Ivan Laučík (1944), básnik a esejista. Žije v Liptovskom Mikuláši. Spolu s Petrom Repkom a Ivanom Štrpkom člen skupiny Osamelí bežci. Debutoval zbierkou Pohyblivý v pohyblivom (1968), neskôr vydal Sme príbuzní na začiatku (1970). Jeho ďalšie dielo vyšlo až po takmer dvadsaťročnej „normalizačnej“ prestávke: Na prahu počuteľnosti (1988), ďalej vydal Vzdušnou čiarou (1991) a Havránok (1998).
Liptovský Mikuláš – asi ako nejedno slovenské mesto – je konglomerátom útleho historického jadra, ľudnatých sídlisk a pôvodných dedín a dediniek, zakrytých dnes pojmom „mestské časti“. Tých častí je tu jedenásť a každá vníma svojho poslanca skôr ako rodového staršinu či predáka, nielen ako svojho zástupcu v mestskom parlamente. Podľa volebného zákona by naše mestečko (s 33 416 obyvateľmi) malo mať najviac 25 poslancov, poslanec by mal teda podľa zákona zastupovať približne 1 330 obyvateľov. Znamená to, že dve „mestské časti“ – v skutočnosti dve dediny po päťsto obyvateľoch, mali by mať jedného poslanca v mestskom zastupiteľstve. Šesťsto rokov sa častovali humornými prezývkami, pretekali sa i podkášali – a teraz by mali za svojho zástupcu niekoho z vedľajšej dediny?! Takô dačo ani komunisti nevymysleli, ba to ani pánboh nevidel!
Protinávrh opozície znel – 25 poslancov áno, ale chceme zachovať aj poslancov pre mestské časti, nech radšej ubudne z poslancov v meste a na sídliskách. Iba náhodou tento návrh nezískal väčšinu, bolo to pri hlasovaní „pol na pol“. Aj to hovorí o sile mestských častí v zastupiteľstve mesta.
„Som zvedavý, kto vám príde voliť, ak poslanec nebude z našej dediny – vlastne mestskej časti!“
„No a prečo sa neosamostatníte, keď sa vám to nepáči?“
„Jaj, už sme si zvykli na mesto, to by sme urobili iba pri najhoršom…“
Zostávame teda v polohe „naša dedina, vlastne mestská časť potrebuje,“ tak to fungovalo vari tridsať rokov. Keď je to výhodné, tak sme mestská časť, ale sme i dedina – ako tá zakliata panna vo Váhu. Hrozný je to zákon, čo núti definovať sa zakliatu pannu.
Takto obyčajné komunálne voľby v roku 2002 obnažili hlbšie podložie našich divných stavov, ale zároveň aj prastarý potenciál životaschopnosti mimo významovo ustálených pojmov.
Aj pred komunálnymi voľbami by sa asi patrilo povedať niečo o rozložení politických síl v miestnej mierke. Rysujú sa dve aliancie – pravá a ľavá, ako to bolo od vekov. Ak získa väčšinu hlasov pravá, bolo by to po prvý raz od roku 1989, čo by sa udržala kontinuita a nenastalo by striedanie stráží.
V uplynulom volebnom období sa už z dvoch tretín vybudovala v meste pešia zóna, takže jadro mesta vyzerá „k svetu“. A nebolo to za cenu neprimeraného zadĺženia ako v iných známych mestách. S budovaním pešej zóny pohlo sa aj s mnohými ďalšími problémami, možno menej viditeľnými.
Dokonca pribudlo aj trocha hrdosti na tú pešiu zónu. Dá sa už aj s návštevami ísť po nej na prechádzku a hostia sa, prirodzene, pýtajú – A koho tu máte za primátora? Počul som už aj od jeho starých odporcov odpovedať celkom neutrálne: MUDr. Slavkovského.
To je ale pokrok. Nakoniec, toto mestečko aj normálne a kultúrne žilo a kultúra bola aj z vlastných zdrojov, nielen privezená. Dokončuje sa rekonštrukcia najstaršej budovy mesta – Pongrácovskej kúrie – Centra Kolomana Sokola, aby jeho obrazy mohli spočinúť v rodnom meste. Mám také tušenie, že sa raz zmôžeme aj na sochu Zakliata panna vo Váhu, ktorá by bola pripomienkou každému „divnému Jankovi“, aby bol dôsledný, aby si prevrátil aj mešec na tabak, keď sa bude vrhať do vôd. Aby už skončil baladický záver ľudských snažení – a nielen v Liptovskom Mikuláši.
IVAN LAUČÍK
