Nemecký kancelár Schröder a britský premiér Blair - jeden z nich to má aj vďaka volebnému systému ľahšie.
FOTO – TASR/AP
svojmu nie práve milovanému partnerovi, strane Zelených a niekoľkým „kreslám navyše“, ktoré volebný systém v Nemecku ponúka.
Ktorá veta platí a ktorá nie? Napodiv jedna i druhá je zároveň pravdivá i nepravdivá. Na Labouristickej strane britského premiéra Blaira je prekvapujúce to, že v roku 2001 získala o dve percentá hlasov menej než v roku 1997 a skončila nakoniec tesne nad 40 percentami celkovo odovzdaných hlasov. Aj Schröderovi sociálni demokrati stratili v porovnaní s rokom 1998 dve percentá a skončili tesne pod 40 percentami odovzdaných hlasov. A kým Schröder mohol vyhlásiť, že ziskom 38,5 percenta z celkovej volebnej účasti 80 percent získal hlasy jednej tretiny Nemcov oprávnených voličov, Blaira zvolila iba štvrtina voličov (40 percent pri 60-percentnej volebnej účasti).
Títo dvaja stredoľaví politici sa nelíšia svojím volebným úspechom, ale volebnými systémami, v ktorých pôsobia. Kým britský väčšinový volebný systém zaistil Blairovi solídnu väčšinu, nemecký upravený pomerný volebný systém dáva Schröderovi a jeho zeleným partnerom prostú (a najskôr nie pádnu) väčšinu.
Volebný systém je síce odvekou témou politických diskusií, ale stojí za to zamyslieť sa nad otázkou volebných systémov znovu. V prospech britského systému toho hovorí – ako vždy – veľa. Vďaka tomu, že sa v ňom relatívna volebná väčšina prevádza na absolútnu parlamentnú väčšinu, môžu víťazné strany rovno vládnuť bez toho, aby museli neustále vyjednávať s koaličnými partnermi a zháňať v snemovni väčšinu.
Je však britský systém spravodlivý? Parlament sa v ňom rozhodne nestáva obrazom názoru voličov. „Thatcherovskú revolúciu“ nikdy nepodporovalo viac než 43 percent tých, čo išli k voľbám. Pán Blair tak môže svojich 40 percent použiť na to, aby sa pripojil k americkému postoju voči Iraku a aby doma propagoval svoju ideu „verejno-súkromného vlastníctva“.
I tak však mohli Blair aj Thatcherová svoje smelé plány realizovať. Bez ohľadu na silný odpor vnútri parlamentu i mimo neho mohli obaja vo svojej dobe konať rozhodne, odhodlane a predovšetkým legitímne v tom zmysle, že podpora verejnosti má väčšie slovo než opozícia.
Príde však deň, keď sa jazýček váh nahne na druhú stranu. V USA existuje múdry ústavný dodatok, ktorý i populárnym prezidentom nedovoľuje uchádzať sa po tretí raz o prezidentský úrad. V Británii, kde podobné pravidlo nefunguje, priviedla pani Thatcherovú jej strana k slzám, keď jej povedala, že musí ísť. Uvidíme, ako sa bude dariť Blairovi, zvlášť v súvislosti s referendom o prijatí spoločnej európskej meny. Volebný systém umožňuje rozhodné konanie – a voliči to oceňujú.
To však neplatí v systéme pomerného zastúpenia. Často sa tvrdí, že zvlášť Nemecko potrebuje – podľa slov jedného bývalého nemeckého prezidenta – popohnať k väčšej mobilizácii spiacich síl národa. Koalícia, ktorá sa nepretržite bojí o svoju labilnú parlamentnú väčšinu, môže len ťažko oživiť stagnujúcu ekonomiku, napraviť vysokú nezamestnanosť a reformovať stále nákladnejší sociálny štát.
Vo svetle týchto problémov volajú Nemci čoraz viac po „veľkej koalícii“ dvoch najväčších nemeckých politických strán. Je však správne prerušiť demokratickú interakciu medzi vládou a opozíciou len preto, aby boli vyriešené vlečúce sa problémy? A naopak – je voči voličom spravodlivé, že sa zakaždým, keď chýba jasná politická väčšina, reformy odkladajú?
Niekto možno namietne, že v čase, keď už ani tie najväčšie strany nemôžu dúfať v zisk viac než 50 percent hlasov, je dôležité, aby parlament odrážal pestrosť názorov ľudí, ktorí ho volia. Protiargument je tu ale silnejší.
Hlavným zmyslom volieb je previesť názory občanov v politické činy. To chce parlamenty, ktoré ako vydávajú zákony, tak vládnu. Dokiaľ existuje možnosť nenásilného zbavenia vládnucich skupín moci, napríklad voľby, je prevod pomerných väčšín na silné vlády vhodnejší, než slabé koalície s početnou väčšinou.
Volebné systémy nemenia silu v spoločnosti ani negarantujú nejaký konkrétny výsledok. I Británia zažila obdobie nehybnosti a stagnácie (napríklad 50. a 70. roky) a i v Nemecku došlo k zásadným zmenám za vlády kvantitatívne slabých koalícií (Adenauerova vláda po roku 1949 a vláda Williho Brandta po roku 1969). Argument v prospech systému, ktorý rodí zmenu a opozíciu a nie stagnáciu a konsenzus, je však i tak silný.
Iste – hlavnou prekážkou volebnej reformy je potreba presvedčiť o nej tých, ktorých posty závisia od udržania súčasného stavu.
© Project Syndicate
Autor: Ralf Dahrendorf(Autor je členom britskej Snemovne lordov, bývalým rektorom London School of Economics a bývalým členom St. A
