Hradčanské námestie v Prahe je miesto, kde je dokonalosť očakávaným štandardom. Bezchybne prebieha výmena hradnej stráže, súčasný nájomník hradu je pre mnohých dokonalý politik a o perfekcionizme vedia svoje aj japonskí turisti fotiaci si bronzovú sochu Masaryka.
V paláci napravo od hradu sídli pražský arcibiskup. Ten sa spolu so svojimi biskupmi podľa možnosti každé ráno zúčastňuje svätej omše v kaplnke paláca. Neraz ju celebruje sekretár pomocného biskupa Kofroň, o ktorom by však niekto mohol povedať, že má ďaleko od dokonalosti.
Katolícky kňaz Kofroň totiž nežije v celibáte. Je otcom štyroch detí.
Jan Kofroň.
Viac na mono.sk.
FOTO - KATARÍNA ACÉLOVÁ
KOFROŇ sa chcel stať kňazom už keď mal trinásť rokov. Zásluhu na tom mal manžel jeho staršej sestry, ktorý vyštudoval teológiu a len náhodou unikol represáliám komunistov počas akcie K. Po gymnáziu Kofroň sníval o paleontológii, no jeho otec bol realista.
Pred rokom 1948 pracoval na ministerstve spravodlivosti, bol nadriadeným desaťtisícke zamestnancov justície a po komunistickom prevrate musel z ministerstva odísť. „Tvoj kádrový profil je hrozný. Musíš sa prihlásiť na školu, kam berú všetkých,“ vysvetlil otec synovi.
Kofroň vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku, no s uvoľnením režimu v druhej polovici 60. rokov minulého storočia začal opäť snívať svoj kňazský sen. V roku 1968 si naplánoval výlet do Ríma.
Deň pred odjazdom mu otec povedal, že podľa neho sa za farára nehodí. „Ale keď už to má byť, chcem aby si študoval na poriadnej škole. Takže v tom Ríme môžeš rovno ostať.“
Krátko po príchode do Ríma zašiel k hrobu sv. Petra. „Kľakol som si pri ňom a nič. Peter mlčal,“ hovorí s úsmevom Kofroň. Nedošlo k žiadnemu božiemu znameniu, ktoré by mu odobrilo rozhodnutie ísť študovať teológiu.
Špirituál seminára mu radil, nech ostane v Ríme pár mesiacov, spozná prostredie a potom nech sa rozhodne. Kofroň však dlho nečakal a vrátil sa do Československa. Hoci v tom čase nemal vo výhľade žiadnu partnerku, čoskoro dospel k záveru, že celibát nie je nič pre neho.
Pár mesiacov na to, v januári 1969, stál v rade smútiacich za Janom Palachom. Stálo tam aj dievča, do ktorého sa zaľúbil. Jeho manželkou sa nestala, Kofroň sa oženil o tri roky neskôr s inou. Ďalej síce udržoval kontakty so saleziánom, ktorý okolo seba vytvoril jadro neskoršej pražskej obce podzemnej cirkvi. Kofroňovej kňazskej kariére bolo však na ten čas koniec.
VYBRAŤ SI medzi založením vlastnej rodiny a duchovným životom bez sexu nie je nová úloha, ktorá by sa spájala výlučne len s katolíckou cirkvou. Už v starovekom Grécku a Ríme bol uctievaný kult bohyne Isis, čo je grécke a latinské meno pre egyptskú bohyňu čarov Éset.
Jej uctievanie zahrňovalo askézu, telesnú zdržanlivosť, v Isisidinom chráme nachádzali útočište obete sexuálneho násilia. Podľa kanadskej spisovateľky a historičky Elizabeth Abbottovej, mimoriadne oddané vyznávačky kultu sa vzdávali manželského života a niektoré z nich manželovi našli za seba náhradu.
Abbottová vo svojej knihe History of celibacy (Dejiny celibátu) okrem mnohých iných príkladov spomína aj filozofa a matematika Pythagora, ktorý žil v 6. stor. pred Kr. Ako stúpenec orfizmu veril, že dodržiavaním rituálnej a fyzickej čistoty dosiahne v posmrtnom živote blaženosť. Pythagoras od svojich intelektuálnych stúpencov nevyžadoval, že sa musia strániť pohlavného styku po celý rok. Jeden z nich stále nemal jasno, kedy sa môže milovať so ženou, preto sa na to opýtal Pythagora. „Až budeš chcieť stratiť silu, ktorú máš,“ odpovedal mu slávny filozof.
Pojem celibát sa ale väčšine z nás spája práve s náboženstvom. Pri katolíckych kňazoch predpokladáme, že dotyčný neudržiava so žiadnou ženou ani mužom sexuálny styk, nemá manželku ani vlastných potomkov. Staré mamy vnímajú celibát ako nevyhnutnú súčasť kňazského ideálu, ich vnuci ako symbol odtrhnutia cirkvi od reality. A väčšina z nich netuší, že jeho tradícia začala ešte pred rokom 1139.
V tom roku prijali účastníci druhého lateránskeho koncilu na čele s pápežom Inocentom II. rozhodnutie, že manželstvá vyšších cirkevných hodnostárov a členov reholí sú nezákonné a neplatne uzavreté. Tradícia zdržanlivosti pre tých, ktorí sa ako kňazi rozhodli šíriť a upevňovať vieru, však existovala stovky rokov pred koncilom, o čom existuje množstvo písomných dokladov.
Alfons M. Stickler vo svojej štúdii O cirkevnom celibáte prirovnáva túto tradíciu zvykovému právu, ktoré malo až do stredoveku neraz rovnakú právnu silu ako písaný a príslušnou autoritou potvrdený písaný zákon. „Všetky germánske národy písomne zaznamenali svoje ľudové a zvykové právne ustanovenia až po mnohých stáročiach existencie. Až do tej doby sa odovzdávalo len ústne. Nikto sa neodváži tvrdiť, že z tohto dôvodu nebolo takéto právo záväzné a že jeho zachovávanie bolo ponechané slobodnej vôli jednotlivca,“ vysvetľuje Stickler tým, ktorí chápu uznesenie druhého lateránskeho koncilu ako neopodstatnený príkaz zhora.
V 12. storočí sa začína rodiť aj cirkevno-právna veda, na čom mal zásluhu najmä kamaldulský mních Ján Gracián. Ten pozbieral všetok dovtedajší právny materiál katolíckej cirkvi a v diele, ktoré sa dnes zjednodušene nazýva Graciánov dekrét sa tiež nachádzajú state o povinnosti zdržanlivosti duchovných.
O histórii celibátu a jeho zmysluplnosti pre život jedinca (o nej ešte bude reč) by sa dalo popísať mnoho. Koncom októbra 2013 však platí nasledovné: kto chce byť vysvätený za katolíckeho kňaza, preberá na seba tiež záväzok, že počas kňazstva nebude s nikým udržiavať sexuálne vzťahy. Z tejto zrozumiteľnej i keď náročnej požiadavky robí ťažký rébus iné odporučenie cirkvi – zdržať sa predmanželského sexu. Ak si predstavíme 18-ročného mladíka uvažujúceho o dráhe kňaza, ten by podľa želania cirkvi ešte nemal mať žiadne sexuálne skúsenosti. Otázka potom znie nasledovne: ako niekto môže prevziať na seba a splniť záväzok (celibát), ktorého protipól (sex s milovanou osobou) vlastne ani nepozná?
Kňazské povolanie oslobodzuje od potreby materiálne zabezpečovať svoj život.
Viac na mono.sk
FOTO - KATARÍNA ACÉLOVÁ
„NECH MI NIKTO NEHOVORÍ o prednostiach celibátu, učené morálne výklady zavrhujem, tým Bohu ani Kráľovstvu Kristovmu sa neposlúži, to je hlúpe teoretizovanie, ktoré je na hanbu všetkej pravde, lebo život a jeho fakty, skutočnosť naša — to je nie hra na vojakov, ktorí vojnu nikdy neskúsia. Poviete mi: sám si sa na to dal. To je podfuk! Na tých mládencoch je spáchaný zákerný podfuk. Prosím vás, čo vám vie dvadsaťdva, dvadsaťtriročné chlapčisko! Tie deti sú plné idealizmom, ale sú pod terorom, a teror donekonečna nemožno udržať. Ostatne, na čo sa môže sterorizované decko rozhodovať? A vôbec, čo vie ten mládenček o živote muža? Vie už vtedy, aké požiadavky mu postaví ešte život? Vie on dačo o tom, že mať rodinný krb, žiť mu, že sú to príliš ľudské pohnútky a veľmi krásne? Počíta on, že raz sa silne ozvú v ňom city? To je veľmi skoro. ... Otec nebeský má toľko detí, a stará sa o ich spasenie. Toľko neznabohov rodí deti a vychováva ich pre peklo, a my najpravovernejší nesmieme dať životy deťom a vychovať ich pre kráľovstvo Božie. Nech skape pravda moja i život môj, niet východiska!“
Toto sú slová františkánskeho kňaza a básnika Rudolfa Dilonga ešte spred druhej svetovej vojny. Kofroň, ktorý sa ani po návrate z Ríma neprestal zaujímať o duchovné veci, nemusel volať do neba „Niet východiska!“ Vedel už čo to o živote muža, a z vlastnej skúsenosti aj o pohnútkach mať rodinný krb. Ani jeho manželka, ani deti, nič z toho nebránilo tomu, aby bol v máji 1980 vysvätený na diakona a v auguste 1988 aj za kňaza.
Podzemná, nazývaná tiež tajná cirkev tvorí zaujímavú časť nielen cirkevných dejín Česka a Slovenska. Keďže technológia moci, ktorú československá vládna moc používala (zmanipulované súdne procesy, mučenie politických väzňov, odpočúvanie potenciálnych „nepriateľov režimu“, prekrúcanie dejín atď.), je nekompatibilná s kresťanskou vierou, niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi vyvíjali náboženskú činnosť mimo dohľadu komunistami zriadeného Štátneho úradu pre veci cirkevné.
K nej okrem štúdia teológie, vydávanie samizdatov, výchovy mládeže či celebrovania omší v niektorých prípadoch patrila aj vysviacka kňazov biskupmi. Dialo sa tak neverejne, bez súhlasu svojich cirkevných nadriadených, ktorí boli monitorovaní Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Povolenie, tzv. Mexické fakulty, na takúto tajnú činnosť dával pápež a pre Československo ich pápež Pius XII. vydal už v roku 1948.
V pražskej skupine podzemnej cirkvi bolo vysvätených päť kňazov, v celom Československu po roku 1967 približne stošesťdesiat. Činnosť tajnej cirkvi sa organizovala spôsobom, ktorý mal vylúčiť, aby jej členov odhalila ŠtB. „Jediná možná komunikácia bola nekomunikácia,“ spomína Kofroň.
Termíny a miesta stretnutia sa dohadovali telefonicky pomocou kódov, veriace rodiny niekedy ani nepoznali meno biskupa, ku ktorému patril ich tajne vysvätený kňaz. Fridolín Zahradník, ku ktorému Kofroň patril, a ktorý pôsobil aj na Slovensku, povedal manželke o svojom vysvätení za biskupa až po roku 1989 - po dvadsiatich rokoch.
Zvyšok príbehu ženatého kňaza Kofroňa, ktorý to dotiahol až do arcibiskupského paláca, čo sa o celibáte vyučuje na slovenských teologických fakultách, ako ŠtB ochránila katolícku cirkev pred sexuálnymi škandálmi a aj o tom, prečo by veriaca spoločnosť mala o zdobrovoľnení celibátu diskutovať, si môžete prečítať na stránkach nového internetového magazínu MONO.sk.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
