Bez ohľadu na to, či posledné voľby v krajinách Visegrádskej štvorky vyhrala ľavica (Česko, Maďarsko, Poľsko), alebo pravica (Slovensko), vždy to bola „tá“ skupina strán, ktorá je viac naklonená integrácii do Európskej únie. Skutočný vývoj situácie v štátoch, ktoré sú horúcimi kandidátmi na vstup do EÚ, však ani zďaleka nie je taký harmonický, ako by sa mohlo zdať. Voľby v krajinách V4 majú spoločné jedno – víťazstvá „proeurópskych“ koalícií neboli nijako oslnivé.
Ak v Poľsku prekvapili dobré výsledky pravicových extrémistov a úplný prepad „štandardnej“ pravice, v Maďarsku takmer vyhrala strana, ktorej viac ako na vstupe krajiny do Európskej únie záleží na otváraní Benešových dekrétov. V Česku má vládna koalícia len najtesnejšiu možnú väčšinu, pričom najsilnejšia opozičná strana ODS ústami svojho predsedu Klausa viackrát tlmočila nesmierne kritické stanoviská k únii a členstvu v nej. Také kritické, že Klaus býva stále častejšie zaraďovaný do rovnakej skupiny politikov ako Haider, hoci s korutánskym hajtmanom nemá v skutočnosti mnoho spoločné.
Otázkou je, aké boli silné vyhlásenia o potrebe zastavenia „plíživého“ zjednocovania kontinentu produktom Klausovho vizionárstva a nakoľko sú (a budú) stanoviskom ODS. V prípade, že si občianski demokrati dokážu nájsť vyváženejší vzťah k integrácii, bude Česko z celej V 4 pravdepodobne politicky najstabilnejším kandidátom na vstup do únie.
Slovensko bolo oproti susedom v exkluzívnej polohe. Pokiaľ v ostatných štátoch štvorky mohli komplikácie pri integračnom procese vzniknúť v dôsledku kritického postoja ich vlastných politikov k EÚ, na Slovensku boli „prointegračne“ orientované všetky relevantné politické strany. Či už je to tým, že naši občania poznajú, čo znamená byť „vyvrheľom“ v stredoeurópskom priestore, alebo jednoducho absenciou širšej diskusie o konkrétnych okolnostiach integrácie, jej podpora je na Slovensku veľmi vysoká. Naopak, sama únia nebola ochotná pozvať Slovensko v prípade, že sa k moci dostanú „neakceptovateľné“ strany.
Predstavitelia NATO a EÚ hodnotili napokon slovenské voľby vysoko pozitívne – možno dokonca pozitívnejšie, než by sa dalo očakávať len na základe toho, že vo vláde nebudú strany, ktoré vládli v rokoch 1994 – 1998. Ale možno aj Smer bol v zahraničí do istej miery vnímaný ako „menšie zlo“. Predsa len je z pohľadu západných politikov zrejme ťažšie čitateľný, než štandardne definované strany. Navyše, niektoré výroky politikov Smeru mohli pripomenúť predstaviteľom Európskej únie novodobé strašidlo, ktoré obchádza Európu – už to nie je komunizmus, ale populizmus.
Pokiaľ však Smer nezvládne prechod od mačky ani čiernej, ani bielej k ľavicovej strane, alebo sa výraznejšie nepresadí SDA, bude Slovensko v nevyváženej pozícii. Ak v Poľsku chýba v parlamente „štandardná“ pravica, Slovensko nemá obvyklý typ sociálnodemokratickej strany. Inak povedané, dnešnú pravicovú koalíciu nemôže perspektívne vystriedať pri moci porovnateľná ľavicová alternatíva.
Rétorika Viktora Orbána v Maďarsku ukazuje, že sa stále viac posúva z „mainstreamu“ do fundamentalistických pozícií. Ak „nudnú“ situáciu, keď sa pri moci striedajú tradičné pravicové a ľavicové strany v krajinách západnej Európy stále viac narušujú populisti, Slovensko ju zatiaľ nikdy nezažilo a dvaja z troch partnerov z V4 o ňu prišli v posledných voľbách.
Z hľadiska dlhodobej stability regiónu to určite nie je dobré znamenie.
Beata
Balogová
