V známej fabrike sa nezačal písať iba príbeh úspešného obuvníckeho impéria,
ale aj jedného nenápadného leteckého sna
Spomienka na akcie Tisíc pilotov v republike, kde sa z milovníkov lietania školili na bojových pilotov. Ľudovít Šramko pri vojenskom školskom lietadle E39.
Pre prvú Československú republiku, ktorá vznikla pred 95 rokmi, boli Baťove obuvnícke závody symbolom uznávaným aj vo svete. Nezačal sa v nich písať iba príbeh úspešného obuvníckeho impéria, ale aj jedného nenápadného leteckého sna.
Vždy som bol rojkom a idealistom, hovorí Ľudovít Šramko, letec mladší od prvej Československej republiky iba o jediný rok popri tom, ako nám ukazuje svoj zápisník letov.
Desaťročia ho starostlivo opatroval. „Dnes je to vzácnosť," usmeje sa pri útlej knižke, ktorá stále dôstojne odoláva času a listuje v nej s patričnou úctou aj pokorou.
S podobnou, s akou si v dvadsiatych rokoch minulého storočia začal všímať na oblohe lietajúce stroje. Cez Revúcu, kde žil s otcom, mamou a štyrmi ďalšími súrodencami, totiž viedla letecká linka.
„Keď som tak s otcom cez prázdniny kosil na prenajatých lúkach a letelo nejaké lietadlo z Bratislavy do Košíc, tak som si len tak oddýchol, položil kosu na zem a tak sa díval - jéžismária, lietadlo. Nenapadlo by mi vtedy, že aj ja raz budem pilotom," spomína na svoje myšlienky, keď sledoval biele čiary, ktoré maľovali na nebi lietadlá.
Už vtedy vedel nádherne kresliť. Aj preto si ho v škole obľúbili česká učiteľka Mrázová a riaditeľ Sládek. A pomohli, aj keď skončil mladý meštiansku školu. Krátko po dvoch hospodárskych krízach veľa príležitostí nebolo. „Neskúsite si podať žiadosť k Baťovi?" spýtali sa ho.
Dnes píše takmer 94-ročný Ľudovít Šramko o svojom živote. Foto: SME- Tomáš Benedikovič
Tajomstvá baťovských dielní
„Zlín, to bol pre mňa iný svet - obrovská fabrika a všetko tam hučalo. Ja som si myslel, Zlín, to sú topánky a nič iné. Veľký omyl, veľká chyba. Baťa vyrábal v tej dobe všetko možné, pančuchy, dokonca mal lietadlá - vlastné letisko v Otrokoviciach," spomína na prvé dojmy krátko po príchode z rodnej Revúcej, keď ho pridelili do obuvníckej dielne.
„Internát bol úplne vzorný. Baťov systém v tom čase vyzeral tak, že sa pracovalo päť dní v týždni a v sobotu bolo školenie. Všetko bolo organizované. Do bodky. Ani popoludní nebolo voľno, každý sa musel venovať nejakému športu. Museli sme byť každý takzvaný Mladý muž Baťovej školy práce, mladý človek, ktorý bol prijatý k Baťovi."
Zarobené peniaze sa dávali na knižku a z nej dostali, koľko bolo potrebné. Ale nielen presná organizovanosť a disciplína bola receptom Baťovho úspechu.
„Aj ja som bol synom obuvníka-čižmára, ale celý ten Baťov systém bol v Československu niečo úplne prevratné. Jednak preto, že položil na lopatky všetkých obuvníkov v Československu, jednak preto, že si mohol ako veľkovýrobca dovoliť ceny najnižšie. Charakteristickým bolo, že všetky ceny končili na 9 - 9, 19, 29, to bolo pre ľudí lákavé, " spomína na jeho popularitu.
Sympatické bolo aj to, že medzi svojich zamestnancov sa často osobne vybral aj mladý Ján Antonín Baťa. Vedeli, že má dokonca vlastné lietadlo anglickej výroby Havilland. Hypnotizovalo ich a často ho s obdivom sledovali. „Baťa mal dokonca v tom čase aj vlastný vrtuľník na prezentačné účely,“ hovorí Ľudovít Šramko.
Keď prišiel interný nábor do výrobní lietadiel Zlínskej akciovej spoločnosti, mladý Ľudovít ani na okamih nezaváhal.
„Tam som si vlastne čuchol k letectvu. Robil som tam jednak brzdenie, potom som sa dostal do skúšania palubných prístrojov," ukazuje na fotografii elegantný dvojplošník, ktorý mal úspech aj v zahraničí. Kupovali ho vo veľkom aj záujemcovia zo severných štátov Afriky.
„Bolo to lietadlo Zlín XII. Prvý prototyp, ktorého konštruktérom bol pán inžinier Majer, do výroby nešiel. Ale druhý prototyp tohto Zlínu XII. bol už podarený typ, bol ministerstvom homologovaný čiže prijatý do sériovej výroby.
A na tomto som sa podieľal, montoval som tam palubné prístroje, ktoré boli pomerne jednoduché, to sa nedá porovnať s dnešnými," opisuje. Oproti dnešnej modernej technike však malo aj čosi navrch.
„Tam boli len základné letecké navigačné prístroje. Toto lietadlo však bolo zvláštne tým, že sa mohlo premontovať na lyže."
Fotografia, ktorá vznikla krátko po tom, ako začal s leteckým výcvikom.
Za všetkým hľadaj ženu
V tom čase boli v celej Československej republike dve pilotky. „Jedna bola slečna Veletová a druhá slečna Železňáková, ktorá pracovala aj v našich leteckých závodoch. Ako sme sa my dvaja zoznámili, to už je detail," spomína na netradičný príbeh a má na tvári úsmev mladého chlapca z čiernobielych fotografií, medzi ktorými listujeme. Rovnaký úsmev, aký sa vtedy na prvý pohľad zapáčil aj mladej pilotke.
A práve sympatie k pohľadnému leteckému mechanikovi ju inšpirovali k smelému pozvaniu. Nechcete si ísť so mnou zalietať? - spýtala sa ho placho.
„No a tak som prvýkrát v živote letel. Práve s touto slečnou Železňákovou na nami vyrobenom lietadle Zlín XII. Aj som chvíľu rozmýšľal, či si mám sadnúť, lebo tá dôvera v ženu-pilotku ešte takmer nebola," aj dnes s rovnakým úsmevom opisuje drobné rozpaky, s ktorými vtedy nastupoval do lietadla. Nepociťoval ich sám. „Fakt je jeden, že zrejme bola trochu nervózna, lebo štart bol taký trošku skákavý, viete. No ale dobre to dopadlo, pekne pristála, tak som sa jej poďakoval," zasmeje sa.
A práve tu sa začala písať história jednej veľkej lásky. Nie však k mladej pôvabnej pilotke. „Zrodili sa vo mne tiež ambície, či by som nemohol lietať," hovorí Ľudovít Šramko, ktorý sa rozhodol, že sa počas povinných voľnočasových aktivít mladého muža Baťovej školy práce bude venovať plachtárskemu výcviku. V okolí Zlína mali vraj na to výborné poveternostné podmienky.
Foto: SME - Tomáš Benedikovič
Z milovníka bojovníkom
V čase, keď sa 17-ročný Ľudovít snažil krotiť neposlušné vetrone, život v iba o rok staršej Československej republike začali čoraz viac ovplyvňovať vonkajšie turbulencie. Písal sa vtedy rok 1936 a Hitlerove slová sa už niesli éterom čoraz častejšie. Opakovali sa im ako ozvena. „Da bin ich und unser Befehl," spomenie si aj dnes na atmosféru, keď nikto netušil, čo prinesie najbližšia budúcnosť.
„Bol by to boj Dávida s Goliášom. Vzhľadom na predpokladaného nepriateľa, ktorým bolo Nemecko, bolo nutné posilniť aj naše vojenské letectvo, aby bol pomer lietadiel a leteckého personálu v nejakej rovnováhe. Bolo treba zvýšiť počet vojenských pilotov - stíhacích, pozorovacích aj bombardovacích," spomína. Začala sa akcia, ktorej cieľom bolo vycvičiť na skutočných bojových pilotov aj obyčajných milovníkov lietania z leteckých aeroklubov.
„Tisíc pilotov v republike, taký mala oficiálny názov. V aerokluboch na Slovensku, v Čechách, na Morave a v Podkarpatskej Rusi boli zriadené základné výcvikové jednotky. Základný výcvik trval dva mesiace, to bolo, podotýkam, popri zamestnaní. Boli dodané vojenské školné lietadlá E39," ukazuje nám s pýchou čiernobielu fotografiu svojho prvého motorového lietadla. Onedlho nastúpil do druhého leteckého pluku do Olomouca. Práve tam sa mu naskytla možnosť splniť si ambície.
„Stať sa letcom, tá vidina mladého človeka prevážila to všetko nebezpečenstvo. Ako 18-ročný musel som podpísať reverz, ktorý mi musel podpísať aj otec, že s tým súhlasí. Myslím, že mám stále odložený ten list, svojou ťažkou rukou obuvníckou mi to povolenie dal a napísal mi: Syn môj, neviem, či ti nepodpisujem ortieľ smrti. A na tom atramente boli roztopené kvapky sĺz."
Lenže výcvik na bojového pilota mladý Ľudovít Šramko už v Olomouci celý dokončiť nemohol.
"Došlo ku štátotvorným zmenám. Pamätám sa ešte veľmi dobre, ako keby to bolo dnes. Vtedy už po trase ulice, keď sme odchádzali, na stožiaroch vládli nemecké červené zástavy s hákovým krížom. Bolo to vtedy, keď zostali Čechy a Morava pod nemeckým komandom a Slovensko zostalo samostatné," kreslí obrazy posledných chvíľ v Olomouci.
"Hovoril som si, Ľudovít, koniec ideálom. Taký rozbeh do letectva a naraz koniec..."
Všetky lety má zapísané.
Letec bez lietadla
Všetci letci boli v tom čase stiahnutí do Piešťan, kde bola trinásta letka, neskôr ich prevelili na najvýchodnejší cíp krajiny – do Kamenice nad Cirochou. Pocity mali zmiešané. Nemecké spôsoby, ktoré sa zavádzali do slovenskej armády, sa im z duše priečili. Lietadlá slovenského štátu boli zastarané, Ľudovít Šramko využil možnosť, ktorá sa naskytla, a odišiel na ďalšie štúdium – zvýšiť si kvalifikáciu na Vojenskej akadémii. Dodnes si spomína, aký bol naňho otec po jej ukončení hrdý.
Vrátil sa krátko predtým, ako sa rozhorelo Slovenské národné povstanie. Piešťanskí letci na čele s kapitánom Ivanom Haluzickým však odišli doň bez svojich lietadiel.
„My sme v Piešťanoch mali už signál, že v Púchove sa vykladajú nemecké jednotky. Čiže nebolo času čakať do rána na prelet lietadiel do Slovenského národného povstania. Preto v Slovenskom národnom povstaní neboli naše lietadlá, ale schopné lietadlá – stuky, útočiace zostali na letisku Piešťany,“ hovorí.
Spomína si, že do Povstania vtedy odišli všetci –našla sa však aj výnimka. „Bol to letec Reňák, ktorý bol najlepší priateľ s Izidorom Kovaríkom. Spolu sme začínali v jednej pilotnej škole, spolu sme bývali na jednej izbe a oni potom začali lietať s Nemcami, ktorí ich aj vyznamenávali. Kovarík zomrel pri leteckej tragédii ešte pred povstaním. Keď sme išli do povstania, náš kapitán Haluzický povedal Reňákovi, poď, čo ste tam urobili, teraz odčiníš," spomína Ľudovít Šramko. Napriek tomu nešiel.
„To sú také hraničné situácie, keď sa človek musí rozhodovať tak alebo tak a rozmýšľa, dobre som sa rozhodol, zle som sa rozhodol,“ hovorí. On sám o svojom kroku nikdy nepochyboval. „Vedel som, že je to čin správny a pre dobro národa,“ hovorí.
V Povstaní sa viackrát vyznamenal, s nasadením vlastného života získal muníciu pre povstaleckých vojakov. Aj preto ho na sklonku vojny poverili zodpovednou úlohou.
Podrobné zápisky.
Nezostal bezradný
Mal sa stať veliteľom košického letiska, kam mala priletieť Slovenská národná rada - z Moskvy aj z Londýna. „To bolo veľmi dôležité, lenže aké to bolo letisko! Každých 20 alebo 30 metrov dlhé pásy, celé bolo hlboko preorané," krúti hlavou nad tým, akú spúšť tu našli po ustupujúcich Nemcoch.
Hneď mu bolo jasné, že na letisku sa nebude dať pristáť. Rozkaz však znel jasne, uschopniť do štyroch dní. „Lenže väčšina mužov bola ešte na fronte. Bolo sa treba vynájsť,“ spomína, prečo sa rozhodol vyhlásiť výzvu v miestnom rozhlase.
„Tak sa vám na druhý deň prihlásilo na túto výzvu toľko mladých dievčat! A ja som sa postavil na stoličku, začal im veliť a rozdelil som ich na polovicu. Jedny, čo budú tie hlboké, veľké trsy ručne ukladať naspäť, druhá skupina za nimi utĺkala provizórne zhotovenými prostriedkami. Za tri dni som už hlásil, že pristávajú. Toto som splnil, dostal za to pochvalu a bol som tiež pozvaný na to rokovanie Slovenskej národnej rady vtedy v Košiciach," dodáva.
Celé rokovanie sprevádzali aj veľké prípravy. „Samozrejme, že sa musela na tú slávnostnú chvíľu pripraviť tiež hudba. Vojenská hudba, tá bola kdesi na fronte s jednotkami, lebo sa stále ešte bojovalo. Za úlohu nacvičiť hymny Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska dostala miestna cigánska kapela. No tak títo chudáci robili čo mohli, nacvičovali. Ale celý život, keď hrajú len také tanečné, musíme im to prepáčiť: Kde domov můj hrali ako trávnicu a Nad Tatrou sa blýska hrali ako čardáš," smeje sa.
"O tomto, mimochodom, píše aj Husák vo svojich spomienkach. Ale malo to prvky hymny, jednej aj druhej, bola vojna. Vojna je vojna, tam sa musí mnoho vecí improvizovať,“ vysvetľuje veselo.
V tmavomodrej uniforme rád chodieval na podujatia Slovenského leteckého zväzu.
Na palube moderného lietadla
Letectvo zostalo jeho životnou láskou aj po vojne, zostal pri ňom i napriek rôznym turbulenciám v 50. rokoch celý život. Dodnes o ňom dokáže hovoriť s nádychom romantiky a poézie. „Aj naša svadba s manželkou bola letecká,“ usmeje sa. Poveril totiž kamaráta - pilota, aby im priamo na svadbu doniesol kyticu.
„Mal som známeho z pilotnej školy, ktorý bol zamestnaný v Československých aerolíniách a lietal tiež do Holandska. Tak mi zišla na um myšlienka, že by to bola rarita, keby v chladnom decembri prišla moja nevesta do kostola s kyticou orgovánov. Kytica prišla načas a my sme mohli šťastne do kostola,“ hovorí. Dodnes ju má odloženú. Podobne ako svoju tmavomodrú uniformu s desiatkami ocenení.
Mnohé prišli aj po nežnej revolúcii, má ich celú plejádu. Tým najkrajším preňho bolo, keď ho ešte pred dvoma rokmi takmer ako 92-ročného zobral Slovenský letecký zväz ako pasažiera na skúšobný let moderného lietadla Tupolev.
„Keď to porovnávam s tými počiatkami, to je iný svet. A som hrdý aj na to, že vo svojich rokoch som sa dožil takéhoto obrovského postupu letectva v každej jeho oblasti. Či už v mohutnosti, diaľke doletu, navigácií, pristávaní, je to neporovnateľné,“ na chvíľu sa odmlčí. „Je to pre mňa veľmi dobrý pocit, že som bol kedysi tiež priekopníkom tohto supermoderného letectva.“
Beata
Balogová
