SME

Pražský rabín: Priznajme si, že sme rasisti

Pomohlo by nám, keby sme sa nebáli priznať svoj strach a predsudky, hovorí Karol Efraim Sidon.

(Zdroj: MIROSLAV VACULA)

Vzhľadom na svoj vek už nerád cestuje. Napriek tomu prijal pozvanie občianskeho združenia B´nai B´rith Concordia. V rámci kampane Poznaním k porozumeniu rozprával v Košiciach o judaizme a jeho vzťahu k iným náboženstvám, židovskej kultúre, tradíciách a zvykoch. Hlavný pražský a zemský rabín, uznávaný spisovateľ, dramatik a scenárista KAROL EFRAIM SIDON.

S akým posolstvom ste sa vybrali na opačný koniec bývalého spoločného štátu?

„Nenesiem žiadne posolstvo, pretože sa necítim poslom niečoho či niekoho. Do Košíc som prišiel, lebo toto mesto mám jednoducho rád, mám k nemu rokmi vypestovaný, nedefinovateľný, skôr citový ako racionálny vzťah. Pravdepodobne je to tým, že Košice mi pripomínajú moju mladosť, keď som sem dosť často cestoval ako mladý žurnalista a neskôr s režisérom Jurajom Jakubiskom ako scenárista. Najmä vďaka nemu som získal úprimný vzťah nielen ku Košiciam, ale k celému východnému Slovensku a k ľuďom, ktorí tu žijú.“

Vyštudovali ste dramaturgiu a scenáristiku na pražskej FAMU, s Jurajom Jakubiskom ste ako scenárista spolupracovali na filmoch Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni a Dovidenia v pekle, priatelia, spolu ste prebrázdili Slovensko, boli ste v jeho rodnej obci Kojšov neďaleko Košíc. Čo pre vás táto skúsenosť znamená?

„Stretnutie s Jurom bolo niečo úžasné. Pretože on je naozaj nielen skvelý režisér, ale i človek. Ja som tie scenáre písal s veľkou láskou. On ich však stále posunul ešte o kúsok niekam inam, ako som si to ja predstavoval. Ale nemal som mu to za zlé. Pre mňa spolupráca s Jurajom bola veľkým dobrodružstvom poznania, pretože v ňom bolo niečo, čo nebolo vo mne a tak akosi sme sa dopĺňali a navzájom obohacovali.“

Košice ste naposledy navštívili pred tromi rokmi v rámci už tradičných Dní židovskej kultúry, ktoré sa stretávajú stále s väčším ohlasom. Napríklad tohtoročný koncert fenomenálneho izraelského kontrabasistu Avishaia Cohena bol beznádejne vypredaný, obrovský ohlas mala výstava fotografií starých židovských kníh rodáka z Humenného, svetoznámeho fotografa Yuriho Dojca. Na jednej strane sa teda zdá, že vzájomné spoznávanie sa prostredníctvom kultúry naozaj obrusuje nepríjemne ostré hrany vzťahov, na druhej sa rozrastajú rady antisemitov, nacionalistov a xenofóbov, na internete kolujú nenávistné pamflety proti Židom, židovské pamiatky a cintoríny na Slovensku i v Čechách sú vystavené útokom nacistov. Kde sa v ľuďoch berie takmer sedemdesiat rokov po najstrašnejšej vojne v dejinách ľudstva toľko nenávisti? Čo jej je zdrojom?

„Stále nad tým premýšľam. A musím povedať, že nájsť odpoveď na túto otázku nie je jednoduché. V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že rôzne rasistické, nacionalistické, šovinistické a iné teórie, ktoré zasievajú do ľudských duší nenávisť, druhá svetová vojna, žiaľ, nepochovala.A ja mám dokonca pocit, že táto vojna svojím spôsobom pokračuje aj dnes.

Napríklad konflikt s islamom nie je záležitosťou dneška či nedávnej minulosti, mal svoju genézu, ale zdal sa pre väčšinu sveta pominuteľný. Arabským terorizmom sa dlhodobo nikto vážne nezaoberal. Pravda, okrem tých, ktorých sa to týkalo, teda Židov v Izraeli. Zrazu to prerástlo v celosvetový problém.

Alebo si vezmite, čo sa dialo na Balkáne. Hovoríme si homo sapiens, ale veľmi rozumní nie sme. Preto sú dejiny ľudstva plné násilia a krvi. A mám obavy, že na tom asi veľa nezmeníme. Problémy, ktoré sa neriešia, sa jedného krásneho dňa zákonite musia prevaliť. Ich nositeľom je stále nejaká ideológia, ktorú si ľudia osvoja.“

miro7972_r9151_res.jpg

FOTO - MIROSLAV VACULA

Známa česká speváčka Ida Kelarová, ktorá s plným nasadením roky venuje nesmierne veľa času a energie vyhľadávaniu talentov v rómskych osadách, v rozhovore pre náš denník prednedávnom vyjadrila strach z rastúcej nenávisti voči Rómom, vážne obavy, že keby sa objavil nejaký novodobý Hitler, prví by išli do plynu práve oni. Môže sa tragédia vyhladzovacích táborov v civilizovanej Európe zopakovať?

„Židia a Rómovia sú diametrálne rozdielne komunity. Jedna je založená na slobode ducha, druhá, povedal by som, na slobode tela. Ale jedno majú spoločné. Stáročia žijú v diaspóre, pohybujú sa v prostredí, ktoré nie je ich domovinou, sú nechcení. Oproti Rómom máme tú výhodu, že naše dejiny nás kamsi vedú, máme nejaký cieľ. Ako Rómovia, tak Židia vzbudzovali v minulosti a rovnako vzbudzujú v súčasnom modernom svete neuveriteľnú averziu okolia.

Mám osobnú skúsenosť s ľuďmi, ktorí sú voči Židom tolerantní, ale keď sa so mnou ako s rabínom rozprávajú o Rómoch, hlásajú o nich to isté, čo hlásali nacisti o Židoch. Používajú rovnaké slová, frázy, cítiť z toho rovnako nenávistnú ideológiu. A je tu ešte ďalší problém, ktorý som si všimol.

Aký?

Keď som bol ako emigrant v tábore pre utečencov v Karlsruhe, boli tam utečenci z Ázie, Blízkeho východu, z celého sveta. Prvýkrát som sa tam zišiel s ľuďmi z Afriky. A zrazu som si s prekvapením uvedomil, že svoje šaty perú rovnako ako ja, varia si ako ja, sú smutní i veselí ako ja, správajú sa v základných veciach úplne rovnako. A ako Žid, ktorý sa zamýšľal nad 'cigánskou otázkou' a mal voči Rómom rovnaké predsudky, som sa za seba veľmi hanbil.

Obdobie, ktoré prežívame v Česku, na Slovensku a dá sa povedať, že v celej východnej Európe, je obdobím stretávania sa s inými národmi, civilizáciami. Toto by nám mohlo otvoriť oči, keby sme sa nebáli priznať svoj strach, obavy, predsudky a často neopodstatnenú nenávisť voči tým iným. Pomohlo by nám, keby sme sa pozreli do zrkadla a sami si povedali: som hnusný rasista! A keď si to človek prizná, mal by si položiť otázku, či tým rasistom chce aj ostať. Keď nie, musí premýšľať a hľadať cesty, ako sa z toho dostať, ako osteň hlúpych predsudkov voči ľuďom, ktorí sú iní ako ja, otupiť. Naším krédom by malo byť – žime a nechajme žiť.“

Vidíte nejaký rozdiel medzi rasizmom a antisemitizmom?

„Ako myšlienkové prúdy patria k sebe, sú to spojené nádoby, pretože vznikli v rovnakej dobe, sú založené na tom istom princípe a v niektorých prípadoch viedli ku genocíde, teda vyhladzovaniu príslušníkov inej rasy. Paradoxne, vznikli v civilizovanej Európe ako intelektuálna záležitosť. Nič nemám proti Darwinovi a jeho teórii, ale jej aplikácia do spoločnosti či zneužitie filozofie Nietzscheho viedli ku vzniku týchto nenávistných teórii, ktoré potom nacisti uplatnili v praxi.“

Je vzájomné spoznávanie kultúry, tradícií, zvykov liekom na ľudskú nenávisť?

„Bol by som rád, keby to tak bolo. Ale nie som si tým istý.“

Pochádzate zo zmiešaného manželstva, židovskú krv ste zdedili po oteckovi, podľa židovského náboženského práva halachy teda nie ste pôvodom Žid. Váš otec zomrel v v Terezíne, keď ste mali dva roky. V akom duchu vás vychovávali?

„Moja mamka sa po vojne, keď som mal asi päť rokov, vydala opäť za Žida. Žili sme v Prahe na Pankráci a všetci nás brali ako židovskú rodinu, aj keď nebola Židovka. Nikto z nášho okolia a mojich kamarátov si nelámal hlavu nad tým, kam patríme. Pre mňa zohrali dôležitú úlohu všetci traja moji rodičia – otec, na ktorého si nepamätám a poznám ho len z rozprávania, aj druhý otec, ktorý ma vychovával a, samozrejme, mama. Ona sa snažila, aby som sa v živote vyvaroval akejsi straty hrdosti na svoj pôvod. Napriek tomu, že sa vydala do židovskej rodiny a niektoré veci ťažko znášala, hovorila stále o mojom biologickom otcovi a jeho rodine s nesmiernou úctou. Takže bola to ona, vďaka ktorej som si uvedomoval svoje korene.“

Čo viete o smrti svojho biologického otca?

„Z domu ho zobralo gestapo. Internovali ho v terezínskej pevnosti, ktorá slúžila ako väznica. V deň, keď mal ísť do transportu, bolo to koncom novembra 1944, ho priamo v cele zabili. Žiaľ, dodnes nepoznám podrobnosti, prečo ho zatkli a prečo ho aj zavraždili. Bol z Trnavy, žili sme v protektoráte, ale on si zachoval slovenské štátne občianstvo, navyše, žil v zmiešanom manželstve, takže bol podľa vtedy platných zákonov chránený pred odvlečením. Ani to ho nezachránilo.“

miro8655_r4253_res.jpg

FOTO - MIROSLAV VACULA

Keď v Európe začal zúriť fašizmus, veľa Židov konvertovalo na kresťanstvo, brali si nežidovské ženy za manželky, menili si mená v nádeji, že sa vyhnú holokaustu, často sa odcudzili svojej viere či národu, aby si zachránili život. Vieme, ako sa to skončilo...

„Nemyslím si, že by sa odcudzili svojim koreňom. Zvláštne však je, že ani po šoa mnohým Židom nedošlo, že pokus o asimiláciu pred či počas vojny bol cestou, ktorá nikam nevedie. Tento nedostatok reflexie sa prejavil aj v bývalom režime. Až ďalšie generácie, ich deti a vnúčatá, si začali klásť otázky – kto som, kam patrím, na aké hodnoty svojich predkov môžem nadviazať?“

Ako sa vašej mamičke podarilo zachrániť vás?

„Do roku 1944 som bol ako miešanec prvej kategórie pod ochranou. Keď však v rámci 'konečného riešenia židovskej otázky' zrušili výnimky a začali v transportoch odvážať aj týchto ľudí, odniesla ma k príbuzným na vidiek, kde ma schovávala do konca vojny.“

Kdesi som čítal vašu spomienku na chlapčenské časy, keď ste tajne preliezali cez plot židovského cintorína, na ktorom ste dokázali tráviť hodiny. Čo vás tam lákalo?

„Pravda je, že som tajne cez plot preliezal na židovský cintorín na Žižkove, ale neviedlo ma k tomu duchovno. Motív bol oveľa prozaickejší. Chodieval som tam s kamarátkou a sledovali sme úplne iné ciele (smiech)... Hľadali sme súkromie a mne to miesto pripadalo dobrodružno-romantické. Ale k ničomu vážnejšiemu medzi nami nedošlo.“

Prahu preslávil legendárny rabín Löv, ktorý je pochovaný na starom cintoríne, a jeho výtvor, mystický Golem. Kde sú hranice medzi mýtom a historickou realitou?

„Hranice sú jasne definovateľné. Rabín Löv po sebe zanechal nesmierne bohaté literárne dielo, niektoré práce vyšli už aj v preklade. Tam sa môže človek bezprostredne stretnúť s týmto veľkým mysliteľom, s historickou realitou, v ktorej žil a tvoril. Golem je legenda. A ja ju neodpisujem.“

Vy dokonca legendu Golema s neskrývanou radosťou rozširujete. Prečo?

„Pretože svet legiend je samostatným svetom, ktorý sa dá ťažko prekuknúť. Práve preto ľudí priťahuje. Ja Golema nechávam žiť, dokonca ho chránim ako pamiatku (smiech)... Chodí k nám veľa ľudí, ktorí sa pýtajú, kde je, chcú ho vidieť. A ja im hovorím, že na povale Staronovej synagógy.

V tejto súvislosti si spomínam na úsmevnú historku. Keď som nastúpil do funkcie pražského rabína, prišla za mnou jedna Američanka, že chce hovoriť s Golemom. Že vraj keď pred rokom bola v synagóge, tam sa s ním rozprávala. No, vyvalil som na ňu oči, a zrazu som zbadal vtedajšieho šamesa Staronovej synagógy, ako sedí na almemore. Bol to nesmierne robustný, urastený, silný, červenolíci chlap. Keď tá pani odišla, hovorím mu: Pán Berkowitzc, vy sa tu vydávate za Golema, to nesmiete! A on mi na to: Ja za Golema? Pán rabín, to nie je pravda. Každému čestne hovorím, že som jeho vnuk.“

miro8666_r2708_res.jpg

FOTO - MIROSLAV VACULA

Židovské mesto v Prahe je najnavštevovanejšou pamiatkou v Českej republike. Ako si vysvetľujete obrovský záujem o toto posvätné miesto?

„Samotná Praha má zvláštne kúzlo. Keď som bol v emigrácii v Nemecku, uvedomil som si, že tie zbombardované a nanovo postavené mestá akoby stratili dušu, že mi nehovorili nič. Praha si genius loci zachovala. Aj napriek pokoreniu, ktoré zažila počas vlády nacistov a komunistov. Praha si pamätá svoje dejiny architektúrou, prelínajúcou sa zo storočia do storočia. Židovské mesto len prehlbuje dejiny Prahy. Turisti tam zrejme hľadajú niečo, čo inde nenájdu, čo oživí ich dušu.“

Nemci počas protektorátu a vyhladzovania českých Židov zachovali pražské židovské pamiatky a cintoríny takmer nedotknuté. Viete prečo, pátrali ste po tom?

„Keď som žil v Nemecku, pracoval som istý čas v archíve v Heidelbergu. Zaoberal som sa okrem iného nemeckými židovskými cintorínmi, prepisoval som hebrejské nápisy z náhrobných kameňov do nemčiny. A nesmierne ma prekvapilo, že ani v Nemecku ich neničili. Na rozdiel od nich komunisti u nás ich nivočili cieľavedome a systematicky. Mŕtvi Židia zrejme Nemcom neprekážali. A neprekážajú im dodnes.“

Ako na vás pôsobilo prostredie Nemecka, ríše zla, ktorá spôsobila toľko utrpenia?

„Nemecko a Nemci po tom, čo prežila moja rodina a milióny Židov i Nežidov, to bolo pre mňa naozaj stelesnenie zla. Svoj názor som však rýchlo zmenil. Nemci sú normálni, slušní, precízni, poriadkumilovní ľudia. A podľa mňa takí boli aj v čase vlády Hitlera. Paradoxne, práve tieto vlastnosti viedli k vybudovaniu veľmi dobre fungujúcej byrokracie a mašinérie, ktorú Hitler zneužil. Pretože byrokracia funguje ako pyramída. O tom, čo sa deje dole, sa rozhoduje ne jej špici, tí dole sa stávajú len vykonávateľmi, figúrkami, strácajú svoj ľudský, morálny rozmer. Zlo jednoducho chodí po svete a usadí sa tam, kde sú na to vhodné podmienky. A v Nemecku na to boli podmienky.“

Na judaizmus ste konvertovali ako 35-ročný. Čo vás viedlo k zásadnému životnému rozhodnutie aktívne sa zapojiť do náboženského života?

„Pre mňa bol totálnym zlomom 21. august 1968. Okupácia Československa 'bratskými armádami', sovietske tanky a brutálna vojenská sila vo mne totálne zbúrali dovtedy pestovaný pohľad na dejiny ľudstva. Mňa vychovávali ľudia, ktorých som si vážil a mali svoje ideály. Všetky išli v tej chvíli do hája. Vtedy akoby som naozaj nesmierne intenzívne, bytostne, priam fyzicky cítil prvé verše z biblického Jeremiášovho plaču: Pusto je v meste... A uvedomil som si, že v tej židovskej tradícii, filozofii a náboženstve je pravda.“

Ako nepriateľ štátu a socialistického zriadenia ste sa vysťahovali do Nemecka s tichým súhlasom Štátnej bezpečnosti. Pomysleli ste niekedy, že komunistom a eštebákom môžete vďačiť za to, čo ste dnes?

„Samozrejme, veľakrát! Väčšinu rozhodnutí robí človek pod určitým nátlakom, často bez toho, aby si to uvedomoval.Koeficientom týchto vnútorných a vonkajších vplyvov je samotný život človeka. Tých udalostí a ľudí, ktorí ovplyvnili môj život, bolo však viac. Mal som talent na výtvarné umenie, ale to mi rodičia študovať neumožnili, v sedemnástich rokoch som chcel utiecť za hranice, takže na medicínu, o ktorej som sníval, som sa nedostal... Nevedel som, čo so mnou bude. Môj otecko bol vodičom v nákladnej taxislužbe a mal kamaráta, ktorý bol bývalý boxer a ten mal zase kamaráta na FAMU, profesora Václava Wassermana, známeho predvojnového herca, scenáristu a režiséra. Tak akosi som sa dostal k štúdiu dramaturgie a scenáristiky.“

miro8721_r7607_res.jpg

FOTO - MIROSLAV VACULA

Prešli ste rôznymi zamestnaniami – od redaktora Literárnych novín cez predavača v trafike, odkiaľ vás po podpise Charty 77 vyhodili, istý čas ste pracovali ako hrobár na židovskom cintoríne, kurič i ako pomocný robotník. Čo vám tieto skúsenosti dali?

„Nemám pocit, že by ma to nejakým zásadným spôsobom formovalo. Väčšinu tých zamestnaní som robil z donútenia. A musím sebakriticky povedať, že som si ich nevážil. Nech som pracoval kdekoľvek, v práci som si robil to, čo som považoval pre mňa za dôležité – maľoval som, písal, veľa som čítal a študoval, schádzali sme sa tam s kamarátmi. Priznávam, nemiloval som tú prácu. Považoval som ju za nutnosť, zdroj obživy.“

Vraj nikto od vás nemôže chcieť, aby ste rozprávali židovské anekdoty. Nedá mi, aby som vám jednu nepovedal. Rabín skúša svojich žiakov a pýta sa ich, či vedia, aké sú dva hlavné židovské sviatky. Udeľovanie cien Oscara a Nobelovej ceny, odpovedá jeden z nich. Čím to je, že Židia sú takí úspešní vedci, umelci, obchodníci, bankári?

„Predstava o Židoch, že všetci sú mimoriadne majetní, majú moc, sú úspešní, sa mi zdá dosť pomýlená. Aj ja som svoju mladosť prežil v predstave, že naša rodina z otcovej strany, ktorá žila v Trnave, bola veľmi bohatá, nóbl ľudia, židovská noblesa. Keď som po rokoch prišiel do Trnavy, našiel som malinký, skromný domček. Potom som skúmal rodokmeň, ponoril som sa do archívov, ktoré ma priviedli na Moravu do Dolných Kouníc. A zistil som, že ľudia v rámci tej komunity žili v nesmiernej biede.

Židia sú úplne bežní ľudia ako všetci ostatní. Jedno je však isté, a dejiny to dokazujú, že boli stále prenasledovaní, perzekvovaní, a keď si chceli zachrániť holý život, museli sa nejako vynájsť, navzájom si pomáhať. Veľkej časti to ostalo dodnes.

Vzdelanie bolo pre nás stále prvoradé, tradičné a spoločensky uznávané. Veď povinná školská dochádzka u Židov funguje od prvého storočia. Mimochodom, o jej zakladateľovi sa veľmi škaredo zmieňuje Nový zákon. V Rakúsko-Uhorsku zaviedla povinnú školskú dochádzku Mária Terézie o sedemnásť storočí neskôr. A to je obrovský rozdiel.“

Narodili ste sa a žijete v Prahe, časť života ste prežili v Nemecku. V rozhovore s publicistom Karlem Hvížďalom Vpzoury II ste povedali, že keď už máte zomrieť, tak v Izraeli. Prečo?

„Čím ďalej, tým menej tam cestujem, pretože by sa to mohlo naozaj stať (smiech).“

Karol Efraim Sidon (1942)

Pochádza zo zmiešanej rodiny. Po absolvovaní štúdia dramaturgie a scenáristiky na pražskej FAMU pracoval v Československom rozhlase, do roku 1968 bol dramaturgom vo filmovom štúdiu Jiřího Trnku. V tom istom roku vydal svoju prvú knihu, autobiografiu Sen o mém otci, ktorá sa stala kultovým čítaním vtedajšej mladej generácie. Rovnaký dátum má aj jeho hra Zákon, ktorá získala ocenenie za najlepšiu rozhlasovú hru roka. Od roku 1970 mal zákaz publikovať, jeho knihy sa nesmeli vydávať. Väčšina jeho diel v nasledujúcich rokoch vyšla samizdatovo, k čitateľom sa legálne dostali až po novembri 1989. Vystriedal viacero povolaní, pohrúžil sa do štúdia hebrejčiny a židovských tradícií. Po podpise Charty 77 sa začal naplno venovať štúdiu tóry. V roku 1978 prestúpil na židovskú vieru, prijal meno Efraim. O päť rokov neskôr emigroval do Nemecka. Na Vysokej škole židovských štúdií v Heidelbergu študoval judaizmus. V rokoch 1990 - 92 študoval v Jeruzaleme židovskú teológiu a absolvoval rabínsky seminár. Po návrate do Prahy ho v roku 1992 vymenovali za hlavného pražského a zemského rabína. Je tretíkrát ženatý, má štyri deti.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 569
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 550
  3. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 042
  4. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 10 921
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 799
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 584
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 083
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 176
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Desať stredných škôl v kraji zlepší vďaka grantu svoje prostredie.


SITA
Výstrahy na piatok.

Platia výstrahy.


TASR
Vlajky pred Prezidentským palácom v Bratislave.

Aliancia je základným pilierom bezpečnosti, komentujú politici.


SITA a 1 ďalší
Európsky parlament.

Voľby do europarlamentu budú na Slovensku 8. júna.


TASR

Sportnet

Futbalisti 1. FC Tatran Prešov.

Druhý tím tabuľky stráca jeden bod na Komárno, ktoré má zápas k dobru.


TASR
Connor McDavid

Nathan MacKinnon sa do štatistík nezapísal a jeho bodová šnúra skončila na čísle 19.


TASR
Janka Števková a Martina Kahulcová  na pretekoch Cape Epic.

Slovenská dvojica obsadila na Cape Epic 7. miesto.


Juraj Slafkovský.

Slovenský krídelník je vo výbornej forme. Bodoval v deviatich dueloch v rade a pripísal si v nich desať bodov.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu