Nežnú revolúciu strávil FRANTIŠEK ČUŇAS STÁREK, ktorý je jednou z najväčších osobnosti česko-slovenského undergroundu, vo väzení na Hornom Slavkove. V roku 1989 bol už tretíkrát odsúdený za vydávanie samizdatov. „My sme nemali žiadne politické ambície, nechceli sme búrať socializmus, chceli sme si len žiť po svojom. Bohužiaľ alebo možno aj vďaka Bohu, toto nemohol bývalý režim dopustiť,“ hovorí.
Váš otec bol v 50. rokoch politickým väzňom. Dajú sa práve tam hľadať korene vašich antikomunistických postojov?
„Myslím si, že tento postoj bol v našej rodine štandard. Moji predkovia žili celé storočia ako sedliaci. Keď prišla kolektivizácia, bol to v našej rodovej tradícii zásadný zvrat. Moji rodičia v roku 1952 odišli z nášho statku so štyrmi taškami. Za chrbtom zanechávali svoje hospodárstvo s dvoma pármi koní a šli do pohraničia, do Konstantínových Lázní. Otec tam robil kočiša a mama umývala riad v kúpeľoch. Ja by som to slovo antikomunizmus nepoužil v tejto súvislosti, ja som nebol nejako špeciálne naladený proti komunizmu, ale proti tým metódam, ktoré totalita prinášala. Mne neprekáža, že niekoho politickým názorom je komunizmus. Ale prekážajú mi dôsledky, ktoré z toho plynú. Čo komunizmus robí ľuďom, ktorí ho nechcú akceptovať. Tam je zásadný rozdiel, že niektorí sú komunizmus schopní tolerovať, ale komunisti, keď sa dostanú k moci, nie sú schopní tolerovať iných. A z tohto plynú všetky totalitárne excesy, ktoré komunistická moc prináša.“
Ešte pred násilnou kolektivizáciou a vysťahovaním komunisti vášho otca odsúdili. Prečo?
„V tej obci, kde žili moji rodičia, si sedliaci mysleli, že budú kolektivizácii odolávať tým, že si vytvoria svoje družstvo. Tak vytvorili Strojné a traktorové družstvo, to znamenalo, že mal každý svoje pole a zvieratá. Kúpili si spolu traktory a stroje a mysleli si, že si ich budú požičiavať a že to je to družstvo. V krátkom čase súdruhovia zistili, že toto nie je také družstvo, aké si oni priali a tieto veci im v podstate zabavili. Dali ich teda do toho družstva, ktoré bolo to správne, ktoré viedli straníci a dlhy, ktoré mali, im zostali. Ale potom už neboli schopní splácať a urobili z toho ešte proces, že spreneverili majetok. Týkalo sa to ich vlastného majetku, ktorý vraj spreneverili smerom k tomu novonastavenému družstvu. Dialo sa to ešte predtým, než som sa narodil. Otec sedel iba rok a to ešte vyviazol veľmi dobre. Umrel, keď som mal osem rokov a myslím si, že ma ešte nepovažoval za takého, aby som tomu rozumel, a tak mi o tom nerozprával. Viem o tom od mamy."
Revolúcia
Študent
Zásah na pražskej manifestácii študentov prekvapilPríslušník VB
Na Národnej triede zlyhalo velenie, policajti boli nervózni a zmäteníHistorik
Husák aj režim boli už slabíDisident
Stárek strávil nežnú vo väzení: Nechceli sme búrať, len viac slobodyPolitici
Premiér bude na výročie debatovať so študentmi, prezident položí veniec
V roku 1973 vás pre dlhé vlasy odmietli prijať na vysokú školu. To bolo prvýkrát, keď ste si priamo na sebe uvedomili metódy totality?
„Asi prvé bolo, keď po roku 1968 zavreli môjho brata. Bol medzi komunistami, ktorí sa snažili urobiť nejakú obrodenú stranu a verili Dubčekovi, že to myslí správne. Socializmus s ľudskou tvárou bude to pravé a Československo bude mostom medzi Východom a Západom. Dnes sa na to pozeráme asi s úsmevom, ale vtedy tomu vážne verili. Tie politické pochody, ktoré sa diali, mali vždy na našu rodinu nejaký vplyv. Keď ma potom priviezli v sedemdesiatom šiestom na domovú prehliadku, tak moja mama to považovala za štandardnú záležitosť. Hovorila: už aj ty. Že som sa dostal medzi tých všetkých mužov okolo nej, ktorých skôr alebo neskôr uväznili."
Vo väzení ste boli za svoje pôsobenie v undergrounde, za to, že ste organizovali prednášky, šírili samizdatovú literatúru. Ako sa začala vaša cesta k undergroundu?
„To je zložitá otázka, niektorí ľudia to opisujú ako cestu do Damasku, že tam mali nejaké zjavenie. Podobne ako básnik Ivan Martin Jirous, zvaný Magor. Šiel raz na koncert Primitives Group a tam ho to chytilo a točil sakom tak, že stratil okuliare aj občiansky. A už to z neho nikdy neopadlo. Ja to takto nemám, zdá sa mi, že ten životný pocit mám odjakživa. Pamätám si, že už v šiestej triede sme spolu so zopár kamarátmi v triede bojovali o dĺžku vlasov - či sú dlhé vlasy až cez uši alebo do polovice uší. Mali sme fotku Beatles a to boli naše idoly. Riaditeľ školy chodil medzi nás a ukazoval na jednotlivcov a hovoril – ty, ty a ty, ostrihať. To nás práve viac zoceľovalo a boli sme stále viac a viac zaťatí - toto je ono, keď si to tá vrchnosť nepraje. Potom som už logicky týmto štýlom života žil ďalej a nebol to len boj o dlhé vlasy, ale aj o muziku, keď sa začal začiatkom normalizácie boj o rock and roll. To boli len logické dôsledky takéhoto boja o slobodu. Sloboda bola lákavá. Evženovi Fialovi, ktorý bol manažérom skupiny Hells Devils, neskôr Primitives Group, raz hovorili: Vy sa len opičíte po tom Západe. A on odpovedal, opičíme, pretože chceme kúsok tej slobody dostať sem."
Režim však proti undergroundu po celý čas tvrdo zasahoval, vás súdili v roku 1973 v procese s Plastic People of the Universe za údajné výtržníctvo. Čo sa im nepáčilo na undergrounde?
„Viete, nemali sme žiadne politické ambície, nechceli sme búrať socializmus. My sme len chceli, aby nás nechali existovať a žiť si po svojom. Dodnes si myslím, že ak by nás nechali na pokoji, tak by sa to uberalo nejako inak. Ale, bohužiaľ alebo vďaka bohu, v povahe totalitnej moci je, že neznáša a nemôže pripustiť, aby bolo niečo slobodné, aby niečo bolo mimo jej kontrolu. Ak je tam čo i len jedna vec mimo kontrolu, tak to jednoducho stratili. Je to tak, ako keď z obrovskej priehrady uniká jeden pramienok vody. Celá priehrada nakoniec vytečie. A presne to si uvedomovali, že rock´n roll a kapely a kultúru takého vedľajšieho prúdu nemôžu nechať bez kontroly. Tomu sa rôznymi metódami snažili čeliť. Začiatkom 70. rokov zakazovali kapelám hrať, to znamená, že im neumožňovali, aby hrali verejne. Neskôr bol zákrok proti obecenstvu v Českých Budějoviciach, kde zmlátili stovky priaznivcov kapiel, ktoré tam mali koncert. A nakoniec, keď ani toto všetko nepomáhalo, prikročili k likvidácii kapely a hlavne jej organizačného jadra. V roku 1973 boli s Plastikmi dva procesy, jeden v Plzni a druhý v Prahe, ja som bol v tom plzenskom a vybrali sedem ľudí, ktorí mali podiel na organizácii a tých odsúdili."
Vo väznici Plzeň-Bory ste strávili pol roka. Z rodiny ste poznali, čo je to politické väzenie, ale ako ste to vtedy prežívali ako mladý človek?
„Vždy, keď mi prišiel balík, tak mi väzni závideli. Moja mama a vtedajšia manželka vedeli veľmi dobre, čo mi majú poslať. Pretože tým, čo zažívali takúto situáciu v rodine prvýkrát, rodiny posielali potraviny a veci, ktoré neboli vhodné. Zatiaľ čo mama, ktorá balila balíčky od päťdesiatych rokov, tá dobre vedela, čo má poslať do kriminálu. To bol ten pozitívny prvok. A hlavne, mne sa sedelo dobre, mne doma nikto nehovoril, že ty si vyvrheľ, ty sedíš v base. V našej rodine už boli karty rozdané, tam nebolo potrebné nič vysvetľovať, lebo mama vedela, prečo sedím."
Čím si vysvetľujete to, že mnohí tí ľudia z undergroundu sa ani napriek perzekúciám nenechali odradiť? Po návrate z väzenia začali vydávať samizdat Vokno. Čím to teda je, že ľudia ako vy nezačali žiť bežný, poslušný život v normalizačnej spoločnosti a pokračovali?
„Poznaná sloboda už nejde vziať späť. A najmä v spoločenstve, ktoré sa vytvorilo, bolo všetkým príjemne. Aj napriek tomu a možno práve preto, že tlak režimu bol silný. Spoločenstvo však bolo pomerne zomknuté, pomáhalo si navzájom, tak sa nám dobre žilo, bol to priestor k prežívaniu každého dňa. Neviem si predstaviť, že by som vyšiel z väzenia a začal sa dištancovať od svojich priateľov. Najmä to väzenie nikoho neprevychovalo a už vôbec nie ľudí, ktorí tam idú presvedčení, naopak, skôr ešte utvrdilo. Keď som bol vo väzení, tak som vždy spomínal a rozmýšľal, ako to, čo robíme, môžeme robiť ešte lepšie."
Časopis Vokno, ktorý ste založili, sa stal jedným z najväčších samizdatov v Česku. Ako to celé vzniklo?
„Undergroundové hnutie potrebovalo nejakú platformu. Informačná blokáda, ktorou nás častoval režim, nebola iba blokádou vonkajšou - teda železná opona, ale aj vnútorná. Ľudia v jednom meste nevedeli, čo sa deje o dvadsať kilometrov ďalej. Komunizmus sa snažil ľudí rozdeľovať, a potom sa mohla spoločnosť dobre ovládať. Cieľom undergroundu bolo byť pohromade. A to sa nám darilo vďaka samizdatovým publikáciám. Mať jeden časopis, ktorý sa dostal pomerne veľkému množstvu čitateľov do ruky, to bol náš cieľ od roku 1984. Dlho nám to nešlo, bol proces proti Plastikom, a potom bol zasa rok Charty, stále sme to vydávanie odkladali. Nakoniec sme s tým začali v roku 1978 a pokračovali až do roku 1989."
Do Vokna prispieval často aj Marcel Strýko. V tom čase boli baštou undergroundu na Slovensku Košice. Čím to bolo?
„Neviem, či preto, že ako priemyselná aglomerácia pripomínali Ostravu. V Košiciach si vydávali svoj samizdatový časopis Trinásta komnata. Marcel Strýko bol náš dopisovateľ, s Jožom Furmanom a ďalšími sa kamarátim od roku 1971. S košickou partiou sme si rozumeli. Bratislava mala trošku inú klímu, tam musím spomenúť Egona Bondyho. V poslednej fáze tiež bratislavskí pankáči, ktorým sa v Bratislave obzvlášť tvrdo žilo, pretože Verejná bezpečnosť bola na tých najmladších najviac vysadená. Aj my máme vo Voknovinách niekoľko článkov o zásahoch proti pankáčom. Samizdaty mali federálny charakter a spájali."
Keď spomíname pankáčov, v roku 2005 prišli niektoré slovenské médiá s kauzou, že spevák Koňýk zo Zóny A mal na vás donášať. Ako celú vec vnímate?
„Povedal by som, že je to nedorozumenie. To, že Koňýka donútili eštebáci, aby podpísal spoluprácu, to je možné, to sa stalo viacerým. Nikdy nehodnotím paušálne, je nutné posudzovať jeden prípad od druhého, študovať a analyzovať, či dostával za svoje udania peniaze alebo či niečo povedal, keď ho mali napnutého na škripci a nakoniec ani to nemalo žiadny význam. A to je prípad Koňýka. Prezradil mi, že jediné, čo povedal je to, že Vokno vydáva Stárek a to považoval za svoje najväčšie zlyhanie. Pre mňa to bola veľká sranda, pretože v každom čísle Vokna sme zverejnili svoje mená aj adresy."
Spomínali ste, že komunizmus ľudí rozdeľoval. Vy ste v roku 1977 podpísali Chartu, po nej prišla Anticharta, ktorú podpísali mnohé známe osobnosti. Čo si myslíte o ľuďoch, ktorí sa režimom zastrašiť?
„Zasa by som povedal, že je potrebné brať prípad od prípadu. Nemám rád - paušálne niekoho odsúdiť. Lebo o kolektívnej vine sa nikdy hovoriť nedá. Je to smutné, že mnohí podpísali a nemuseli. Jeden prípad za všetky je prípad Waldemara Matušku, ktorý podpísal a potom išiel do tlačiarne Rudého práva a snažil sa majstra-sadzača uplatiť, aby jeho meno z novín vypadlo. Ten ho naopak ešte udal, že ho o takú vec žiada. Takže to bola taká jeho snaha, ako by sa toho zbavil. Režim však množstvo ľudí držal existenčne. My, ktorí sme podpísali Chartu, sme dali svoj osud do jeho tlamy, takže to ani nepovažujem za žiadne hrdinstvo. To bola vec, ktorú som si vybral, že takto chcem žiť, tomuto verím a takto som spokojný sám so sebou. Ráno som sa pozeral do zrkadla bez bázne a hany. Nie som žiadny Pánboh, aby som niekomu hovoril, toto si urobil dobre, toto zle a tu si sklamal. Kto som ja, aby som za niekoho hodnotil? To si každý musí riešiť u seba. "
Odsúdili vás trikrát, za vydávanie Vokna aj v jednom z posledných politických procesov v Československu. Aj 17. november 1989 ste strávili vo väzení, ako si na ten deň spomínate?
„Režim už erodoval a erózia a rozoberanie socializmu už bolo to cítiť aj vo väzení. Ja som sedel v Hornom Slavkove, čo bol taký dosť nepríjemný a ostrý láger, takzvaná trestná dvojka. Tam umiestňovali veľa väzňov, ktorí sa snažili ujsť cez zelenú hranicu, boli tam ľudia s priestrelmi. Tí mali väčšinou hrozné tresty, pretože sa so zbraňou v ruke pokúšali prejsť cez hranicu. Tomu, že sa niečo mení, stále neverili, tak som im hovoril, že pôjdu domov, toto tu nemá žiadnu právnu oporu. A oni zase, že som sa zbláznil, ja mám ešte šesť rokov sedieť. O svojom prepustení som sa nakoniec dozvedel z televíznej obrazovky. Až keď 25. novembra v televízii vyhlásil Gustáv Husák, že po rokovaniach pri okrúhlom stole udelil amnestiu niektorým politickým väzňom. Bolo to len do desať ľudí, už si ani nepamätám koľko presne. Moje meno bolo na poslednom mieste. Sedeli sme vtedy všetci väzni povinne v kultúrnej miestnosti. Pre spoluväzňov to bolo akoby tam hodili bombu. Všetci sa otočili a hovorili: Ty vole, pustili ťa. Ale oni to cítili aj ako nádej sami pre seba. Bolo to pre nich dôležité, videli, že to nie sú iba reči, že nejaký pohyb skutočne nastal."
Bývalý poručík ŠtB Ludvík Zifčák, ktorý hral na námestí v Prahe mŕtveho študenta Martina Šmída, tvrdí, že celá Nežná revolúcia bola riadená zhora a zosnovali ju. Ako sa pozeráte na takéto konšpiračné teórie?
„Po revolúcii som sedemnásť rokov robil v tajnej službe a verte, že som sa skutočne zaujímal, ako to bolo. Ku konšpiračným teóriám ešte vždy hovorím a kde bol ten mimozemšťan? Už len ten tam chýba. Samozrejme, že každá zložka mala svoj scenár. KGB si to nejako predstavovalo. Tá nebiľakovská skupina v ústrednom výbore strany chcela zvrhnúť stalinistov, aj tí si to predstavovali inak. A inak si to predstavoval disent. Ak by odišli Štrougal, Biľak a Jakeš, tak ústredný výbor by bol spokojný a mohlo by sa ísť ďalej. Ale ich scenár sa nesplnil, keďže sa toho stalo viac. A takto to bolo so všetkými scenármi, ktoré by si rôzne strany priali. A prienik scenárov sme potom videli. Ale verím, že nebol nikto, kto mohol deň vopred povedať, aký ten prienik bude a ako ten scenár dopadne."
Keď sa pozrieme na všetko, čo sa stalo po revolúcii, aký z toho máte pocit? Je to to, čo ste očakávali? Alebo patríte ku kritikom?
„Keby som nebol kritikom, asi by to nebolo dobré. Fakt je ten, že generácia, ktorú reprezentujem, dala veľa energie do toho, aby nastala zmena. Snažili sme sa o zmenu roky, možno desaťročia. Ako sa hovorí, že každá revolúcia zožerie svoje deti, myslím si, že je to zákonité. Aby revolúcia nastala, musia jej predchádzať desaťročia evolúcie. A potom ľudia, ktorí sa snažili, aby nastala, sú v cieli. Neskôr je už na iných, ako s tým naložia. Na druhej strane nie som nespokojný. Som rád, že sme toto etapové víťazstvo dosiahli. Vždy nastane kontrarevolúcia. Naopak ja si myslím, že v našej zemi, teraz hovorím o Česku, prebiehajú moderné dejiny podľa dvadsaťročných periód. Opäť sa vraciame do doby, ktorá je autoritárska, ktorá očakáva nejakého silného vodcu alebo skupinu, ktorá povie, ako to má byť a vytvorí nejaký oficiálny názor. Ale je na ľuďoch, aby sa vyrovnali s tým, že nastáva nejaká normalizácia. Nedávno som povedal, že má operetný charakter. V minulosti bola totiž normalizácia dráma, dnes je to fraška. Pretože za súčasného geopolitického stavu ťažko zavriete hranice, ťažko zatvoríte hubu novinárom, ťažko siahnete na súkromné vlastníctvo. Ani najväčší fantasta si to nevie predstaviť. Ale normalizácia má k dispozícii štátne inštitúcie, na ktoré siahnu normalizátori – ako je náš prezident, ako sú strany, ktoré by takým poloautoritárskym režimom radi disponovali."
Čím si vysvetľujete, že ľudia inklinujú k podobným myšlienkam aj po totalitnej historickej skúsenosti?
„Pretože sú leniví, chcú, aby to niekto za nich vyriešil, aby im niekto všetko narysoval a predviedol, ako majú pozerať na každodennú situáciu. Na školení spravodajských dôstojníkov nemenovanou firmou sa hovorí, že 17,5 percenta ľudí tvorí spoločnosť. To sú politici, novinári, umelci, biznismeni a ďalší, ktorí ňou hýbu a ten zvyšok sa iba vezie. Tým je všetko jedno. Ale keď im oznamovacie prostriedky povedia, ako majú voliť, tak volia. Primknú sa iba k nejakej šablóne a je im v podstate všetko jedno."
Spomínali sme viackrát spravodajské služby. Vy ste s Jánom Langošom zakladali federálnu tajnú službu. Prečo ste sa ako človek z undergroundu nechali na to presvedčiť?
„Bolo to na želanie Václava Havla. Po revolúcii som urobil časopis Vokno, urobil som regulárnu redakčnú radu a tešil som sa, aké to bude pekné. Raz som však stretol Jána Rumla, ktorý hovorí, počuj, Havel chce, aby sme išli na vnútro. A kto ako? No my dvaja, hovorí. A ešte ďalší ľudia. Pretože je to tam zlé. Lebo by nás to mohlo časom prevalcovať, je potrebné vyhodiť odtiaľ eštebákov, takto v skratke mi to Ruml vyfarbil. Potom som bol u Havla a ten mi povedal to isté, ale s dikciou dramatika, a tak som to teda vzal. Sľúbil mi, že za dva mesiace sa môžeme vrátiť. Bol som tam sedemnásť rokov."
Ako to bolo na začiatku. Potrebovali ste sa zbaviť bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Myslíte, že v dnešných tajných službách sú ešte ich fragmenty?
„O tajných službách s vami nebudem hovoriť, som spravodajský dôstojník a tí keď odídu z tajnej služby, tak sú vždy viazaní nejakou mlčanlivosťou a sľubmi, ktoré dali službe a ja to ctím. A všimnite si, že keď britskí špióni chcú napísať knihu o MI5, musia ísť na Nový Zéland. A mne sa na Nový Zéland ešte nechce.
Spýtam sa teda nepriamo, ako sme sa podľa vás vyrovnali so svojou minulosťou, s ľuďmi, ktorí boli v ŠtB? V Česku máte lustračný zákon, my na Slovensku nemáme, no stále hýbu nitkami vo verejnom živote. Vyrovnali sme sa s minulosťou dostatočne?
„Myslím si, že to bolo odfláknuté aj v Česku. A obdobie mečiarizmu na Slovensku bolo kontraproduktívne, aj čo sa týka vyrovnávania sa s minulosťou. Ale ono už teraz ani tak nejde po viac ako 20 rokoch o to, kto bol čo, ale kto čo je. A je to oveľa horšie a vašej generácii vôbec nezávidím, lebo my sme mali jasne nalinkované, to sú oni a to sme my. Vy, ktorí žijete v takom rôsole, ktorý môže byť priateľský aj nepriateľský, kladný aj záporný, môže to byť láska aj nenávisť, pre vás je oveľa ťažšia orientácia. Ale zasa vám závidím, že máte prostriedky. My sme mnoho energie venovali tomu niečo sa dozvedieť a dostať informácie. Internet a technológie dnes umožňujú dozvedieť sa všetko rýchlo."
S tým by súvisela aj moja posledná otázka, týka sa undergroundu v dnešnej dobe. Revoltovali ste proti režimu, chceli ste viac slobody. Proti čomu si myslíte, že revoltuje dnešný underground, ktorý má byť alternatívou k hlavnému prúdu?
„Vlastne proti tomu istému (smiech). Chce viac slobody. Ale to sa netýka politického zriadenia. Ten vedľajší prúd, ktorý je mimo mainstreamu, funguje v každej spoločnosti. Nás totalitný režim nahnal do politických sfér, kde sme sa dostali bez toho, aby sme pôvodne chceli. A spôsobil, že sme sa stali katalyzátorom Charty a všetkého, čo prišlo po nej."
Beata
Balogová
