Dobrovoľníčka: Priveľmi veríme medicíne, smrť nie je morbídna

Smrť je súčasťou života, prečo by mala byť morbídna, pýta sa ALŽBETA MRAČKOVÁ zo združenia Vŕba.

Alžbeta Mračková (1979) je koordinátorkou programu a štatutárkou dobrovoľníckej skupiny Vŕba. Vyštudovala sociológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V skupine Vŕba na pôde Onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave pôsobí od roku 2002. Od roku(Zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

Smrť je súčasťou života, prečo by mala byť morbídna, pýta sa ALŽBETA MRAČKOVÁ zo združenia Vŕba, ktoré sprevádza chorých v nemocnici.

Keď sa naše babky modlili za dobrú smrť, vedeli čo robia?

„Pomáhali si tým duchovne aj psychicky, my už smrť vytláčame, tvárime sa, že sa nás to ešte netýka."

Trpíme tým, že súčasná spoločnosť nemá rituály odchádzania?

„Trpíme, zdá sa nám, že to nie je potrebné, smrť vytláčame, deťom nevysvetľujeme, čo sa deje. Chápem, že už nechodíme pol roka v čiernom, ale keď si isté veci nedosmútime, dobehnú nás."

Prečo ste si vybrali práve túto oblasť pre svoje pôsobenie?

„Do združenia Vŕba som prišla ešte ako 21-ročná študentka. Keď som hľadala možnosti dobrovoľníckej práce, našla som inzerát, že potrebujú ľudí na prácu s dospelými na onkologickej klinike. Predtým som sa nestretla s ničím podobným ani v rodine, venovala som sa skôr deťom vo farnosti či v komunite. Ale vedela som, že som citlivá a že možno budem vedieť niekomu pomôcť už svojou prítomnosťou, že dokonca aj moja neskúsenosť môže niekoho viesť k tomu, že sa mi vyžaluje."

Nie každá vnučka príde v tomto veku pozrieť do nemocnice vlastnú babičku.

„Moja stará mama zomrela, keď som mala sedemnásť rokov, videla som, aké je to ťažké, keď človek zomiera v zariadení sám."

Vzniklo združenia na základe nejakého príkladu zo zahraničia?

„Nie, bola to jedna lekárka z interného oddelenia, ktorá si povedala, že pacientom nestačia len lieky, ale že potrebujú niekoho, kto ich vypočuje, na čo už zdravotné sestry nemajú čas. Vtedy oslovila študenta Martina Takáča, ktorý začal organizovať dobrovoľníkov do nemocnice, najskôr len na neformálnej báze."

pupu7490_r7463_res.jpg

Prečo to robia? Potrebujú takú skúsenosť pre svoj osobný či profesionálny život?

„Je to dobrá otázka, kladieme si ju počas náborov, ktoré máme dvakrát do roka. Nedávno sme skončili ich jesennú časť, pri ktorej sme z 32 uchádzačov nakoniec vybrali len siedmich, aj to nešli všetci hneď pracovať na oddelenia."

Prečo toľkých odmietate?

„Dávame si pozor na ich motiváciu, môže ňou byť totiž čokoľvek. Niektorí majú vôľu, ale nemajú čas, lebo sú zamestnaní 12 hodín denne. Odhadujeme aj mieru ich psychickej zaťažiteľnosti. Vylučujeme aj spasiteľské typy, ktoré robia vo viacerých organizáciách naraz, či ľudí, ktorí by to robili pre moc, zo zvedavosti, prípadne pre pocit, že niekto je na tom horšie ako oni. Snažíme sa zistiť, či dobrovoľník bude vedieť zvládať aj situácie bezmocnosti, keď už liečba nezaberá."

Neurazia sa, keď ich nevyberiete? Nepovedia vám, že chceli pomáhať a vy im v tom bránite?

„Niekedy naše rozhodnutie neprijmú, pošlú nám napríklad hrozný mail, ale aj to je znamením niečoho. Výberom sa chceme vyhnúť tomu, aby sme ublížili pacientom, ale aj tomu, aby si ublížili dobrovoľníci. Dobrovoľník nemôže sám trpieť nejakou chorobou, nemôže byť niekým, kto utrpel stratu blízkeho človeka za posledné dva - tri roky, lebo sa mu potom ťažké situácie vracajú späť. Takýmto ľuďom radíme, aby si najskôr 'odsmútili' vlastnú stratu. Dobrovoľníkom ponúkame supervízie, sledujeme, snažíme sa zistiť, či dobrovoľník bude vedieť zvládať aj situácie bezmocnosti, keď už napríklad liečba nezabrala."

Čo si môžu z takejto skúsenosti vziať zo svojich životov?

„Naši dobrovoľníci často hovoria, že práca s ťažko chorými ľuďmi im posúva hodnoty, že potom inak vnímajú životné priority. Na onkológiu už síce pacienti zďaleka nechodia len zomierať, ale stále sa s týmto ochorením spája hrozba smrti."

Aký je prvý kontakt s pacientom?

„Dobrovoľník sa predstaví, povie, že je z Vŕby. Naši chodia aj v uniformách a v tričkách s názvom a naším logom a majú na sebe menovky."

Ak je v izbe viac pacientov a všetci by chceli dostávať takú pomoc?

„Niekedy to vedie ku skupinovej diskusii."

O čom sa zhovárajú?

„O všetkom, od pečenia cez počasie až po divadlo a závažné témy týkajúce sa ochorenia, života a smrti. Niekedy to je vtipné, inokedy smutné. Niektorí chcú len vedieť, ako sa žije za múrmi nemocnice, tak sa pýtajú na celkom bežné veci, ako dobrovoľníci žijú."

Ako si vaši členovia vyberajú pacientov, ktorým sa chcú venovať?

„Nedá sa to zovšeobecniť. Aj tu platí, že si musia sadnúť. Muži s mužmi preberajú iné témy ako ženy so ženami. Ak by som mala napríklad ja ísť k mladej žene, bolo by to pre mňa zrejme ťažšie, povedala by som si, že je v mojom veku a sama by som mohla byť o to viac konfrontovaná s vlastnými otázkami utrpenia, ochorenia typu 'čo ak ja'..."

Nemôžu niekomu vaše služby evokovať pôsobenie „anjelov smrti“?

„V istom období sa nám opakovali prípady, že pacienti našu pomoc odmietali, začali sme teda s psychologičkou uvažovať, či si nás nespájajú so smrťou. Aj preto sme začali robiť aj iné aktivity, aby sme trochu vnášali život do umierania. Robíme kluby šikovných rúk pre pacientky na rádioterapii alebo ponúkame cestovateľské kluby na oddeleniach. Niektorí naši dobrovoľníci rozdávajú kávy a časopisy v čakárňach, už to zmení náladu. Ľudia v nich čakajú na terapiu dlhé hodiny a sú často z celého Slovenska."

pupu7536a_r5005_res.jpg

V akom veku sú prevažne dobrovoľníci?

„Od devätnásť po viac ako šesťdesiat. Študenti sú vhodní na služby v ambulanciách. Niektorí sa k nám pridajú v čase, keď majú už odrastené deti a odrazu majú viac voľného času."

Ako dlho sa dá vydržať robiť niečo také?

„Štandardne sa záujemcov pýtame, či sú schopní zaviazať sa na jeden rok. Ale aj napriek precíznej selekcii uchádzačov, ich školeniam, supervízorom, stane sa, že človek po chvíli zistí, že táto práca nie je preňho."

Aké máte vzťahy s príbuznými chorých. Nemali by to, čo robíte, robiť oni?

„Nemocnica sv. Alžbety je vysoko špecializované pracovisko, mnohí pacienti tam prichádzajú z veľkej diaľky, príbuzní teda za nimi často prichádzajú len zriedkavo. Niekedy sa s rodinou stretneme pri lôžku, sú šťastní, že niekto za pacientom chodí. Niektorí nám povedia viac ako svojim príbuzným práve preto, že sme cudzí. Dobrovoľníci dokonca niekedy pomáhajú príbuzným povedať si isté veci s chorým, pomáhajú im sa zmieriť."

Máte prístup k informáciám o zdravotnom stave pacientov?

„V minulosti sme toho vedeli veľa, lebo naši zástupcovia dokonca chodili na vizity, ale zistili sme, že to nebolo dobré."

Prečo?

„Blokovalo by nás to. V etickom kódexe máme, že by naši dobrovoľníci nemali mať prístup k dokumentácii a ak niečo vedia, nemali by to rozširovať. Ak nám pacient tvrdí, že sa cíti dobre a že sa vyzdravie, budem to vnímať ako on. Ak by som vedela pravdu o jeho stave, možno by som to už nedokázala. Riadime sa heslom: Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu. Znamená to, že pacient je na prvom mieste, my sa mu prispôsobujeme, kým nie je vyslovene manipulatívny."

Aj bez prístupu k dokumentácii môžete niekedy cítiť, že pacientov optimizmus nie je oprávnený. Utvrdzujete ho v jeho nádeji?

„Dobrovoľníkov vedieme k tomu, aby pacientov nechlácholili, nedávali im nádeje, že to bude lepšie, ak vidia, že nebude. Stretli sme sa naopak aj s pacientmi, ktorí chcú klamať sami seba, že nemajú onkologické ochorenie. Niekedy si myslíme, že by už mali riešiť posledné veci, ale oni namiesto toho riešia krížovky. Ale to je ich voľba."

Dá sa dodávať nádej?

„Vo väčšine prípadov pacient nejakú nádej má, len sa mení, posúva. Na začiatku možno verí, že vyzdravie, potom dúfa, že ešte raz pôjde domov a bude s blízkymi, potom sa jeho nádej vzťahuje k zomieraniu."

Čo vás táto práca naučila?

„Užiť si život, dávať si pozor na samu seba, rozdeliť si život na prácu, odpočinok, nezamerať sa len na jednu vec, vážiť si to, že mám okolo seba ľudí, ktorých mám rada. Posunula ma aj profesionálne, vždy som sa chcela venovať neziskovému sektoru a teraz vidím, že je dôležité, aby si dávali na seba dobrovoľníci pozor, aby nevyhoreli. Sama viem, že musím aj veľa prijímať. Ak chcete len dávať, môže to byť zlé znamenie."

Zmenil sa aj váš postoj k smrti?

„Zmenil by sa tak či tak, asi to ani nesúvisí s mojou prácou. Mňa však táto práca učí byť autentickou, vnímať svoje vlastné pocity, sledovať, ako sa cítim. Keď mi je ťažko, poviem, že mi je ťažko."

im5o9439_r2238_res.jpg

Čierne komédie patria v divadle medzi najobľúbenejšie žánre. Aj v realite sa stretávate s drsnejším humorom?

„Mali sme pacientku s veľkou depresiou a vnútorným hnevom, jej čierny humor nám bol až nepríjemný, nevedeli sme, ako máme reagovať. Pochopila som však, že je to reakcia na to, čo prežívala."

Čerpáte pri svojej práci aj z východných náboženstiev?

„Veľmi nie, som katolíčka, neodmietam iné názory na svet, ale vo väčšine prípadov máme kresťanov aj medzi našimi pacientmi. Naše pôsobenie však nemá konfesijný základ. Dávame si pozor, aby naši dobrovoľníci neprejavovali žiadne agitačné sklony, náboženské ani politické."

Modlia sa dobrovoľníci s nimi niekedy?

„Vnímame aj duchovné potreby pacientov. Ak má dobrovoľník také isté náboženstvo a chce sa s pacientom modliť, je to v poriadku, ale musí s tým prísť pacient a aj dobrovoľník sa musí pri tom cítiť slobodný."

Je naša spoločnosť zablokovaná v téme smrti?

„Smrť je tabu, keď ju vidíme v horore či v kriminálne, netýka sa nás. Sociológ Gorer povedal, že kedysi bol sex tabu a smrť bola bežná, spájali sa s ňou isté rituály, ľudia chodili po úmrtí svojich blízkych v čiernych šatách, ich okolie sa k nim citlivejšie správalo. Dnes je smrť vytesnená do nemocníc či hospicov. O sexe sa však skutočne hovorí ľahšie ako o smrti. Keby som zajtra zistila, že mám nejaké ochorenie, asi sa s vami takto nebavím. Narodili sme sa a nechceme zomrieť. Ale napríklad v Afrike či Brazílii to vnímajú celkom inak, my priveľmi veríme medicíne. Prečo by však smrť, ktorá je súčasťou života, mala byť pre nás morbídna? Tak ako sa narodíme, aj zomierame."

Stretli ste sa s človekom, ktorý bol tak mysticky založený, že by sa nevedel dočkať prechodu na druhú stranu?

„Nestretla som sa s takým. Ľudia, ktorí veľmi trpia, sa tešia minimálne na úľavu, hoci už niečo podobné často ani nevládzu verbalizovať. Aj s vyrovnanými ľuďmi to však často lomcuje - jeden deň sú pripravení na všetko, na druhý deň si ešte robia nádeje, napríklad na dovolenku."

Ste niekedy aj v pozícii spovedníkov?

„Nie. No je to individuálne. Aj podľa toho, čo pod spoveďou máte na mysli."

Veľa sa v nemocniciach spomína?

„Veľa. Množstvo ľudí odovzdáva svoje múdrosti a hodnoty. Je to pre nich dôležité, že ich môžu ďalej odovzdávať. Raz som sprevádzala jednu právničku, hovorila mi o prípadoch, ktoré vyriešila."

Stretávate sa aj s prípadmi, keď vám napadli otázky o eutanázii?

„Keby bola paliatívna starostlivosť na úrovni, nebola by ani táto otázka na stole. Paliatívna starostlivosť sa stará o všetky stránky osobnosti - fyzickú, sociálnu, duchovnú aj psychickú. Ak sa čo najviac eliminuje bolesť vo všetkých týchto potrebách človeka, eutanáziu nikto nechce. Stretla som sa s tým, že pacienti hovorili o chuti ukončiť život. Ale to hovoria niekedy aj tí, čo nie sú pacientmi. V istej fáze dávajú lekári pacientom na výber, či pokračovať v chemoterapii, alebo zlepšiť kvalitu života v posledných týždňoch."

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  2. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Equadiff 2017 – svetová konferencia o diferenciálnych rovniciach
  2. Priemerné ceny bytov v júni boli vyššie ako pred rokom
  3. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  4. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  5. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku
  6. Modesta Real Estate sprostredkovala pre Emil Frey halu v P3
  7. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  8. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  9. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  10. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 10 554
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 757
  3. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 4 382
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 106
  5. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 3 831
  6. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 660
  7. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku 2 626
  8. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 2 614
  9. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 167
  10. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek 2 104

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Ľutujem, že som vám zabil brata

Aké ponaučenia sa dajú odniesť zo straty blízkeho?

KOŠICE KORZÁR

Vodárne predali pozemky developerovi. Ich šéf tam kúpil 24 bytov

Hreha: Byty sú moja súkromná vec.

TV

Lúčničiari naposledy vzdali hold majstrovi Nosáľovi

Posledná rozlúčka s profesorom sa konala v národnom divadle.