Českí turisti sú dobrí Tatranci, hovorí chatár. Za posledných jedenásť rokov je najviac obetí medzi Poliakmi
„Mŕtvym na pamiatku, živým pre výstrahu“
(Foto: SME - Vladimír Šimíček)
Podiel domácich turistov medzi návštevníkmi Vysokých Tatier stúpa. Stále častejšie sme však odkázaní aj na pomoc horských záchranárov.
18 300
je číslo tiesňovej linky na horskú službu, ktoré môže zachrániť život
BRATISLAVA. Český turista v Tatrách: Som spadol, som zablúdil, som zaplatil... V článku s týmto titulkom sa vlani zabával na našich susedoch internetový portál Nového času.
Netušili, že sa stali súčasťou virálnej kampane reklamnej agentúry Istropolitana Ogilvy, ktorá cez rozšírenú predstavu o problémových českých turistoch propagovala cestovné poistenie jednej z poisťovní.
Stačilo im rozšíriť e-mail o tom, aké patálie ponúkne vyhľadávač Google po zadaní spojenia „český turista“ a zaplatiť za zobrazenie reklamy na poistenie pri každom takomto vyhľadaní.
Hoci kampaň pracovala so zaužívanou predstavou, že českým turistom sa v slovenských horách stávajú nehody „častejšie ako hocikomu inému“, skutočnosť je odlišná. Aspoň vo Vysokých Tatrách, ktoré Česi navštevujú najčastejšie a v ktorých si horskí záchranári roky vedú aj štatistiky nehodovosti.
Smrteľné nehody vo Vysokých Tatrách
Poznámka: Veľká ikona predstavuje smrť, ktorú zavinil horský terén (pád, lavína atď.), malá ikona úmrtie zavinené neočakávanou poruchou zdravia, infarktom. Polohy na mape sú len približné!
Cudzincov ubudlo
Od roku 2002 do septembra 2013 zahynulo vo Vysokých a Belianskych Tatrách 113 návštevníkov, 87 úmrtí súviselo s vysokohorským terénom, v 26 prípadoch išlo o zdravotné komplikácie.
K smrteľným úrazom horskí záchranári najčastejšie vyrážali v prípade Poliakov a Slovákov, ktorých tragicky zahynulo zhodne po 29. Čechov prišlo o život 23, Maďari dvaja, po jednej obeti si Tatry vyžiadali medzi návštevníkmi z Litvy, Hongkongu, Austrálie a Estónska.
Českí turisti nevyčnievajú ani v početnosti úrazov. Naopak, tatranskí záchranári častejšie zasahujú pri zraneniach miestnych. „Skladba úrazovosti sa za posledne roky zmenila. Kým pri Slovákoch sa v minulosti pohybovala okolo 46 percent a potom sa striedali najmä českí a poľskí turisti, po roku 2010 stúpla úrazovosť slovenských turistov nad 56 percent,“ hovorí riaditeľ Horskej záchrannej služby Jozef Janiga.
Spôsobené je to podľa neho aj tým, že počet turistov v Tatrách s nástupom ekonomickej krízy klesol a zároveň stúpol podiel domácich návštevníkov. Kým ešte v roku 2005 dosahoval podiel slovenských turistov v ubytovacích zariadeniach v regióne Vysokých Tatier necelých 52 percent, vlani sa už priblížil k 64 percentám.
Najväčší prepad bol badateľný v roku 2009 medzi poľskými návštevníkmi, ktorých z roka na rok prišlo o polovicu menej. Okrem krízy ich odradil aj nevýhodný kurz poľského zlotého po našom prechode na euro. Čoraz viac Čechov zasa dáva prednosť neďalekým Alpám.
Vzorný turista
Symbolický cintorín
Celá galéria
Mýtus o problémových českých turistoch sa ešte väčšmi obnaží potom, ako počty tragických úmrtí porovnáme s počtami ubytovaných. Podľa Slovenskej agentúry pre cestovný ruch navštívilo región Vysokých Tatier (okresy Poprad a Kežmarok) od roku 2005 do roku 2012 takmer 476-tisíc turistov z Českej republiky.
V tomto období pripadalo v Tatrách na stotisíc českých turistov 2,31 smrteľných úrazov. Pri Slovákoch je toto číslo len 0,98, no pri Poliakov až 8,91.
Hoci porovnanie nie je úplne presné, pretože nezohľadňuje jednodňových turistov či ubytovaných načierno, z praxe ho potvrdzuje aj Janiga.
„Čech vo veku od 40 do 60 rokov, to je vzor turistu. Na túry vyráža skoro ráno, o druhej už sedí na pive, prírodu vychutnáva, nenecháva odpadky,“ pochvaľuje si.
Medzi mladými Čechmi sa podľa neho nájdu aj adrenalínoví dobrodruhovia, mýtus o problémových českých turistoch je však podľa neho najmä produktom pražského bulváru.
„Často mi volajú už počas zásahu a chcú vedieť, či to niekto neprežil a či bolo veľa krvi. Poľskí novinári nie sú takí agresívni,“ vraví.
„Česi sú veľmi dobrí Tatranci,“ súhlasí aj chatár Peter Petras z Rainerovej chaty. Do Tatier podľa neho prichádzajú lepšie vybavení ako Slováci a najmä Poliaci.
Przewodnik turystyczny
Kritickejší je k poľským turistom aj Janiga. Často sa podľa neho púšťajú aj do nebezpečných oblastí, kde by ich mali podľa návštevného poriadku sprevádzať vysokohorskí vodcovia.
„Poliaci chodia s množstvom knižných sprievodcov, ktorí píšu o rôznych dostupných vrcholoch aj na Slovensku, trasy však často opisujú nepresne a mimo chodníkov,“ hovorí Janiga.
Poľská novinárka Malgorzata Wojcieszynska si myslí, že je to aj tým, že Poliaci majú sami málo pohorí. „Čím bližšie niekto žije pri horách, tým častejšie do nich chodí a má aj väčšie skúsenosti ako niekto, kto pricestuje od sedemsto kilometrov vzdialeného Baltského mora,“ vraví.
Horskí záchranári však majú na väčší podiel úmrtí medzi Čechmi a Poliakmi aj ďalšie vysvetlenia. „Väčšina Slovákov sú klasickí turisti, ktorí zväčša nechodia do vrcholových partií, ale len po chodníkoch po chaty,“ vraví Janiga. Medzi Čechmi či Poliakmi je podľa neho viac horolezcov či skialpinistov.
Ďalší dôvod pridáva jeho kolega Juraj Janko. „Keď sem pricestujú na týždeň, chcú svoj pobyt využiť naplno a idú aj za počasia, kedy by inak nešli. To isté určite platí aj o Slovákoch v Alpách,“ mieni.
Záchranná akcia v Červenej doline. Foto: HZS
Umierajú aj pre fotky
„Zginal w lawinie pod Rysami. Jedynemu synowi tata.“ Strohý epitaf na jednej z prvých pamätných tabúľ pri vstupe na Symbolický cintorín pri Popradskom plese pripomína zradnosť veľhôr. Spomienka na skon 29-ročného Poliaka Grzegorza spred štyroch rokov je jedna zo stoviek, ktoré od roku 1940 pribudli v limbovom háji neďaleko Popradského plesa.
Na ďalších stojí: Tragicky zahynuli pod snehovou lavínou v Mengusovskej doline; v búrke a krupobití na severnej strane Malého Kežmarského štítu; pri zostupe z Diablovho sedla; pri prvovýstupe na Bielovodskú vežu; pádom do Kmeťovho vodopádu; pri vedeckom skúmaní tatranskej prírody nad Velickým plesom; pri pretekoch majstrovstiev republiky v zjazde zo Skalnatého plesa.
Zásahy Horskej služby
Celá galéria
Z nápisov na tabuliach vidno, že Tatry dokážu zmeniť tvár na ktoromkoľvek mieste a v akomkoľvek ročnom období.
Od roku 2002 zahynulo počas letnej turistickej sezóny, ktorá v Tatrách trvá od 15. júna do 31. októbra, 58 ľudí. Mimo nej, keď platí uzávera turistických chodníkov, prišlo o život 55 ľudí.
Najviac smrteľných úrazov eviduje Horská záchranná služba v oblasti Studených dolín s ich priľahlými kopcami, kde od roku 2002 prišlo o život už 19 ľudí.
Naposledy v júni 2011, keď pri fotografovaní spadol do Studenovodského vodopádu estónsky učiteľ priamo pred očami svojich žiakov. Záchranári vylovili dobité telo až po dvoch hodinách zachytené o strom tristo metrov od vodopádu.
Hoci ide o ľahko dostupné miesto iba hodinu pešej cesty od Smokovca, nehody sa pri vodopádoch stávajú pomerne často. „Typickým scenárom je nezodpovedný pohyb v okolí potoka, keď ľudia pre fotku podceňujú šmykľavé kamene a v nevhodnej obuvi sa pokĺznu,“ vraví záchranár Juraj Janko.
Vo Vysokých Tatrách za posledné desaťročie zahynie v priemere desať turistov ročne. Hoci počty tragédií sa výrazne nelíšia od minulosti, horským záchranárom sa vďaka modernej technike pracuje oveľa komfortnejšie.
„Do roku 2000 sme mali každý rok buď nález kostrových pozostatkov, alebo sme hľadali niekoho, kto tu ani nebol. Za posledných desať rokov nemáme vďaka lokalizácii cez mobily ani jednu osobu, ktorá by sa stratila a nenašla,“ hovorí Janiga.
Kto na to má, nech ide
K väčšine tragédií však dochádza mimo značkovaných trás. Šesť obetí si od roku 2002 vyžiadala oblasť Gerlachovského štítu, po päť turistov zahynulo v okolí Lomnického štítu, Kolového štítu a v blízkosti vrcholu Satan.
Hoci mimo značených chodníkov sa bežní turisti podľa návštevného poriadku Národného parku bez sprievodu pohybovať nemôžu, záchranári sa na tragédie pozerajú z iného pohľadu.
„Nám je v princípe jedno, či sa človek pochybuje po chodníku alebo mimo, všetko závisí od toho, na čo má schopnosti a výbavu,“ vraví Janiga. Záchranári sa podľa neho nezriedka stretávajú aj s turistami, ktorí uviaznu v horolezeckom teréne a nemajú ani len lano.
„Tých, čo úmyselne porušujú zdravý sedliacky rozum je našťastie určite menej ak tých, ktorí sa do problémov dostanú nechtiac pre náhlu zmenu počasia alebo zablúdia,“ dodáva.
Beata
Balogová
