Zneužívanie detí je stále tabu, dospelí často obetiam neveria

BRATISLAVA. Psychiater Jozef Hašto potvrdzuje, že sexuálne zneužívanie detí na Slovensku zostáva tabu, podobne ako za predošlého režimu. Či sa deje po roku 1989 častejšie, si odhadnúť netrúfa. Chýbajú dáta. „Môj klinický odhad je, že sa to vyskytovalo rovnako často.“

V nedávnom prieskume medzi viac ako tisíckou dospelých len 27 percent opýtaných pripustilo, že deti môžu byť aj sexuálne zneužívané. Častejšie si vieme predstaviť, že deti niekto týra.

„Zo všetkých otázok sa respondenti najčastejšie spontánne nevyjadrovali práve k problematike sexuálneho zneužívania,“ píše Kvetoslava Repková z Inštitútu pre výskum práce a rodiny.

Medzi 1560 školákmi vo veku 14 až 16 rokov tiež zistila, že 171 z nich má skúsenosť so sexuálnym obťažovaním.

Prečítajte si tiež:

Otec ju zneužíval, odkedy si pamätá. Ako dieťaťu jej tvrdil, že je to normálne

Predsudkov je veľa

Psychoterapeutka Hana Vojtová pracuje s dospelými, ktorí boli v detstve znásilňovaní či týraní. „Je predsudok myslieť si, že sexuálne zneužívanie sa deje len v chudobných a vzdelanostne slabších rodinách. Rovnako časté je u vzdelaných a bohatých.“

Páchatelia nezriedka vystupujú ako usporiadaní partneri. „Často je to otec, matka, strýko, dedko.“ Obeťami sú aj chlapci, hoci menej.

Násilie na deťoch pripúšťajú podľa Repkovej častejšie 35­ až 40–ročné ženy so stredoškolským a vyšším vzdelaním. Upozorňuje aj na štúdiu UNICEF, podľa ktorej sú trikrát častejšie sexuálnym násilím ohrozené deti s postihnutím, mentálne postihnuté päťkrát viac.

Vojtová hovorí o popieraní páchateľov a rodiny, v ktorej sa to deje, ale aj v spoločnosti ako takej. Myslí, že aj terapeuti majú skôr tendenciu zneužitie podceňovať.

„Ak sa dieťa zdôverí, podľa prieskumov mu uverí až siedmy dospelý. Koľko detí vydrží o tom hovoriť tak dlho?“ pýta sa.

Podľa nej navyše štvrtina obetí sexuálneho zneužívania v detstve si na to v dospelosti nepamätá, spomienky sa môžu vynárať postupne.

„Je bežné, že deti sú obvinené z klamstva či podrobované ponižujúcemu skúmaniu dôveryhodnosti,“ hovorí Vojtová.

Ak dieťa povie, čo sa deje, násilník ho nezriedka manipuluje podsúvaním viny. „Egocentrizmus a branie viny na seba je vývinovou charakteristikou malého dieťaťa,“ vysvetľuje Vojtová. Argumentom násilníka pred obeťou býva jej zvodnosť a krása, či spôsob prejavu lásky.

Zriedkavý nie je argument, že dieťaťu sa to páči. „Je prirodzené, že aj detský organizmus reaguje fyziologicky zdravou sexuálnou odpoveďou, a teda aj vzrušením. Je to len voda na mlyn manipulácie s vinou. Dieťa nikdy nie je zodpovedné.“

Pusinky a dotyky

Hašto odporúča s dieťaťom o rizikách hovoriť vopred. „Rodič môže aj predškolské dieťa poučiť, nie vystrašiť, že v prípade ohmatávania niekým, špeciálne na intímnych miestach, má právo povedať o tom a vzoprieť sa.“

Upozorňuje však na riziko sugestívneho podsúvania predstáv.

So zneužívanými a týranými deťmi pracuje napríklad nitrianske Centrum Slniečko či bratislavské Centrum Nádej. Na linku detskej dôvery sa dieťa dovolá len v pondelok, stredu a v piatok od 15.00 do 21.00.

V kníhkupectvách sa objavila maľovanka a kniha Dotyky nie sú na rozkaz, Pusinky nie sú na rozkaz. Rodičom dávajú návod, ako s dieťaťom primerane k veku hovoriť o zneužívaní, dieťaťu pomáhajú uvedomovať si hranice svojho tela a intimity.