Čulý spoločenský život bol počas 1. ČSR aj v legendárnej kaviarni Metropol. Zavrel ju Alexander Mach a neskôr znárodnili komunisti. Spája sa s rodinou Tvarožkovcov.
BRATISLAVA. Medzivojnová Československá republika preňho znamená detstvo. Bol od nej mladší iba o sedem rokov.
„Mal som necelých pätnásť rokov, keď sa to celé skončilo, keď Hitler rozbil Československo,“ spomína dnes Živodar Tvarožek.
Sklamanie si všimol u svojich rodičov po prvýkrát po Mníchovskom diktáte. O to viac, že jeho otec stál pri prvých krokoch mladej československej republiky.
„Otec bol presvedčený demokrat a bol zástancom toho, aby sa Česi a Slováci odpútali od Rakúsko–Uhorskej monarchie a vytvorili spoločný štát,“ hovorí.
Tomáš Tvarožek sa už v roku 1915 počas prvej svetovej vojny začal stretávať v bratislavskej kaviarni „Fajka“ so slovenskými a českými dôstojníkmi.
Spolu s českými poslancami vo Viedni podporovali činnosť tajnej odbojovej organizácie Mafia. V prevratových dňoch bol spoluorganizátorom Prvej slovenskej vlády v Skalici a v roku 1918 sa stal ako skúsený finančník riaditeľom Hospodárskej banky.
Inšpirácia u Čechov
Ako vznikala
- Vznik 1. ČSR vyhlásili 28.10. 1918 v Prahe,
- k sebaurčovaciemu právu sa prihlásili aj Slováci 30. 10.1918 v Martine,
- prezidentom bol 14.11.1918 zvolený T. G. Masaryk, premiérom K. Kramář a ministrom vojny M.R. Štefánik
- na začiatku zasahovali do novovytvoreného štátu Maďarsko i Poľsko – hranice nového štátu vytýčili až konferencie v Paríži, Trianone a arbitráž v Spa pri spore s Poľskom o Tešínsko,
- v ČSR žilo šesť etnických skupín, najpočetnejšia bola nemecká.
„Otca inšpiroval systém českých sporiteľní, a tak sa rozhodol vytvoriť niečo podobné aj u nás. V auguste 1923 založili spolu s doktorom Okánikom aj prvú sporiteľňu. Najskôr sídlila v obyčajnom byte v centre mesta,“ spomína Tvarožek na začiatky Mestskej sporiteľne, ktorá sa stala najväčším peňažným ústavom na Slovensku. Jeho otec stál aj pri vytvorení celej siete sporiteľní na Slovensku.
Bývalý Prešporok, ktorý chceli krátko po vojne nazývať aj podľa známeho amerického prezidenta ako Wilsonovo, no slovenský politik Vavro Šrobár presadil názov Bratislava, sa stal novým centrom kultúrneho života.
Hoci zmes národností robila mladej československej republike problémy, Živodar Tvarožek si spomína, že v hlavnom meste to až tak nepociťovali.
„Ľudia sa tu nedelili podľa národnosti na Nemcov, Maďarov a Čechov, ale spájalo ich, že sú Prešpuráci,“ hovorí.
V roku 1923 sa podarilo začať vytvárať aj ďalšiu legendu. Navrhol ju Živodarov strýko Juraj, jeden z najznámejších medzivojnových architektov.
„Strýko začal stavať kaviareň a kino Metropol. Nevyhli sa im však ani rôzne komplikácie. Najskôr narazili na spodnú vodu, tak to trošku dlhšie trvalo,“ spomína Živodar Tvarožek.
Aj v medzivojnovom období poznačeným dvoma hospodárskymi krízami sa stala legendárnym miestom hlavného mesta a spoločenského života.
„Chodili tam aj medici, ktorí sa učili na skúšky. Aj ja som sa tam niekedy motal,“ usmeje sa Živodar Tvarožek.
Keď dnes spomína na život v prvej československej republike, nehovorí o ťažkostiach medzi dvoma vojnami ani hospodárskych krízach, ale o kultúre a všemožných spolkoch, ktoré existovali.
„Ľudia boli aktívni, stretávali sa. Ja ako dieťa som chodil do Sokola, ale to bolo množstvo spolkov – skauti, Živena, v Bratislave bol výborný Haluzického spevácky zbor. To bola pýcha. Bola tam akási spolupatričnosť,“ spomína.
„V období slovenského štátu dal Metropolku zavrieť sám Alexander Mach. Pán Dvořáček, ktorý ju riadil, išiel na istý čas do väzenia v Ilave,“ hovorí.
Dôvodom malo byť, že sa tam stretáva nepriateľská spoločnosť. Z kina Metropol sa stal zasa protilietadlový kryt. „Niektorí si z toho celého robili žarty, že načo ju zatvárajú, že by tam mali všetkých pokope. Ale nepomohlo,“ hovorí.
Historik: Vysoké renomé Československa je mýtom Čítajte V odboji bol otec aj syn
Krátko po rozbití prvej Československej republiky sa Tomáš Tvarožek nakontaktoval na odbojovú skupinu Flóra napojenú na Veľkú Britániu. Meno niesla po českej zakladateľke Květoslave Viestovej, ktorá pomáhala prenasledovaným občanom pri útekoch z protektorátu. Jej členom bol tiež známy bratislavský lekár Karol Koch.
Pre Tomáša Tvarožka, ktorý bol presvedčeným demokratom a nevedel sa zmieriť s tým, že Hitler rozbil Československo, bol odboj logickým krokom.
„Ja som mal pätnásť– šestnásť rokov a nemôžem povedať, že to už vtedy bolo presvedčenie. Ale keď mi dal otec auto, že pôjdeš tam a tam, tak to ma bavilo,“ spomína na začiatky v odboji.
Najskôr pomáhal pri operácii Manganese parašutistom Františkovi Bírošovi, Štefanovi Košinovi a Drahomírovi Vaňurovi, ktorí boli riadení Londýnom a mali sa spojiť so slovenským odbojom. Neskôr boli spolu s otcom obaja v Slovenskom národnom povstaní. Dostal sa až do centra diania, zaradili ho do Vysokoškolského strážneho oddielu na Donovaly. Ich úlohou bolo chrániť generála Goliana a Viesta. Dodnes na nich spomína.
V apríli 1945 sa stal Tomáš Tvarožek podpredsedom Slovenskej národnej rady, spoluzakladal aj Demokratickú stranu. Živodar zasa začal viesť kaviareň Metropolka.
Keď po Víťaznom februári nastúpili komunisti, všetko sa zmenilo. „Keď človek videl, čo robili, nemohol s nimi súhlasiť,“ hovorí.
Len osem mesiacov po Víťaznom februári sa ocitol na palube lietadla, ktoré „uletelo“ do americkej okupačnej zóny Nemecka. Tu sa stretol s Michalom Zibrínom, ktorý po februárovom prevrate, keď bola Demokratická strana premenená na satelitnú Stranu obrody, odišiel do emigrácie, kde organizoval protikomunistický odboj.
Mladý Živodar sa vrátil do Československa už ako agent–chodec. „Živodar Tvarožek, bývalý veľkokaviarnik, ktorý sa po úteku do zahraničia vrátil ilegálne späť na Slovensko, založil so štátnym úradníkom Slávikom a Margitou Boháčoovu rozvetvenú ilegálnu organizáciu na získavanie správ do zahraničia,“ píše sa v dobových novinách z roku 1949.
Všetci traja dostali za to trest smrti, neskôr zmenený na doživotie. Živodar Tvarožek vyšiel z komunistických väzení až po takmer 16 rokoch – v roku 1964.
„Vyrastal som v takom prostredí, v akom som vyrástol. S tým súvisí aj to, ako som celý život konal a rozhodoval sa,“ hovorí dnes.
* V článku sme spomínali aj úryvok z knihy Martina Rázusa, ktorý sa však týkal Metropolu v Budapešti. Ospravedlňujeme sa.
