SME

Nevidiaca: Mysleli si, že chodím opitá, lebo som vrážala do stĺpov

Eka Balašková sa napriek ťažkému osudu nevzdáva. Nenarieka, nesťažuje sa, ale pomáha iným.

(Zdroj: Tibor Somogyi)

Prečítajte si rozhovor so ženou, ktorá sa napriek ťažkému osudu nevzdáva.
Nenarieka, nesťažuje sa, ale pomáha iným.

Ervína Balašková (na fotografii Tibora Somogyiho) sa narodila v roku 1975 v Komárne. Od 15 rokov je prakticky nevidiaca, vyučila sa za čalúnničku, neskôr si urobila masérsky kurz. Je šéfkou Únie nevidiacich a slabozrakých v Komárne. Medzi jej hobby patrí čítanie, fotografovanie, písanie, hudba, komunikácia a práca s ľuďmi.
Je slobodná, bezdetná, žije v Komárne, svoje postrehy publikuje aj na blogu Sme (balaskova.blog.sme.sk).

Za posledné roky som robil rozhovory so stovkami respondentov. Len z málokoho bolo cítiť taký optimizmus a nehranú veselosť. Snáď polovicu našej debaty strávila smiechom. Hoci takmer vôbec nevidí, je mimoriadne aktívna a venuje sa najmä činnostiam, ktoré človek čaká skôr u vidiacich. Nenarieka, nesťažuje sa, hoci si pre svoj hendikep nemôže nájsť prácu a musí vyžiť z nízkeho invalidného dôchodku. EKA BALAŠKOVÁ.

V akej rodine ste vyrastali?

V úžasnej. Moji rodičia sú prototypom tých, od ktorých sa dá veľa učiť. Podporovali a podporujú ma vo všetkom možnom. Vychovávali ma rovnako ako vidiacu sestru, takže som nemala žiadne úľavy typu „nemusíš niečo robiť, lebo nevidíš.“ Vždy mi pomáhali, ako vedeli, nemám teda dôvod ľutovať sa.

Kedy ste začali vnímať, že niečo s vaším zrakom nie je v poriadku?

Vďaka prístupu rodičov som si to dlho neuvedomovala, hoci problémy som mala odmalička. Pravdou je, že kedysi som videla lepšie, postupne sa to stále viac zhoršuje. Rapídne sa ten proces začal prejavovať v puberte.

Čo dnes vlastne vidíte?

Okuliare už nemajú význam, na jedno oko nevidím vôbec, na druhé len 10 centimetrov pred seba. To v praxi znamená, že vlastne čítam nosom. (smiech)

Situácia človeka, ktorý kedysi videl a odišiel mu zrak, je zrejme horšia ako toho, kto sa tak narodil. Mýlim sa?

Určite, lebo človek si pamätá, aké to bolo, keď ešte videl. Mama napríklad začala pred rokom maľovať. Robí aj rodinné portréty. Keď mi dala do ruky prvý, veľmi ma zaskočilo, že som toho človeka nespoznala, hoci mi bol blízky. Na také veci si však treba zvyknúť, trápiť sa je zbytočné.

Rodičia mi pomáhali a pomáhajú, vychovávali ma ako moju vidiacu sestru.

cit.jpgČloveka, ktorý sa večne sťažuje, začnú vnímať ako chudáka

Skúsme vidiacim vysvetliť, ako vidí človek s takto poškodeným zrakom. Čo vlastne vnímate? Tmu?

Nie, nejde o nič tmavé. Prirovnala by som to skôr k tomu, akoby sa niekto na svet pozeral cez niekoľko vrstiev igelitu. Obraz je nejasný, postavy vidím ako nejaké škvrny. Niekedy človeka zbadám, až keď do neho vrazím. (smiech)

Nedokáže medicína trochu pomôcť aspoň pri tom jednom oku?

Od mojich pätnástich rokov so mnou rodičia pobehali všetkých možných lekárov, len aby sa to aspoň trochu zlepšilo. Žiaľ, postupne sme všetci pochopili, že sa s tým nič nedá robiť. S odumieraním očných nervov je to definitíva, niet čo operovať ani opravovať.

Na zdravotné hendikepy sa nabaľujú čudné pohľady okolia a v horšom prípade aj výsmech či urážky. Stalo sa to aj vám?

Každý nevidiaci by zrejme opísal inú skúsenosť. Pamätám si, ako sa o mne kedysi mestom šírili reči, že už ako pubertiačka chodím domov podnapitá, lebo cestou vrážam do stĺpov. Odmietala som používať bielu palicu, a tak sa mi to vypomstilo. (smiech) Mama, našťastie, necítila potrebu každému vysvetľovať, že jej dcéra nevidí, mala teóriu, nech si každý myslí, čo chce. Slovo „našťastie“ je tam preto, lebo už aj mňa život naučil, že niektoré veci nemá význam vysvetľovať. Ľudia si aj tak myslia, čo chcú, kým to nezažijú.

Keď som si robila masérsky kurz, v čakárni raz sedelo asi päť ľudí. Medzi nimi aj jeden pán, z ktorého bolo cítiť zápach, akoby požil alkohol. Bol opretý dozadu a mal padnutú hlavu. Vtedy som videla ešte trochu lepšie, tak som šla za ním a pýtala sa, či je v poriadku. Vedľa sediaca pani mi povedala, aby som ho vyhodila, lebo je opitý. Z jeho dokladov som potom zistila, že ide o diabetika.

Iný prípad – raz som šla na nákup, hoci som sa necítila dobre a tušila som, že mám chrípku. Cestou späť sa prejavila naplno a nieže som si na zasneženú lavičku sadla, ale doslova som na ňu odpadla. Ľudia chodili okolo mňa a šepkali si, že „ešte je len obed a už je opitá.“ Toľko k tomu, ako sa zaujímame jeden o druhého.

Pomohol vám niekto?

Vodič autobusu, ktorý ma poznal, keďže som s ním zvykla cestovať. Ľudia teda buď naozaj sú takí ľahostajní, alebo sa podobných situácií jednoducho boja. Neviem to posúdiť.

A teraz k pôvodnej otázke - dnes si uvedomujem jednu dôležitú vec: Ľudia sa k vám správajú tak, ako chcete vy sám, aby sa správali. Urobia len to, čo im dovolíte. Znamená to, že človek, ktorý sa večne sťažuje, je ufňukaný, lebo nemôže to či ono, zmení týmto prístupom aj svoje okolie, lebo ho reálne všetci začnú vnímať ako chudáka.

Ak sa však zdravo nahneváte a nebudete sám seba presviedčať, že niečo nemôžete, ovplyvníte aj správanie druhých. Prečo by som niečo nemohla? A ak aj naozaj nemôžem, aspoň to skúsim. Možno padnem na ústa, ale to neznamená, že sa vopred vzdám.

Ak sa nebudem správať ako ukrivdený človek, aj ostatní ma budú brať ako jednu z nich. Bežne komunikujem s inými ľuďmi a viacerí si možno ani neuvedomujú, že vlastne nevidím. Teda ak tá komunikácia prebieha cez telefón. Hneď ako sa mi pozrú do očí, „som jasná", ale ten prvý dojem to už nemusí ovplyvniť. (smiech)

Ak sa nebudem správať ako ukrivdený človek, aj ostatní ma budú brať ako jednu z nich.

cit.jpgNiekto hore rozhodol, že naloží radšej mne ako niekomu, kto by to nezvládol

Dotýka sa nevidiacich, ak ich niekto ľutuje? Ľudia často nevedia, čo si môžu dovoliť, ak zistia, že ten druhý má rakovinu, nevidí alebo je na invalidnom vozíku.

Dobrý nie je žiadny extrém. Hendikep druhého netreba riešiť nejako extra, ale ani ho mimoriadne ignorovať či toho človeka ľutovať. Najistejšia je zlatá stredná cesta, ale aj to je individuálne, lebo niekto naozaj potrebuje viac súcitu. Pozor, zámerne nehovorím o ľútosti, ale o súcite.

Mne napríklad viac prekáža, ak ma ľudia ľutujú, ako keď môj hendikep bagatelizujú. Ak cítim taký ten mierne dehonestujúci podtón, skôr ma to nakopne, než urazí. Poviem si: „Tvrdíš, že to nezvládnem? Tak sa pozeraj!"

Krutí vedia byť nielen dospelí, ale vo svojej nevedomosti aj deti. Vysmievajú sa za kilogramy navyše, odstávajúce uši, neznačkové oblečenie či lacný mobil. Stretli ste sa s tým?

Áno, deti dokážu byť kruté. Keď však niekto v detstve čo len skúsil utrúsiť výsmešnú poznámku, trebárs v tom duchu, že musím nosiť okuliare, moja mladšia sestra okamžite vyštartovala a zastala sa ma. Pokojne by sa za mňa aj pobila. Tak isto sa správali aj moji kamaráti, čiže sa nemôžem sťažovať.

Často ste premýšľali, prečo máte ten hendikep práve vy?

Veľakrát, ale to obdobie už mám za sebou. Pochopila som, že je to fakt a nedá sa to zmeniť. Niekto tam hore sa jednoducho rozhodol, že to tak má byť, že to nejako zvládnem, a naložil to radšej mne ako niekomu, kto by to nezvládol.

Pomáha vám viera v Boha?

Veľmi. A pomohla mi aj pred rokom, keď som bola v mimoriadne ťažkej zdravotnej situácii. Keď tri mesiace ležíte v nemocnici a neviete čo so sebou, viera je jedna z mála vecí, ktoré objektívne pomôžu.

Prišli aj obdobia, keď vám napadlo, že takto naozaj nemá zmysel žiť?

Priamo takto som to nebrala, ale práve minulý rok počas tých problémov, keď mi hrozilo, že dokonca prídem o nohu, uvažovala som aj o tom, či by nebolo lepšie odísť. O samovražde to však nebolo, navyše mi veľmi pomohla rodina a viera v Boha.

Čo sa stalo minulý rok?

Šla som vyniesť smeti a stúpila som na klinec. Doma som si ranu vyčistila a ďalej to nejako neriešila. Lekára som odkladala, lebo rodičia mali oslavovať šesťdesiatku a zároveň som mala ísť na jednu konferenciu. Lenže už som ho nestihla.

Skončila som na chirurgii, prišla otrava krvi. Bola to však len moja chyba, že všetko v tej chvíli bolo dôležitejšie ako moje zdravie.

To je dôvod, pre ktorý sa dnes pohybujete s barlami, ktoré nazývate „hokejkami“?

Áno, lebo mi „odišla“ časť tkaniva na nohe. Bez „hokejok“ teda prejdem, ale len krátky úsek a výhradne po rovnom povrchu. Stačí malá nerovnosť, trebárs zámková dlažba, a som úplne stratená.

Hoci Eka na jedno oko nevidí vôbec a na druhé len do 10 centimetrov, rada číta, píše aj fotografuje.

cit.jpgNebudem sedieť doma a nariekať, to by som skončila na psychiatrii, nie?

Svojho času ste sa pre časopis Život vyjadrili, že optimizmus ste našli niekde na polceste na psychiatriu.

Áno, lebo keď už ste takmer úplne na dne, a to tak, že nedokážete ani plakať, zrazu príde bod, že ak sa vo vašom živote stane ešte jedna kravina, začnete sa na všetkom smiať. Pochopila som, že čierny humor mi pomôže viac než nejaké ľutovanie sa. A aby bolo jasné, na psychiatrii som nikdy nebola, hoci človek nevie, kde raz skončí. (smiech)

Prakticky nevidíte, ale čítate veľa kníh, komunikujete na Facebooku, píšete na blog, dokonca ste napísali desiatku scenárov pre rozhlasový seriál Králikovci, fotografujete, angažujete sa v Únii nevidiacich a slabozrakých...

To všetko je dané výchovou. Aj pri činnostiach, o ktorých rodičia vopred vedeli, že ich nezvládnem, ma nechali aspoň si ich vyskúšať. Sama som musela spoznať hranice toho, čo ešte dokážem a čo už nie. Na druhej strane stále boli pri mne, za mnou, „niekde tam", kde mohli byť poruke, keby som náhodou zistila, že tú pomoc potrebujem. Vedela som, kam vyslať to povestné SOS.

A že sa stále snažím niečo robiť? Nebudem predsa iba sedieť doma a premýšľať nad tým, prečo mám ťažký osud. To by som fakt nakoniec skončila kdesi na psychiatrii, nie? Nechcem, aby to znelo ako fráza, ale v každom zle treba hľadať niečo dobré.

Jedna otázka na odľahčenie – ak je žena nevidiaca, rieši, ako vyzerá?

No jasné. (smiech)

Čiže klasika ako u nehendikepovaných žien? Maľovanie, účes, mejkap?

Samozrejme. Ani len na nákupy sa nechodí s hocikým, ale len s tým, kto vás veľmi dobre pozná a o ktorom viete, že vám naozaj dobre poradí. Keďže nevidím na oblečenie ani na iné veci, musí to niekto zhodnotiť za mňa. A sme zase pri rodine – mojimi očami sú maminka a sestra.

Faktom je, že hoci človek za svoj hendikep nemôže, je odkázaný na život na hrane. Neraz si nedokáže nájsť prácu, a tak je odkázaný len na dávky. Koniec koncov, aj vy svoju prácu v Únii nevidiacich a slabozrakých robíte len ako dobrovoľníčka.

Žijem z 260-eurového invalidného dôchodku. Iný príjem nemám, a tak musím prežiť aj takto, ale nemienim nariekať. Keby mi však nepomáhala rodina, nedalo by sa to. A pravdou je, že nie každý má rodinu ako ja, niektorí dokonca nemajú nikoho. Takým ľuďom naozaj nezávidím.

Ako si z toho zaplatiť bývanie, vodu, elektrinu, plyn, stravu, oblečenie, kultúru?

Ťažko povedať. (smiech) Musím a hotovo. Firmy len nerady zamestnávajú ťažko zdravotne postihnutých, lebo sa ich boja. Zamestnávatelia neraz nevedia, ako sa k nim správať, čo sa môže stať, mnohí si preto myslia, že by nám museli zabezpečiť aj opateru. Poznám pritom mnoho hendikepovaných, ktorí sú pre svoju firmu prínosom.

Nájsť si prácu v Komárne je objektívne ťažšie ako v Bratislave.

Zamestnať som sa skúšala opakovane, ale nikdy to nevyšlo. Preto nenariekam, ale snažím sa.

Cestou pre osamelých hendikepovaných je Únia nevidiacich a slabozrakých. Dokáže im pomôcť k návratu do normálneho života.

cit.jpgBral som si ťa ako nevidiacu, tak buď rada, že ma máš

Ako môže nevidiacim pomôcť Únia nevidiacich a slabozrakých?

Funguje po dvoch líniách. Jedna je odborná, kde jednotlivé krajské strediská poskytujú sociálno-právne poradenstvo ku kompenzačným pomôckam, invalidným dôchodkom, sprievodcovským službám a podobne.

Druhú líniu zabezpečujú základné organizácie a ich činnosť sa dá označiť ako záujmová či klubová. V praxi to znamená, že pomáhame ľuďom vrátiť sa do života. Predstavte si, že úplne stratíte zrak, priateľov, a tak len sedíte doma, lebo je vám trápne neustále niekoho otravovať, aby vás niekam odprevadil či odviezol.

Prichádza sociálna izolácia.

Presne tak. Preto je dobré, ak takí ľudia prídu do našej únie a postupne začnú fungovať normálne. Samozrejme, už nikdy nebudú môcť šoférovať auto, jazdiť na bicykli, pracovať na dome, robiť mnohé iné veci. Môžu však chodiť na koncerty, športové akcie, kultúrne žiť, stretávať sa novými ľuďmi, nadväzovať nové vzťahy a podobne.

Koľko nevidiacich žije v Komárne?

Ťažko povedať, lebo presné štatistiky neexistujú. Odhadujeme, že v celom okrese je približne 300 zrakovo postihnutých. Z nich asi 200 do únie prišlo aspoň raz, prípadne chodia pravidelne. O mnohých ďalších však ani nevieme, lebo sa uzavreli do seba a majú mentálny blok na to, aby vyšli zo svojej ulity.

Z čoho únia žije?

Len z toho, čo si zoženieme. Funguje grantový program, zbierky, dve percentá z daní, ale v praxi v regiónoch nejde o žiadne veľké peniaze. My v Komárne máme ročný rozpočet okolo tisíc eur. Keď to spomeniem pred ľuďmi z iných neziskoviek, pýtajú sa, či sme normálni, lebo oni to majú na mesiac.

Čo za to dokážete zorganizovať?

Aktivity prispôsobujeme členskej základni, ktorá je už vekovo staršia. Usporadúvame žolíkové turnaje, spolupracujeme na akciách v knižnici, trebárs na autorských čítaniach, posedíme si pri hudbe, literatúre, a keď máme finančne trochu lepší rok, snažíme sa zorganizovať aj nejaký ten zájazd na kúpalisko či do kúpeľov.

Vznikajú medzi členmi, ktorí k vám chodia, aj partnerské lásky?

Áno. Srdcu sa síce rozkázať nedá, ale z môjho okolia mám skúsenosť, že vzťah funguje najmä vtedy, ak si nevidiaci nájde seberovného. Zamilovanosť a prvotné pobláznenie sa po čase vytratia a musí tam ostať úcta. Ak tá nie je, nevidiaci človek môže od zdravého čakať aj to, že mu ten hendikep, nedajbože, pri nejakej hádke vykričí.

Netvrdím, že je to pravidlo, ale to riziko existuje, stretla som sa s ním, žiaľ, opakovane. Dokonca sa stáva, že jeden partner povie druhému niečo v zmysle: „Bral/brala som si ťa ako nevidiacu/nevidiaceho, a tak buď rada/rád, že ma máš.“ Také niečo vie veľmi bolieť.

Podľa Eky sa hendikepovaní nesmú nechať izolovať. Nik nepríde s tým, že vás vezme za ruku s tým, aby ste šli von.

cit.jpgA vy viete telefonovať?

Hendikepovaní sú neraz izolovaní od narodenia do smrti. Najskôr ich nikde nechcú ukazovať rodičia, lebo sa hanbia, potom prichádza izolácia v škole, lebo spolužiaci sa posmievajú, nemajú kamarátov na ulici, neskôr si nenájdu prácu, lebo o postihnutých sa nik netrhá, a aby toho nebolo málo, majú problém nájsť si partnera. Výsledkom je, že sa neraz utiekajú do sveta kníh, „pokecov a facebookov“, ktoré im však poskytujú len slabú satisfakciu.

Presne tak. Preto tvrdím, že sa treba prekonať a ísť medzi ľudí, nesedieť doma a nariekať nad tým, aký je svet krutý. Platí jediné – hendikepovaní sa nesmú nechať izolovať. Bez reálnych a normálne vytvorených vzťahov sa každému žije ťažko. Lenže na tom musia zapracovať oni sami, lebo nik druhý to za nich neurobí. Ak sa niekto uzavrie do seba, postupom časom je stále náročnejšie z toho kruhu vystúpiť. Okrem detstva, kedy za nás v podstate rozhodujú rodičia, to totiž nikde a nikdy nefunguje tak, že príde niekto, kto vás vezme za ruku a povie „neseď doma, poď na koncert."

Funguje medzi nevidiacimi drsný humor?

O tom nepochybujte. Humor vždy umožňuje prežiť. Musím porozmýšľať nad nejakým slušným vtipom, lebo stále mi chodia po rozume len tie sprosté. (smiech) Napríklad: Viete, ako matka najúčinnejšie potrestá svoje nevidiace dieťa? Premiestni mu v detskej izbe nábytok.

Čo najviac trápi hendikepovaných, keď idú po ulici?

Najmä bariéry v hlavách ľudí, lebo tie sa búrajú neskutočne ťažko, dokonca ťažšie ako viaceré iné predsudky.

Príklad – kedysi dávno som bola niečo vybavovať na mestskom úrade a čakala som na kolegyňu, s ktorou sme boli dohodnuté. Keďže vtedy ešte neboli bežné mobilné telefóny, poprosila som úradníčku, či by som kolegyni mohla zavolať od nej. Úplne vážne sa ma spýtala: „A vy viete telefonovať?“ Musela som počítať do desať a zhlboka dýchať, aby som ju niekam neposlala. Našťastie sa mi to stalo len raz.

Rozumiem, ale mieril som skôr k fyzickým bariéram. Svojho času sme na nakrúcanie viedli nevidiaceho a boli sme šokovaní, koľkí ľudia do neho na pár desiatkach metrov, kým sme prišli k autu, narážali a štuchali bez toho, aby sa vôbec obzreli.

Mne sa to už teraz prakticky nestáva, keďže od minulého roka používam „hokejky“ a tie sú predsa len istým poznávacím znamením. Na druhej strane aj predtým sa mi stačilo pozrieť do tváre a každý hneď zbadal, že mám problém.

Nemôžem však tvrdiť, že necitlivo a hlúpo sa správajú všetci. Ja to síce priamo nevidím, ale keď idem so sestrou, neraz mi povie, že nejaký pán nám dal prednosť, podržal dvere a podobne. Určite teda nebudem klamať, že sa nestretávam aj s veľkou ohľaduplnosťou.

Ako sa orientujete na ulici? Palica mi môže ukázať obrubník, schod, stenu či iné prekážky, ale na adresu, kam potrebujem ísť, ma sama nedovedie.

Určite. Funguje to jednoducho – to, čo vy vidíte, to my musíme mať v pamäti. Bez orientačných bodov to nejde. Možno neuveríte, ale palica pomáha aj svojím zvukom.

Ako?

Ak počúvate trebárs opätky topánok, tak viete, že na jednom podklade znejú inak ako na druhom. Chodník sa „ozýva“ inak ako tráva či niečo iné. Nevidiaci si tieto drobnosti musia všímať. A veľa vám naznačia aj vône.

Napríklad?

Za „socíku“ to s nimi bolo ľahšie, lebo trebárs pekáreň ste na jednom mieste našli dlhé roky a dnes sa jednotlivé prevádzky často menia. Ak zacítim trebárs vôňu cukrárne, viem, kde sa asi nachádzam, a že o približne 20 krokov mám odbočiť vľavo. Orientáciu teda umožňuje komplexný súbor viacerých znakov, ktoré si všímame viac ako ostatní.

Výrazne vie pomôcť aj vodiaci pes. Pozor, mnohí si myslia, že funguje ako živé GPS, ale tak to nie je. Nemôžete mu len tak „nahlásiť“, že idete na nejakú konkrétnu adresu a on bez problémov trafí. Funguje len na základe povelov, ktorými ho navigujete. Dokáže vám ukázať bariéru, vyviesť vás z nejakej situácie, previesť cez cestu a, samozrejme, má naučené vaše najbežnejšie trasy. Ak však ide o novú, ktorú nepozná, vediete sa vlastne vzájomne.

Rozhovor bol autorizovaný, Eka Balašková v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Miloš Roman.

Na gól čakali fanúšikovia 50 minút.


TASR
Futbalisti FK Humenné.

Domáci Považania inkasovali tri góly v úvodnom polčase.


TASR
Máté Lékai (vľavo) a Lukáš Urban v prvom štvrťfinále Európskeho pohára EHF FTC-Green Collect Budapešť - Tatran Prešov.

Hádzanárov Tatrana čaká domáca odveta vo štvrťfinále Európskeho pohára EHF.


Larry Lloyd.

Po skončení v Nottinghame pôsobil ako hrajúci tréner vo Wigane, ktorý dostal zo štvrtej do tretej ligy.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu