskej katedry špeciálnej pedagogiky Tatiana Dubayová potvrdzuje, že ak dieťa, ktoré zaostáva pohybovo a nie mentálne, nie je systematicky podchytené už v ranom veku, môže sa vývin spomaliť ešte viac a dieťa už rovesníkov nemusí nikdy dohnať.

Predškolské obdobie je zvlášť vhodné na budovanie sociálnych vzťahov a zdravých vzorcov správania, reči či samostatnosti, upozorňuje psychologička.