Atmosféra dlhodobo nasýtená odporom k úradníckej vrstve platenej štátom je ako stvorená na presun autority a vážnosti z úradníka na občana. Štátni zamestnanci majú príliš zlé meno, takže pre vládu nebude problém presvedčiť spoločnosť, že zmrazenie ich platov je namieste. Zvlášť, keď platový plán vymyslený exministrom Magvašim a odobrený poslancami bol evidentným predvolebným trikom, ktorý by sa dal zrealizovať len za cenu vysokých nákladov.
Lenže rovnako hlúpe ako plošné zvyšovanie miezd v štátnej správe by bolo plošné odstavenie úradníkov na druhú platovú koľaj. Zastavenie valorizácie bolo, samozrejme, nevyhnutné, pretože štát si ju nemohol dovoliť, ale je to len začiatok cesty k očisteniu úradníckeho obrazu v spoločnosti. Vláda teraz musí hlavne zmeniť doterajší jednoliaty pohľad na armádu svojich zamestnancov.
Policajt je niečo iné ako sudca, sudca iné ako lekár, ten iné ako učiteľ a učiteľ iné ako matrikárka, nehovoriac o tom, že aj lekári, sudcovia či učitelia sú každý iný. Ich spoločnou črtou je často jedine štátny plat. Nájsť medzi nimi potrebných a dobrých je oveľa väčšia výzva, než len zmraziť platy.
Dnes štát minie na svojich ľudí jednu pätinu všetkých štátnych výdavkov. Pritom nemalá časť z nich zle učí, zle lieči, zle súdi a pomaly pečiatkuje. Práve na nich by mala vláda ukázať, že dokáže odvážne šetriť, pretože onedlho budú nútiť k šetreniu aj občanov. A tým sa bude lepšie znášať uťahovanie opaskov, ak to isté uvidia aj „hore“. To uťahovanie totiž môže byť chúlostivé a nálada v spoločnosti bude citlivo reagovať na chyby.
Osudovou chybou by bolo obmedziť hrdinstvo len na zabrzdenie platov. Skutočnú odvahu si vyžaduje prepúšťanie tých, ktorí nie sú potrební. Je to jediný reálny spôsob, ako ušetriť, a zároveň možnosť adekvátnejšie oceňovať potrebných. Prípadný odpor bude úplne prirodzený, ale práve reformne sa tváriaca vláda ho musí dokázať zvládnuť. Ak chce mať vláda reformný obraz aj o štyri roky, mala by v tom čase šéfovať menšiemu počtu ľudí.

Beata
Balogová
