Veľký záujem novinárov o svoj majetok pritom spôsobil samotný vlastník najpopulárnejšej televízie, keď po voľbách sľúbil, že sa do desiatich dní vzdá svojho podielu v televízii. Čím samozrejme chcel deklarovať svoj záujem o čo najtransparentnejšie presadzovanie záujmov občanov, a nie záujmov svojich alebo svojich blízkych. Otázne zostáva, či práve prevod majetku to dokáže zabezpečiť. Najmä keď pán Rusko jedným dychom dodáva, že nevylučuje svoj opätovný návrat do televízie a podiel prevedie na fyzickú osobu, ktorá nebude síce rodinným príslušníkom, ale pravdepodobne osobou jemu dobre známou.
V prípade, ak by sa chcel Rusko definitívne zbaviť svojich úspešných podnikateľských aktivít, potom by Markízu predal finančne čo najvýhodnejšie niektorej bohatej obchodnej spoločnosti, ktorá by určite takúto investíciu využila.
Inak pôsobí samotný prevod vlastníckeho práva k podielu absurdne. Takúto povinnosť Ruskovi neukladá žiaden zákon, pretože by sa dostal do rozporu s článkom 20 Ústavy SR: Každý má právo vlastniť majetok. Teda aj podpredseda parlamentu môže byť vlastníkom podielu v televíznej spoločnosti. Prevedenie majetku je nesprávnym pochopením príčiny vzniku konfliktu záujmov u verejných činiteľov, pretože rozpor záujmov nastáva uprednostnením osobných záujmov verejného činiteľa pred záujmami všetkých alebo mnohých občanov, teda aktívnym konaním, a nie vlastnením niečoho.
Ako by sa mal teda zodpovedný politik v takejto situácii zachovať? Na jednej strane sú povinnosti, ktoré ukladá verejnému činiteľovi súčasne platný právny poriadok. Predovšetkým ide o plnenie si svojich povinnosti v záujme občanov SR, tak ako sľúbil na ustanovujúcej schôdzi parlamentu. Ďalšie povinnosti ukladá absolútne nefunkčný zákon o konflikte záujmov z roku 1995, a to zákaz vykonávať inú platenú funkciu alebo podnikateľskú činnosť a byť členom riadiaceho a kontrolného orgánu právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, teda vzdať sa funkcie konateľa.
Bývalý parlament totiž nebol ochotný prijať funkčný a prísny zákon o konflikte záujmov. Takýto zákon by riešil situáciu pána Ruska podobne ako v iných západoeurópskych a severoamerických štátoch, a to prostredníctvom inštitútu „blind trust“. Uzavretím zmluvy o spravovaní majetku sa verejný činiteľ na obdobie vykonávania svojej verejnej funkcie vzdá správy svojho majetku, určeného na podnikanie a poverí profesionálneho správcu, manažéra alebo správcovskú spoločnosť.
Takýto správca je oprávnený na všetky potrebné úkony súvisiace so správou majetku, napríklad aj na investície. Má zakázané sa riadiť príkazmi alebo odporúčaniami vlastníka majetku – verejného činiteľa. Ten sa môže oboznamovať iba s tými informáciami o majetku, ktoré potrebuje na základe zákona a o základných informáciách o hodnote majetku, nie však o jeho štruktúre, podnikateľských zámeroch a podobne.
Verejný činiteľ si musí zachovať veľký odstup od správy svojho podnikateľského majetku, aby to neovplyvnilo jeho rozhodnutia v prospech občanov. Dozor nad vzťahom verejného činiteľa a správcu zabezpečuje nezávislý kontrolný orgán.
Všetci poslanci nového parlamentu – teda aj predseda koaličného ANO – sa musia pričiniť o prijatie prísneho zákona o konflikte záujmov, a tým sa pokúsiť získať dôveru verejnosti a zahraničných partnerov.
Autor: PAVEL NECHALA(Autor je právnikom Transparency International Slovensko)
