Na prvé stretnutie so sudcom Milanom Růžičkom (16.9.1961 – 29.10.2013) sa pamätám takmer presne. Bolo to v roku 2009. Stál na chodbe Najvyššieho súdu, na hlave mal veľký čierny klobúk a premeriaval si každého, kto prišiel.
O to bolo potom prekvapujúcejšie, keď sa ochotne postavil pred novinárov a pokojne im vysvetľoval, prečo je disciplinárne stíhaný. Prečo po vyše dvadsiatich rokoch, ktoré obetoval justícii a nikdy ho negatívne nehodnotili, ho zrazu obvinili zo sedemročného súdneho prieťahu.
Disciplinárny návrh voči nemu podal vtedajší predseda banskobystrického krajského súdu Ján Bobor. Růžička vraj nekonal o námietke proti exekúcii.
Kafkov pán K.
Síce o nej nebola v spise ani zmienka a exekútor rozhodnutie neurgoval, sudcovi hrozilo odvolanie z funkcie.
Stačila chvíľa v rokovacej sieni, aby bolo jasné, že Růžička sa neprevinil tým, čo mu kladú za vinu. A preto sa niet čo čudovať, keď sa po vyhlásení rozsudku cítil ako pán K. z Kafkovho procesu.
Prvostupňový súd ho uznal za vinného a potrestal zrážkou polovice platu na päť mesiacov. Odvolací senát od jeho trestu nakoniec upustil, jeho meno však nikdy neočistil.
O to viac ostali každému v pamäti jeho slová zo záverečnej reči: „To ťažké, temné a neželané sa vždy skončí. Kým sa tak stane, práve to ťažké a temné nesie v sebe posolstvo nádeje, budúcnosti a zmyslu. Verím v spravodlivosť.“
Prirodzená autorita
Sudca Růžička nemohol inak. „Spravodlivosť pre neho nebola len fancy slovom, bol to jeho životný štýl,“ spomína na portáli otvorenepravo.sk advokátka Eva Kováčechová, ktorá ho v tomto absurdnom a vykonštruovanom konaní zastupovala.
„Znášal to veľmi zle,“ hovorí po rokoch aj jeho priateľ, súčasný rektor Paneurópskej vysokej školy Ján Svák. Jeho blízki i sudca však odpoveď, prečo sa niekto snaží jeho meno na verejnosti očierniť, dobre poznali.
„Bol to neprehliadnuteľný človek, prirodzená autorita. Vždy inklinoval smerom, ktorý nebol v prúde,“ naznačuje rektor. Prejavoval sa tým už na vysokej škole, no aj po vstupe do justície. Sudcom sa stal v roku 1986 a takmer celý profesionálny život pôsobil na Okresnom súde vo Veľkému Krtíši, ktorému až do roku 2006 predsedal.
Na čele súdu stál trinásť rokov. Až dovtedy, kým sa ministrom spravodlivosti nestal Štefan Harabin (nominant HZDS). Bez vysvetlenia ho odvolal z funkcie, podobne ako skupinu ďalších reformných sudcov.
Růžička sa vždy snažil pretaviť zmeny v súdnictve aj do praxe. On totiž nielen hovoril o otvorenosti súdov, on aj konal. A tak nechal pre „svoj“ súd zriadiť internetovú stránku.
Ľuďom rozdával anketové lístky, aby povedali, čo si myslia o korupcii a úplatkárstve na súde. V reformách chcel pokračovať i ďalej. Nebál sa pomery v súdnictve kritizovať.
Podpísal petíciu Päť viet a stal sa aj zakladajúcim členom združenia Za otvorenú justíciu, o ktorom Harabin hovorieva ako o „spolku záhradkárov". Růžičkovi kolegovia ostali jeho smrťou zaskočení a dnes len spomínajú ako „svojou odvahou, múdrosťou a rozvahou bol a zostane pre nás príkladom".
Milovník rocku a džezu
Sudca Růžička nikdy nechcel na seba pútať pozornosť, no aj tak vždy zaujal. Na to spomína aj Svák, ktorý ho poznal od strednej školy.
Jeho význam pre justíciu nespočíva v množstve teoretických odborných článkov. Zanechal však množstvo vysoko odborných rozhodnutí. Okrem odbornosti obsahujú čosi navyše. „Pretavil do nich hodnoty, ktoré nie sú v paragrafoch, ale v človeku,“ hovorí Svák, ktorý si na svojho priateľa spomína aj ako na vášnivého milovníka rocku a džezu.
Jeho obdiv si však zaslúžil aj pre niečo iné. „Kiežby sa našiel ďalší sudca, ktorý by prečítal toľko kníh,“ dodáva rektor.
Růžička zomrel náhle, na stretnutí predsedov súdov v Omšení. Svoju pozíciu na čele súdu v roku 2011 opäť obhájil. Vtedy už o výbere totiž nerozhodoval Štefan Harabin.
