SME

Exnovinárka: Vyšetrovateľ ma priviazal k radiátoru

Roky ma šikanujú a ešte chcú zo mňa urobiť nepríčetnú? Rozhovor s Janou Teleki.

(Zdroj: Dušan Tarko)

Roky ma šikanuje štát a ešte chcú zo mňa urobiť nepríčetnú? Rozhovor s Janou Teleki.

Jana Teleki (na fotografii Dušana Tarka) sa narodila v roku 1966 v Nitre. Maturovala na stavebnej priemyslovke. Pracovala vo Vojenskom projektovom ústave ako statik – konštruktér. Po vážnom úraze strávila roky doma, absolvovala množstvo operácií, neskôr sa pridali onkologické ochorenia. V 90. rokoch vyhrala konkurz na pozíciu šéfredaktorky regionálneho periodika Tekovské noviny v Zlatých Moravciach, vyhodili ju však, lebo odmietla robiť volebnú kampaň pre HZDS. Následne založila vlastné noviny Echo – magazín v Nitre. V rokoch 1998 až 2007 bola generálnou riaditeľkou holdingu, ktorý vlastnil jej manžel, a pod ktorý spadal aj regionálny týždenník Aspekt. Pred 15 rokmi v ňom publikovala satirickú básničku o vtedajšom primátorovi Považskej Bystrice. Odvtedy má problémy s políciou, súdmi aj prokuratúrou. Dnes prevádzkuje papiernictvo.

Na stretnutie ju priviezol manžel. Z auta vystupovala pomaly a kráčala opatrne. Len ťažko si predstaviť, že by si v takomto stave nedávno mohla trúfnuť utekať pred vyšetrovateľom, ktorý ju mal pripútať k radiátoru.

Pozrel som si prakticky všetko, čo v minulosti ku kauze Jany Teleki a k jej sporom so štátnou mocou napísali či vysielali médiá. K tomu som videl množstvo písomných podkladov k jej prípadu, mal k dispozícii aj viaceré nahrávky a hovoril s viacerými ľuďmi z Považia.

Počul som aj názory, že táto pani je blázon. Ja som pred sebou videl vychudnutú ženu, chvíľami zatrpknutú, chvíľami smutnú, inokedy odhodlanú, optimistickú a veľmi ostrú. Občas mala hlas pevný, potom sa jej zlomil, niekedy jej bolo do plaču, potom svoje starosti okomentovala vtipnou poznámkou.

Či je blázon, neviem. Tuším však, že keby sa mi 15 rokov dialo to, čo jej, navyše v kombinácii s množstvom zdravotných problémov vrátane onkologických, asi by som na iných nepôsobil inak.

Prečítajte si tiež: Exnovinárku začali opäť vyšetrovať po zverejnení blogu

Už 15 rokov máte vážne problémy pre vašu, inak literárne dosť nekvalitnú, básničku, ktorú ste zverejnili v týždenníku Aspekt, vychádzajúcom v Považskej Bystrici a okolí. Citujem: „Poslanci nevládnu, vládne nám primátor. Majetok mesta rozkradol celý, občania tvária sa, akoby to nevideli. Objekty, pozemky, čachruje bez starostí. Chudákom bude, kto úradu po ňom sa zhostí...“

Áno, napísala som ju narýchlo, lebo sme mali voľné miesto v našich novinách. Grafička nebola v práci, inak by sme tam radšej dali nejakú fotografiu.

Stíhali vás aj za ňu, hoci článkov o nehospodárnom nakladaní s majetkom mesta ste v tých rokoch publikovali viac.

Do konca roka 1998 sme prinášali trebárs informácie o tom, akými podvodmi prešiel na mesto majetok združených športových klubov. Autorkou som viac-menej ani nebola ja, ale šéfovia klubov, ktorí poznali situáciu a poskytovali nám podklady pre prípadné budúce spory. Nikdy sme žiadne neprehrali.

O nehospodárnom nakladaní s majetkom mesta som začala písať niekoľko mesiacov po komunálnych voľbách, konkrétne od marca 1999. Publikovali sme napríklad materiál o privatizácii bytového podniku a iných veľkých kauzách. Dotknutí sa odvtedy začali do mňa navážať. Za jeden článok dokonca žiadali vyšetrovateľa, aby ma vzal do kolúznej väzby.

Pointou vašej kritiky bolo rozdávanie mestských majetkov verným z HZDS?

Áno. Videla som do toho, za bagateľ sa tam verným prideľovali byty podľa všeobecne záväzného nariadenia, ktoré ani nebolo schválené mestským zastupiteľstvom, 3,7 milióna korún primátor použil na vlastnú predvolebnú kampaň, diali sa aj iné neprávosti.

Žiaden z mojich článkov sa však nedal napadnúť, dávala som si pozor. Viem, že neboli pekné, lebo témou bola trestná činnosť verejných činiteľov, ale kto chce čítať niečo pekné, nech si otvorí beletriu. Básnička sa tak popri iných textoch stala dobrou zámienkou, ako ma dostať. Ako sa v nej však dokázali nájsť doktorka Loduhová a jej manžel, keď okrem primátora Lackoviča na mňa podali trestné oznámenie aj oni, nerozumiem dodnes.

Loduhová bola podpredsedníčkou súdu a sestrou primátora, jej manžel právnym zástupcom mesta.

Áno. Vyšetrovateľ to však nakoniec v roku 1999 uzavrel tým, že nešlo o trestný čin, len o priestupok. Keďže poškodení nepodali proti uzneseniu o zrušení obvinenia v zákonnej lehote sťažnosť, rozhodnutie sa stalo právoplatným. Vyšetrovateľ postúpil vec na okresný úrad.

Ten vás nejako potrestal?

Nie. Zastavil konanie z dôvodu premlčania. Potom sa nič nedialo a začiatkom júna 2000 ma ako tehotnú onkologickú pacientku hospitalizovali. Do príchodu z pôrodnice som ani netušila, že prokuratúra vydala pokyn na opätovné vznesenie obvinenia. Vyšetrovateľ však odmietol konať, lebo to už raz bolo právoplatne ukončené.

Preto ho radšej vymenili?

Áno. A po návrate z pôrodnice ma začali naháňať. Založili nový spis, dali mu novú značku a tvárili sa, že vedú nové konanie pre nové skutky. Problém je, že žiadne nové skutky neboli.

cit.jpgZo stresu som schudla 82 kilogramov

Tak sa začalo porušovanie zásady „ne bis in idem“. Postihovať niekoho opakovane za rovnaký čin je nezmysel.

Presne tak, viedlo sa trestné konanie v už právoplatne ukončenej veci. Na tejto šialenosti sa potom dlhých 11 rokov podieľalo 27 sudcov a prokurátorov, môžem vám dať všetky mená. Ešte aj generálny prokurátor Trnka v televízii povedal, že to musia zastaviť a nič sa neudialo.

Dali mi za vinu útok na verejného činiteľa v súbehu s ohováraním, hoci to prvé v roku 2003 zo zákona vypadlo. A tak som roky behala medzi onkológiou a súdmi. V pôrodnici som vážila 128 kilogramov, po roku som zo stresov klesla na 46 kilogramov. Do mňa už chodila spávať len duša.

Pre Plus 7 dní ste sa vyjadrili, že ste schudli 17 kilogramov.

Pomýlili sa, asi sa im to zdalo veľa, 17 kilogramov je blbosť. Dnes vážim 55. Schudla som, lebo nervy mi idú cez žalúdok. Keď som prišla na stretávku, nik ma nespoznal.

Po jednom z pojednávaní zomrela vaša mama. Pre médiá ste sa vyjadrili, že to tým ľuďom neodpustíte. Malo to priamy súvis?

Samozrejme. Prokurátorka sa totiž pomýlila v paragrafe, podľa ktorého som mala byť obvinená, a poslala mi to domov aj s chybou. Mama zavolala známemu, bývalému sudcovi, ktorý jej vysvetlil, že ten paragraf sa týka útoku na štátny orgán s následkom smrti, a že je zaň sadzba 15 rokov. Súdne pojednávanie v roku 2007 už srdiečko mojej mamy nezvládlo. Bolo to hrozné.

Bola to veľmi inteligentná a sčítaná žena. U nás doma fungovali len dva hity – „haj husičky haj, Gottwald nám vzal raj“ a „tichá voda do Dunajka padala, keď sa družba so Sovietmi viazala.“ To, čo sa udialo v roku 1968, našich dosť poznačilo. Ja som podobná povaha.

Hrozilo vám päť rokov vo väzení.

Toľko žiadala prokuratúra. V roku 2003 ma odsúdili trestným rozkazom na 18 mesiacov podmienečne. Odvolala som sa, všetko sa však zastavilo až v roku 2011. Sudca mi pritom neumožnil predvolať na pojednávanie ani jedného svedka.

Keď som videla, čo sa deje, urobila som zo seba debila a zavolala na Generálnu prokuratúru s tým, že mi ešte v roku 2000 zabudli poslať rozhodnutie, a či mi ho môžu dať dodatočne. Vtedy som sa prvýkrát dozvedela, že to prvé uzatvorené konanie nebolo nikdy napadnuté riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom, a teda ma celé tie roky šikanovali neoprávnene.

Čo ste urobili?

Chytila riadne nervy a zavolala krajskej prokurátorke, že má 48 hodín na to, aby stiahla obžalobu, inak poskytnem rozhovor s ňou všetkým médiám. V pude sebazáchovy som si už totiž nahrávala všetky hovory s týmito ľuďmi. Zároveň som jej preposlala ten dokument z Generálnej prokuratúry. Dokonca som jej, otvorene priznávam, vynadala, lebo mi zničila 11 rokov života. V živote som nikomu nevynadala štýlom ako jej. Zľakla sa a obžalobu stiahla. Všetci zrazu ostali nervózni, lebo nevedeli, čo všetko mám nahraté. Ani nevedia.

Je pravda, že ste sa roky nevedeli dostať k spisu?

Päť rokov som písala žiadosti a nič, podarilo sa to až v roku 2003. Manžel vzal fotoaparát a spis nafotil, keď som v ňom prevracala strany. Tvrdili totiž, že mi nemôžu urobiť kópiu, lebo vraj nie sú zariadením, ktoré obvineným poskytuje takéto služby. Keď potom zistili, že máme spis k dispozícii, začalo sa veľké vyhrážanie. To sme však už, našťastie, disponovali telefónmi s nahrávaním.

Podpálili nám auto, uvoľnili skrutky na kolese, chceli uniesť deti.

cit.jpgMali nás zabiť pri domovej prehliadke

Kto sa vyhrážal?

Vtedy som to nevedela, ale žiadali, aby som s tým prestala. Nechápala som, s čím mám prestať, lebo som neurobila nič okrem toho, že som podala trestné oznámenie na verejných činiteľov v Považskej Bystrici ako na organizovanú skupinu za rôzne rozkrádačky.

Vzala som preto nahrávky s vyhrážkami, šla za Jaroslavom Spišiakom a povedala mu, že toho mám dosť. Už sa totiž vyhrážali aj únosom mojich detí. Dostali sme policajnú ochranu, po pár mesiacoch ju však zrušili, lebo vraj nie je potrebná. Operatívci to vtedy vyhodnotili tak, že dotyční nás doslova podhodili psovi. Chlapci z polície, ktorí nás strážili, si preto vzali dovolenku a začali nás strážiť vo svojom voľne.

Pár týždňov po zrušení ochrany vám niekto podpálil auto.

Že ho podpálili, bol len začiatok. Polícia auto ani nechcela prísť riadne pozrieť, videla ho len v noci, hoci je tmavomodré. Čo na to povedať? Rýchlo nám však radšej znovu dali policajnú ochranu.

Keď ma prevážali na ich aute, zrazu zistili, že sú uvoľnené skrutky na kolese. Ukázalo sa, že to niekto spravil zámerne. Vtedy som už zavolala istému pánovi na ministerstvo vnútra, vynadala mu a povedala, že ak sa stane ešte jedna taká udalosť, jeho žena pôjde na psychiatriu ako prvá, lebo ju zlikvidujem tak, ako oni likvidujú mňa. A tie veci zrazu prestali. V tom čase mi už totiž deti ani nespávali.

Ako to človek z ministerstva mohol ovplyvniť?

Mohol. Bol koňom tých, čo za tým všetkým stáli. Predtým si dokonca vymysleli, že nás „dajú dole“ pri domovej prehliadke, lebo sa budeme „akože neprimerane brániť.“ Pritom to ani nebolo technicky možné, lebo sme bývali vo vlastnom hoteli a na izbe nemali ani len príbor.

Známy mi však dal avízo, že prehliadku treba nejako zastaviť, lebo inak neprežijeme. Museli sme sa preto k Spišiakovi dostať skôr, ako sa tak stane.

Od koho ste mali tú informáciu?

Od kamaráta – policajta z Trenčína, ktorý to odmietol spraviť. Spišiak sa pýtal, ako to urobíme, tak som mu povedala, nech dotyčným zavolá, že o tej domovej prehliadke vie. Tak aj bolo.

Spišiak to potvrdí?

Ak je chlap, tak samozrejme.

Manžel nie je maďarský Žid, nič neprivatizoval ani nereštituoval.

cit.jpgMyslela som si, že ako predavačka už nebudem prekážať

Keď som o vašom prípade hovoril s ľuďmi z Považskej Bystrice, niektorí naznačovali, že vaša rodina tam podnikala vo veľkom a nebolo to úplne čisté. Doslova povedali, že „veď vieš, ako sa podnikalo v divokých 90. rokoch.“

Vopred hovorím, že môj manžel Teleki nie je žiadny maďarský Žid a nič nereštituoval, to bola v Považskej Bystrici len taká rozprávka. Firmy si postavil na vlastnom rozume, rodinnej pôžičke a poctivých úveroch, ktoré boli zabezpečené nehnuteľnosťami. O tieto majetky nakoniec prišiel cez nezákonné konkurzy.

Náš hotel dali do konkurzu, hoci nemal žiadne nesplatené záväzky. Predali ho za smiešnych dva a pol milióna korún. Za 11 rokov trvania konkurzu na schôdzu veriteľov, okrem manžela, nik neprišiel. Prieskumné pojednávanie ani neurobili. Na predaji zarobila len správkyňa konkurzu, zvyšok si vyúčtovala ako svoje náklady. Nakoniec sme prišli aj o všetok súkromný majetok.

Ako sa dá dosiahnuť konkurz, keď boli zaplatené všetky záväzky?

V dobe zlatej konkurznej horúčky v rokoch 1998 – 2000 stačilo podať návrh a zaplatiť 10-tisíc na predbežného správcu. Vy ste potom okamžite stratili právo disponovať s vlastným majetkom. Ak ste sa z toho konkurzu dostali, našli ste už len vytunelovanú firmu.

Neskôr stačilo uveriť navrhovateľovi, že jeho pohľadávka je po splatnosti, odignorovať tri právoplatné rozhodnutia o zamietnutí jeho žalôb, a k tomu počas konania ignorovať zákonný postup voči reálnym požiadavkám oprávnených veriteľov. Firmu jednoducho zlikvidoval sudca a zarobil na tom správca. Dokonca sa stávalo, že svoje peniaze nedostal ani navrhovateľ.

Dôvod?

Lebo majetok sa predal za prinízku cenu. K týmto veciam dostanete kazety s nahrávkami. Všetko sa dá, tak totiž funguje konkurzná mafia. Niektorí to na nás skúšali už skôr – v roku 1997 nám nedopatrením vyrubili za údajné meškanie so zaplatením daní penále približne 60 miliónov korún. Nakoniec museli to rozhodnutie zrušiť, predtým nám však zablokovali všetky účty.

Privatizoval niečo váš manžel či jeho rodina?

Nie, hoci mohol. Jeho otec bol maďarský historik, maminka maďarská jazykovedkyňa na katedre hungaristiky. Manžel nepodnikal v ničom rizikovom. Mali sme viac funkčných firiem, všetky boli čisté.

Do konkurzu sa nás pokúsili dať už v roku 1998. Manželovo srdiečko to nezvládlo, a tak povedal, že ak sa mi podarí ten konkurz zrušiť, dostanem polovicu aktív. Šla som preto za priateľom Ľubom Samuelom...

Za sudcom, ktorý súdil Mikuláša Černáka a potom ho ako advokát obhajoval?

Áno. Dôverovala som len jemu, a preto som ho často, aj s manželom, navštevovala. Bol prvý, kto mi vysvetlil, že nové konanie v tej istej veci nie je možné.

Možno sa inak od niekoho dozviete aj to, že moja dcéra vraj nie je od manžela, ale od neho, hoci je to nezmysel. Žiadny pomer sme nemali. Ľubo mi len radil, a ten konkurz som „uhrala“. Vďaka nemu som zvládla aj celé to 11-ročné konanie a nezbláznila sa. Ako prvý povedal, že s takým nátlakom sa nestretol ani za socializmu.

Keď som otvárala obchod s papiernickým tovarom, myslela som si, že ako predavačka nebudem nikomu prekážať, a dajú pokoj mne aj mojej rodine. Mýlila som sa.

Nemohli teda problémy okolo vašich stíhaní prameniť z manželovho podnikania?

Nie, hoci po nás naozaj šliapali. V júni roku 2000 nás navštívil prokurátor s jedným bývalým prokurátorom, a dozvedeli sme sa, že sudca zrušil konkurz na našu akciovku, ale že sa máme dať do konkurzu sami a oni vybavia dobrého správcu. Ak to vraj neurobíme, zlikvidujú nás iní. Mysleli sme si, že sa im to nepodarí, veď firma sídlila v Bratislave a tamojší súd by to nepripustil.

V hlavnom meste sa im to, samozrejme, nedarilo, tak sa to zrazu presunulo na súd do Považskej Bystrice. Ten vydal poverenie na exekúciu v rozpore so zákonom. Kým sme však získali rozhodnutie, že súd bol vecne a miestne nepríslušný, už sme boli bez majetku. Vtedajší prokurátor dokonca odobril postup vypratania aj bez súdneho rozhodnutia. A aby toho nebolo málo, obvinenie okresného riaditeľa polície za zneužívanie právomocí verejného činiteľa neskôr prokurátor zrušil, že za to nie je zodpovedný.

V časoch, keď vaša kauza vypukla, váš manžel finančne podporoval opozíciu, kým kraj bol baštou HZDS.

Áno. A trúfam si povedať, že voľby v roku 1998 som opozícii v Trenčianskom kraji vyhrala ja vďaka nášmu rádiu D.C.A. a týždenníku Aspekt. Len som nevedela, že v skutočnosti som vlastne prehrala. Manželovo financovanie nezávislosti týchto médii mohlo odštartovať likvidáciu jeho ekonomického zázemia.

To som si akože celé tie roky šikany vymyslela?

cit.jpgAntidatovali papiere, aby sa to nepremlčalo

V roku 2008 o vašom prenasledovaní za „básničku“ nakrútila reportáže markizácka Paľba.

A sestra primátora Lackoviča, doktorka Loduhová, na mňa podala trestné oznámenie za vetu „bola to pomsta doktorky Loduhovej.“ Vraj som ju ohovorila. Celá veta v skutočnosti znela: „Druhé trestné konanie bola pomsta doktorky Loduhovej,“ ale reportér Janko Pasiar tú prvú časť pri strihu odsekol. Lenže jej pomsta by to bola tak či tak, takže je to jedno.

Stále beží spor, v ktorom bývalý primátor Lackovič žiada od Markízy 50-tisíc. Vraj mu tými reportážami zničila politickú kariéru. V čase, keď už dávno nebol primátorom, keď už Mečiar vlastne zrušil celé HZDS v Považskej Bystrici, keď už nebol tieňovým ministrom. Nedávno som k tomu vypovedala.

Loduhová zažalovala aj Markízu, a tá sa nakoniec musela ospravedlniť, hoci publikovala len podložené vyjadrenia. Tým by sa to možno všetko skončilo a snáď by sa už nič nedialo, ale vo februári 2013 som na blog napísala článok s názvom Za oslobodzujúci rozsudok v kauze Básnička zaplatila TV Markíza. Keby som to neurobila, nemohla by som sa na seba pozerať do zrkadla.

V máji 2013 vás teda aj vďaka blogu začali opäť stíhať?

Nie v máji, oni to o dva mesiace antidatovali, v skutočnosti s tým začali v júli. Znovu otvorili staré konanie kvôli mojim vyjadreniam v Markíze, ktoré už bolo niekoľkokrát odmietnuté. Antidatovali to, lebo v júli by už obvinenie nemohlo byť vznesené kvôli premlčaniu.

Ako ste na to prišli?

Preberala som ho 4. júla. Keď sa vznesie obvinenie, okamžite musí byť zaslané obvinenému aj prokuratúre. Keby to urobili naozaj v máji, dávno by som ho musela mať, keďže zo zvedavosti preberám každú poštu.

Vyšetrovateľ v odôvodnení píše, že „z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v podstate obvinená si vyfabulovala predstavu, že na jej osobe v inej veci došlo k porušeniu procesnoprávnej zásady ne bis im idem, a že bola dvakrát postihnutá za ten istý skutok.“ To som si tie dve konania a celé roky šikany vymyslela?

Na starosti to má vyšetrovateľ Kovarčík. Na blogu ste jeho prístup kritizovali.

Najskôr som mu zavolala, ako môže napísať takú ko...inu, že som si vyfabulovala 11-ročné behanie po súdoch. A rovno som mu povedala, že tam mohol napísať čokoľvek, ale takto sa „sko...iť" s titulom JUDr?

Pýtam sa ho, kedy ma vypočuje, a on, že či to naozaj musí byť. Povedala som mu, nech mu „nehrabe“, že som pripravená. A on, že ma vypočúvať nebude. Koncom augusta som sa teda vychystala u kaderníka, nahodila kostým, ktorý inak neznášam, a vybrala sa za jeho nadriadeným na kriminálku do Bratislavy. Oni dokonca v tom oznámení píšu taký nezmysel, že sa podáva na redaktorku Markízy Janu Teleki.

Veď ste boli len respondentka.

Samozrejme, vysvetľovala som im to. Bol tam okresný riaditeľ, šéf kriminálky a vedúci vyšetrovania, tak som im povedala, že som ochotná zabudnúť na to, že sú vecne a miestne nepríslušní, že o dva mesiace antidatovali to konanie, ak budem riadne vypočutá.

Pýtali sa, s akým právnikom prídem na výsluch, odpovedala som, že som svojprávna a prídem sama. Tak aj bolo. Prítomná bola aj dozorujúca prokurátorka. Začali ma tam však aj s vyšetrovateľom obracať na posmech, že som si druhé konanie vymyslela, že vôbec nebudú zapisovať, čo hovorím.

Preto som sa postavila a odišla, hoci sa mi vyhrážali pokutou 1600 eur. Nech mi ju dajú. Neskôr sa bránili, že som búchala do stola, bola hysterická a podobne. Vypočujte si nahrávku a uvidíte, ako to bolo v skutočnosti. Uniklo im totiž, že som leukemička a do stola búchať nemôžem, lebo by som buchla len raz a tri mesiace by som si necítila ruky. Tresla som len dverami, lebo mi z tých dvoch naozaj ostalo zle. Sú to mladší ľudia ako ja, ale hovadiť sa im len preto, že majú okrúhle pečiatky, nedám. Po toľkých rokoch šikanovania? Nedám.

Nemali poňatia, že som si všetko nahrávala.

cit.jpgTatino, rýchlo zavri tú tetu a poď sa so mnou hrať

A potom si po vás domov prišla policajná eskorta.

Týždeň som doma prepisovala nahrávku z toho nešťastného výsluchu a v pondelok ma prišli zobrať. Najskôr ma doviezli do Nitry. Dnes už viem, že mi mali dať podpísať papier o tom, že som zadržaná. Správali sa však slušne a vraveli, že Kovarčík ma príde do Nitry vypočuť. Ešte sa dokonca rozčuľovali, prečo ma dal predviesť už na šiestu ráno.

Pred desiatou zavolal, že nepríde, a majú ma transportovať do Bratislavy. Prišli sme a priviazali ma o radiátor.

Dôvod?

Nik mi ho nepovedal, ale asi preto, aby som neušla. Predstavte si mňa, kardiaka so znehybnenými členkami, s trojkou koxartrózou a chondromatózou, ako utekám policajtom. Ja, ktorá musím zdvíhať nohy päť centimetrov od zeme, robiť len malé kroky, aby nebolo vidieť krívanie, aby ma nehádzalo a nestrepala som sa. Operatívci ma inak pripútať nechceli, Kovarčíkovi povedali, že ma len odovzdávajú ako zadržanú, ktorú priviezli na výsluch a hotovo.

Rozzúrený Kovarčík mi dal teda putá sám. Ešte som sa v duchu smiala, lebo prišla jedna ženská a hovorila mu, že ma mal „zavesiť“ za pravú ruku. Odpovedal, že tak urobil. Nevedeli, že som ľaváčka. (smiech)

Nechovali ste sa hystericky? Nemal na to dôvod?

Nie, bola som pokojná. Len som si v duchu vybavila Hedvigu Malinovú. Keď musela absolvovať všetky tie veci na polícii, bola oveľa mladšia odo mňa, mohla sa z toho rovno zblázniť. Nielen z toho, čo sa jej stalo, ale aj z toho, ako sa k nej správali. Len som tam teda spokojná stála a vedela, že si to celé nahrávam.

Mali ste tri mobily, na ktoré ste nahrávali. Dva vám objavili a vzali?

Áno. O tom treťom sa dozvedeli až v noci z môjho blogu.

Kovarčík vás v ten deň aj vypočul?

Nie.

Ako dlho ste boli pripútaná?

On v spise udáva, že päť minút – od 14.30 do 14.35.

A sedí to?

Nie. Súbežne, ako ma eskortovali do Nitry, šiel totiž manžel podať na policajnú inšpekciu trestné oznámenie na vyšetrovateľa. Ten ma dal totiž vziať z domu, lebo sa vraj vyhýbam trestnému konaniu a nepreberám poštu. Lenže on mi nič nedoručil, dokonca ani predvolanie na ten výsluch, z ktorého som odišla.

V skutočnosti ma o radiátor pripútali o 13.20, čo viem dokázať vďaka tomu, že som to telefonicky hlásila mužovi, a on to inšpekcii okamžite uviedol do zápisnice. Nedá sa to spochybniť, lebo vyšetrovateľ na inšpekcii mal možnosť nezákonný postup sledovať v reálnom čase. Hádam si niekto nemyslí, že sme mu pripútanie o radiátor veštecky hlásili viac ako hodinu vopred.

Navyše mi robili dve osobné prehliadky, a aj tie mal buď v prípravnom konaní nariadiť prokurátor, alebo, ak sa pre ne rozhodol policajt, musel pripraviť aj hlásenie pre prokurátora. V spise nič také nie je. Chýbajú v ňom aj iné veci, trebárs úradný záznam o predvedení k psychiatričke. Viaceré informácie dokonca falšovali, lebo nemali ani poňatia, že mám nahrávku z výsluchu aj zo zadržania.

Prečo vám robili osobné prehliadky?

Nerozumiem tomu, lebo ráno ma z domu brala jedna hliadka, potom ma druhá prevážala do Bratislavy, a nebol žiadny problém. Kovarčík však tvrdil, že môžem mať pri sebe zbraň, a tak mi dal preventívne vziať všetky osobné veci.

Na blogu ste písali, že tam bolo prítomné aj nejaké malé dievčatko.

Áno, bolo blonďavé, mohlo mať štyri či päť rokov. Vyšlo z Kovarčíkovej kancelárie a povedalo: „Tatino, rýchlo zavri tú tetu a poď sa so mnou hrať.“ Bola som v šoku.

Keď sa to skončí, odchádzam z tejto krajiny.

cit.jpgPotrebujú zo mňa urobiť nepríčetnú

Privolali ste si advokáta?

Áno, aj som im povedala, že príde, ale oni mu oznámili, že tam nie som, vôbec ho za mnou nepustili. Nakoniec ma transportovali na psychiatriu k doktorke Stanislavovej. Vypočula som časť rozhovoru Kovarčíka, ako jej hovorí, že som nepríčetná, neviem, kde som, a nechápem význam trestného konania.

Mali na to dôvod?

Nie. Bola som ticho, sledovala, čo sa deje, a v pravidelných intervaloch informovala manžela. Pripútaná o radiátor som si otvorila okno a fajčila cigarety.

K psychiatričke vás dotiahli bez príkazu sudcu?

Áno.

Jej to neprekážalo?

Nie. Ešte keď som „visela“ na radiátore, vravela som Kovarčíkovi: „Skôr, než urobíte ďalšiu kravinu, uvedomte si, že manžel je už na inšpekcii s nahrávkami vrátane tej z výsluchu.“

Len zbledol a rýchlo ma šiel odviazať. Zrazu začali všetci behať a on začal písať uznesenie o prizvaní znalca, teda psychiatričky. Nakoniec nedopatrením vedľa mňa pohodil kópiu uznesenia pre ňu, a tak som si ju hodila do tašky.

Čo sa dialo u psychiatričky?

Vyšetrovala ma. Dostali sme sa však len potiaľ, kým ju zaujímali moji rodičia. Potom som povedala dosť s tým, že už mohla prísť na to, o čom to v skutočnosti je. Súhlasila, že to teda v daný deň ukončíme. Odviezli ma späť na kriminálku a odtiaľ ma vzal manžel domov.

Tam som si okamžite naštudovala zákony, ktoré sa týkajú znaleckej činnosti, a volala aj kamarátom prokurátorom. Chcela som zistiť, ktorý sudca sa na mne takto „vyšpinil“. Keď som zistila, že žiadne povolenie sudcu nemali, zavolala som Kovarčíkovi a otvorene mu povedala, že je obyčajný hajzel. Aj je, slušný človek toto nespraví.

O pár dní som zavolala psychiatričke a vytkla jej, že chcela robiť klinický posudok na moju osobu, čo bez súdneho rozhodnutia nejde.

Na nahrávke sa však psychiatrička bráni, že mala robiť len zdravotný posudok.

Áno, tvrdila, že to je nedopatrenie, že musím mať nejaké iné uznesenie. Skutočnosť bola taká, že keď zistili, že mám to správne, ktoré som si uchmatla do tašky, rýchlo spravili „akože“ opravné. Inými slovami, šestnásteho ma vyšetrovala podľa uznesenia, ktoré dostala sedemnásteho. Veď to je celé choré.

Nakoniec som jej napísala e-mail, že lekári ma pre vážne ochorenia liečia už 30 rokov, ale ešte som sa nestretla s takým, ktorý by ma chcel zničiť. A aj preto som to celé musela „hodiť“ na blog Sme.

Psychiatrička sa nakoniec dala z konania vylúčiť.

Lebo vraj má na mňa zlosť a nedokázala by byť objektívna.

Čo sa v prípade deje aktuálne?

Má ma vyšetriť jeden psychiater a jeden psychológ, pričom sú to, aspoň podľa ich webu, spolupracujúci kolegovia. A súdne povolenie na to, samozrejme, nemajú. Vyšetrovateľ ma totiž potrebuje vyprofilovať, čoho všetkého som „akože“ schopná. Potrebuje ma sekírovať, a tak si vymyslel, že som hysterická a nepríčetná. Na predmetnom výsluchu ma pritom o ničom nepoučil, bez čoho nemôže pristúpiť ani k prvej otázke. Preto mu vlastne ani neostalo iné, než zo mňa vyrobiť vulgárnu a náladovú ženskú, ktorá sa na výsluchu správala ako pomätená. Máte však nahrávku, môžete to posúdiť.

Podstatné je, že na toto všetko nemali právo. Na inšpekcii sme preto podali trestné oznámenie a čakáme aj na to, ako sa rozhodne o našich sťažnostiach. Tí ľudia urobili toľko chýb, že to obvinenie budú musieť zrušiť rovno od stola.

Čo si po všetkých tých rokoch myslíte o tejto krajine?

Keď sa toto skončí, sťahujem sa do zahraničia. Žiť tu naozaj neostanem.

Rozhovor bol autorizovaný, Jana Teleki spresnila niektoré formulácie
bez zmeny zmyslu pôvodných vyjadrení.

Medzititulky: redakcia

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

V znamení odporu k navrhovanému zákonu o Slovenskej televízii a rozhlase sa niesol aj posledný protivládny protest.

Organizácie podporujú zamestnancov verejnoprávnej televízie a rozhlasu.


SITA
Varia, žehlia, perú aj upratujú. Klienti v centre zvládajú aj jednoduchú starostlivosť o domácnosť.

Autizmus prekročením hranice dospelosti nezmizne.


Ilustračné foto.

Od februára 2022 je teda aktuálne podpora NATO druhá najvyššia.


SITA
Ilustračné foto.

Kontrola bude predovšetkým zameraná na dodržiavanie rýchlosti.


SITA

Sportnet

Gerson Rodrigues.

Vypočujte si štvrtkovú časť denného športového podcastu portálu Sportnet.sk, v ktorom si zhrnieme to najdôležitejšie, čo sa udialo v športovom svete.


Justin Brazeau, Erik Černák a brankár Andrej Vasilevskij v zápase NHL Tampa Bay Lightning - Boston Bruins.

Boston sa už mohol tešiť z postupu do play-off, ale bude si musieť ešte počkať.


TASR
Jannik Sinner na turnaji ATP v Miami 2024.

Obaja favoriti uspeli v dvoch setoch.


TASR
Uprostred brankár Stanislav Škovránek (Michalovce) a vpravo Juraj Šiška (Zvolen) v piatom zápase štvrťfinále play off hokejovej Tipos extraligy HK Dukla Ingema Michalovce - HKM Zvolen

Zvolenčania budú chýbať v extraligovom semifinále prvýkrát od roku 2017.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu