FOTO SME - PAVOL MAJER
V politike je - s výnimkou takmer dvojročného pôsobenia na úrade ministerstva financií za éry Sergeja Kozlíka - nováčik. Jeho hlavným zámerom podobne ako jeho predchodcov je vytvoriť čo najlepšie podmienky na podnikanie na Slovensku. Robert Nemcsics bol včera vymenovaný do funkcie ministra hospodárstva.
Pochádzate z podnikateľského prostredia. Čo vás prinútilo opustiť podnikanie a vstúpiť do politiky?
„Väčšina ľudí v ANO je geneticky spätá s podnikaním. A práve to nás prinútilo. Pretože stav podnikateľského prostredia je taký, aký je a inak ako cez politiku sa to nedá zmeniť. Ako podnikatelia sa snažíme desať rokov stavať pekné domy, ale základy zatiaľ hnijú, sú podmáčané. Situácia nás prinútila zliezť dole, do pivnice a pokúsiť sa to napraviť. Ľudia sa na druhej strane pýtajú, či ideme do politiky zbohatnúť. No, nie je to primárny dôvod. Nám bude v politike horšie, mne osobne určite. Ale sekundárne je to možno naozaj o zbohatnutí, pretože ak sa podarí zlepšiť podmienky podnikania, bude to mať pozitívny vplyv aj na naše podnikateľské aktivity.“
Čo teda chcete ako minister hospodárstva pre podnikateľov urobiť?
„Túto krajinu treba nastaviť tak, aby sa tu oplatilo podnikať a zamestnávať. Vláda si bude jednoducho musieť osvojiť, že jedine malé a stredné podnikanie je motorom, ktorý môže rozhýbať ekonomiku.
Tieto ambície mali aj vaši predchodcovia. Ľubomír Harach prišiel s obsiahlym návrhom zlepšení právnych a administratívnych podmienok podnikania. Nie všetko sa však podarilo presadiť a už vôbec nie načas. Ľudovít Černák zvádzal dlhý boj za zníženie dane z príjmov právnických osôb na 29 percent…
„Ministerstvo hospodárstva by nemalo iba tvoriť koncepčné materiály, ale musí tu byť koordinovaná činnosť všetkých rezortov. Čo sa týka zníženia dane zo zisku, myslím, že pred štyrmi rokmi bola táto otázka akoby vytrhnutá z kontextu. Chýbal koncepčný pohľad na znižovanie nákladov. V prvom rade treba znižovať výdavky štátnej správy. Ak bude táto krajina menej spotrebovávať, tak si bude môcť dovoliť znížiť aj daňové a odvodové zaťaženie podnikateľov.
Čo vám osobne ako podnikateľovi najviac komplikovalo život?
„Predovšetkým administratívne bariéry. Na jednej strane sa apeluje na ľudí v zaostalejších regiónoch, aby si založili živnosť alebo eseročku. Na druhej strane je to však neskutočne dlhý proces. Tá administratívna ťažkopádnosť sa nezmenila od 90. roku. Naozaj, mám to odskúšané. Dokonca by som povedal, že bariéry sú ešte väčšie. To často znechutí ľudí natoľko, že sa na cestu podnikania vôbec nevydajú. Ďalšia vec je vymožiteľnosť práva, ktorá je tu v takom stave, v akom je. Dnes je tu jednoducho množina podnikateľov, ktorí na tom postavili svoju živnosť. Neplatia alebo sa zámerne pohybujú po lehote splatnosti a z toho profitujú. Je to vyslovene demotivačné. Vymožiteľnosť práva je pritom brzdou aj prílevu zahraničného kapitálu. Ja takisto, ak chcem expandovať von, pozriem si ratingy o úrovni vymožiteľnosti práva.“
Podnikanie sa stále akosi nedarí dostať do regiónov. Napadá vám nejaké riešenie?
„Tu sa treba zamerať na dva smery. V prvom rade je potrebné vybudovať dopravnú infraštruktúru. Bez toho sa o oživení regiónov nedá vôbec hovoriť. Táto krajina musí hľadať všetky cesty, ako v čo najkratšom čase spojiť severným koridorom Košice s Bratislavou. Takisto je potrebné postaviť južný koridor. Veľmi rýchlo treba urobiť zmeny aj v Zákonníku práce. Ten absolútne neráta s mobilitou pracovnej sily a s inou formou zamestnávania ako na plný alebo skrátený úväzok. Aj to súvisí s infraštruktúrou, ale mám na mysli informačné siete. Časť zamestnávateľov by si mohla kupovať služby cez internet na diaľku v zaostalejších regiónoch. Ak je tam pomerne dobrá vzdelanostná úroveň, a zároveň sú tam nižšie mzdy, zamestnávateľom by sa to oplatilo. Ale ľudí treba tiež naučiť za prácou cestovať. Časy, keď vláda prinesie kapitál a postaví fabriku v každom regióne, kde nie je práca, sa už nikdy nevrátia. Ľudia musia začať sami vnímať svoju mobilitu ako súčasť života. Štát sa však musí zamyslieť, ako týchto ľudí podporiť. Inak by mohli minúť všetky zarobené peniaze na cestovanie. Preto si myslím, že je potrebné pokračovať v zmluvách vo verejnom záujme, ktoré si osvojila aj vyspelá Európa. “
Problém, je aj s prílevom zahraničného kapitálu. Sme iba akási montážna dielňa Západu. Náročnejšie výroby si investori nechávajú v domovských krajinách. Myslíte si, že to zmení až vstup do Európskej únie a NATO?
„Netreba mať veľké oči, že sem príde nejaký obrovský investičný boom, ktorý všetko vyrieši. Zahraničný kapitál tu nevybuduje také prevádzky, ktoré rapídne z dňa na deň znížia nezamestnanosť. Skôr treba podporiť domácich malých a stredných podnikateľov, lebo tam je ťažisko zamestnanosti. Tam je v Európskej únii zamestnaných 60 miliónov ľudí. Je to základ ekonomiky, všetko ostatné v podobe veľkých investícií je len nadstavba, ktorá to stabilizuje. Nakoniec zahraničný kapitál sa správa veľmi racionálne a ak sem niekto prichádza, tak hlavne pre výhody.“
Vyznieva to trocha, akoby ste povýšili malé a stredné podnikanie nad priemysel, energetiku a ostatné odvetvia, ktoré má ministerstvo hospodárstva v kompetencii.
„Vôbec nie. Ale ak hovoríme o oživení zamestnanosti, to je predovšetkým úlohou malého a stredného podnikania. Veľké odvetvia, samozrejme, nemôžu ujsť pozornosti ministerstva hospodárstva. Tam sa musí postupovať podľa vypracovaných koncepcií. Ale len veľký priemysel zamestnanosť výrazne nezvýši.“
Nie je to však možné ani pri vyššom príleve investícií na zelenú lúku, ktoré by priniesli do regiónov nové výroby? V takom prípade by ľudia dostali prácu a mali mzdu, možno aj vyššiu, ako keby podnikali. V regióne by boli peniaze a aj malí a strední podnikatelia by potom mali svoje služby komu predávať.
„Určite. To je ten koncepčný pohľad. V prípade investícií na zelenú lúku určite rátame s tým, že pomôžu zamestnanosti a sekundárne potom podporia aj malé a stredné podnikanie. Ministerstvo musí zamerať pozornosť najmä na investície na zelenej lúke, pretože doterajší prílev kapitálu bol prevažne o skupovaní už existujúcich aktív. Vtedy sa dostavuje práve opačný efekt, teda prepúšťanie. Iba investície na zelenej lúke, môžu pomôcť reálnej zamestnanosti. Skúsenosti ako Kechnec alebo Ina na Kysuciach potvrdzujú, že je to primárna cesta. A k tomu, keď sa pribalia všetky podmienky na rozvoj podnikania, tak to môže byť významný faktor oživenia celej ekonomiky.“
Hneď na začiatku ste sa dostali do sporu o ministerstvo privatizácie. Bývalá ministerka Mária Machová, tvrdí, že lepšie by bolo rezort zlúčiť s ministerstvom financií. Trváte stále na svojom?
„Skôr ako o spor išlo o nedorozumenie. Nehovoril som o zrušení, ale o zlúčení. O tom hovoríme v ANO už dlhšie a zistili sme, že nie sme v koalícii sami. Hľadali sme dohodu, kam s kompetenciami ministerstva privatizácie. Súhlasím s tým, že ministerstvu financií spravovanie majetku štátu prináleží. Ale ak dnes stojíme pred úlohou ustáť verejné financie a spustiť zásadné reformy, tak financie budú mať čo robiť s tým aparátom, ktorý tam je. Z ministerstva hospodárstva na druhej strane mnohé kompetencie odišli bez toho, aby sa aparát zúžil. Nehovorím ani to, že ľudia, ktorí sú dnes na privatizácii, by mali odísť zo dňa na deň. Všetky nedokončené privatizácie, reštitúcie a likvidácie sa musia najprv ukončiť. Až potom môže začať proces zužovania administratívy. Ale ak má byť zlúčenie efektívne, tak sa musia zlúčiť aspoň obslužné činnosti. Netvrdím, že sa tým ušetrí nejak veľa. Ak ale chceme zoštíhľovať štátnu správu, niekde treba začať.“
Neobávate sa tlakov lobistických skupín? Na rezorte hospodárstva by to nebolo nič prekvapujúce. Práve nimi oficiálne zdôvodnil svoju rezignáciu aj Ľudovít Černák.
„Nerozmýšľam takto. Nevylučujem, samozrejme, možnosť tlaku. Dosť som o tom počúval posledné štyri roky a nemám ilúzie, že to neexistuje. Tu som ale možno vo výhode, pretože naša strana je na rozdiel od iných financovaná z vlastných zdrojov. Nie sme preto nikomu zaviazaní, čo možno spôsobuje aj nervozitu navonok. Ale ak sa ukáže, že tu existuje reálny tlak, nemám problém odísť. Na rozdiel od tých, ktorí aj pod plášťom nových strán sú v politike už dvanásť rokov, ja sa mám kam vrátiť. “
Nebolo by ale lepšie vzdorovať? Aj takýmto postojom môžete tých, čo by chceli tlačiť, povzbudiť.
„Vzdorovať určite áno. Nešiel som do politiky, aby som sa z jedného dňa na druhý vzdal. Nakoniec aj to, že som prežil v podnikaní desať rokov, už niečo znamená. Rýchlo sa vzdať by nebolo dobré ani pre ďalší život v privátnom podnikaní. Podnikať ako „odídený“ minister by som teda nechcel. Bolo by veľmi ťažké vrátiť sa do firiem a ukázať sa ľuďom na oči bez toho, aby som stihol presadiť nejaké zlepšenie.“ TOMÁŠ KURTANSKÝ
