Komunisti si z neho urobili kult, jeho menom pomenúvali ulice aj fabriky, preto po novembri už o ňom nikto nechcel ani počuť. Aká je pravda o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, od smrti ktorého prešlo 70 rokov?
Bola už tma, keď sa blížili k stanici. Tragédiou bolo, že do stanice prišiel práve vlak s práporom Nemcov a nikto ich už neupozornil, že Nemci znovu obsadili bunkre a guľometné hniezda pred stanicou.
Začal sa boj proti veľkej presile. Keď Nemec zakričal Halt, Nálepka mu po nemecky odpovedal „Vaši“. „Heslo“ – reval Nemec. Odpoveď mu bola dávka z kapitánovho automatu. Nemci spustili silnú paľbu, pričom im pomáhali aj tí, ktorí boli vo vlaku.
V tejto paľbe zasiahla guľometná paľba Nálepkovu pravú stranu hrudníka. Na koženom kabáte napočítali šestnásť dierok, ktoré vytvarovali písmeno Z. Neskoršie ešte dostal úlomok z míny do čela. Ranený kapitán ešte zavelil: „Bite vrahov! Vpred!“ A podľahol zraneniam...
Takto spomína na posledné okamihy života legendárneho partizánskeho veliteľa v knihe Kapitán Nálepka – Repkin jeden z jeho spolubojovníkov. Autorom knihy spomienok je Jánov brat Jozef.
Ján Nálepka padol pri oslobodzovaní ukrajinského mesta Ovruč 16. novembra 1943. Hovoríme teda o 70. výročí jeho tragickej smrti.
Po prechode k partizánom.
Z neba do pekla Tak ako bol Ján Nálepka v minulom režime prototypom hrdinstva, odvahy a chrabrosti, dnes si na naňho len málokto spomenie.
Po novembri 1989 začala jeho hviezda zapadať. Legendami opradený veliteľ 1. československého partizánskeho oddielu v Sovietskom zväze sa z neba ocitol v pekle.
Na pamätníku Spišskej Novej Vsi mu po revolúcii ktosi zafarbil neodmysliteľné okuliare na ružovo. Neskôr natreli jeho čižmy červenou farbou. Dokonca uvažovali o odstránení nadživotnej bronzovej sochy z parku v centre mesta.
„Bol to bezcharakterný človek, ľahtikár, kartár, ožran, alkoholik. Okrem toho bol frajerkár, sukničkár, a všeobecný lump... V Ovruči nepadol čestne v boji, ale ho trafila guľka na plote, keď preliezal, keď preliezal k frajerke,“ napísali v žiadosti o odstránenie pamätnej tabule z budovy Gymnázia na Školskej ulici v januári 1995 bývalí žiaci.
Nestačilo im, že vedenie sa v roku 1991 pod tlakom združenia rodičov a priateľov školy a prerokovaní v pedagogickej rada rozhodlo zbaviť sa čestného titulu Gymnázium kpt. Jána Nálepku.
Meno hrdinu vypustili aj z názvu Základnej školy na Komenského ulici v jeho rodných Smižanoch.
„Bolo to hneď po revolúcii, ja som ešte nebola riaditeľka. Želali si to rodičia. Vraj meno takého človeka by v názve školy, kde chodia ich deti, nemalo byť,“ spomína súčasná riaditeľka Jana Vozárová.
Na Nálepku predsa len úplne nezabudli. Vlani si pripomenuli sté výročie jeho narodenia, teraz aj sedemdesiat rokov od jeho úmrtia, učiteľka dejepisu Mária Kalafutová mu venuje v deviatom ročníku hodinu v rámci regionálnych dejín, s deťmi navštevuje rodný dom Nálepku, v ktorom je jeho expozícia.
„Nálepka bol a ostane národným hrdinom. Myslím si, že by sme mali byť hrdí na nášho rodáka. Ale viete, ako to chodí. Každá doba má iné vzory,“ hovorí mladá učiteľka.
Film o Jánovi Nálepkovi z roku 1973. Kapitána hral Milan Kňažko
Tajomný kapitán Jozef Nálepka, autor viacerých kníh o tajomnom kapitánovi, nedá na svojho staršieho brata dopustiť. Spomedzi ôsmich súrodencov bol medzi nimi napriek trinásťročnému vekovému rozdielu najdôvernejší vzťah.
„Sú to nehorázne klebety a výmysly neprajníkov, ktorí chcú za každú cenu zmeniť dejiny, prekrútiť históriu, z víťazov urobiť porazených a naopak,“ hovorí čiperný 88-ročný dôchodca, bývalý člen partizánskej jednotky Klement Gottwald, predseda Mestského národného výboru Vysoké tatry, námestník ministra zahraničných vecí a veľvyslanec ČSSR v Belehrade a v Aténach.
„Všetko, čo som o Jánovi napísal, mám podložené dokladmi, výpoveďami jeho spolubojovníkov v Slovenskej armáde i v partizánskom oddiele, viackrát som sa stretol s generálom Saburovom, ktorý si Jana veľmi obľúbil a prenasledovali ho výčitky za jeho smrť. Sám v knihe Tajomný kapitán napísal, že keď Jano so svojim oddielom dobyl most cez rieku Noryn v Ovruči, nesúhlasil s premiestnením jeho jednotky k železničnej stanici. Bratovi odporúčal, aby si po ťažkom boji oddýchol. Ale Jano bol tvrdá hlava, presvedčil ho, že treba jeho oddiel zaradiť do boja,“Jozef spomína.
Jozef Nálepka na klebety nedá. „Jano bol fešák, dievčatá išli po ňom, skôr ich musel on odbíjať. No, rukáv si odtrhnúť nedal, ale nebol sukničkár. Mal vážnu známosť v Spišskej Novej Vsi. Volala sa Mária Korchňaková. A nebyť jeho smrti, boli by sa zrejme aj zobrali.“
Odmieta, že by brat bol alkoholik a hazardný hráč. Podľa neho na fronte sa popíjalo, najmä v časoch, keď chlapi deň čo deň bojovali, smrť stretávali na každom kroku, to patrilo k životu. Stále však poznal mieru.
„Kto nebol na fronte, nepochopí. Jano bol ale nesmierne zodpovedný. Len vďaka tomu sa dostal k dokumentom o príprave nemeckej armády na jednu z rozhodujúcich bitiek 2. svetovej vojny pri Kursku, známej tiež pod názvom operácii Citadela.“
Dokumenty odovzdal prostredníctvom spojky generálovi Saburovovi. „Už vtedy mu chcel navrhnúť najvyššie vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu. Keby bol taký, ako ho niektorí klebetníci opisujú, asi by mu ten titul neudelili.“
Jozef Nálepka si užíva dôchodok v Prahe, na Slovensko však napriek pokročilému veku rád a často cestuje, viackrát navštívil mesto Ovruč, kde jeho brat padol: „Postavili mu pamätník, pamätná tabuľa je aj na mieste, kde padol, pomenovali po ňom ulicu, školu. Na rozdiel od našich si ho dodnes nemierne vážia.“
Spomína, ako zažaloval človeka, ktorý napísal o Jánovi Nálepkovi do istých slovenských novín kadejaké lži. „Spor sme vyhrali. Musel sa nám ospravedlniť.“
Rodný dom Nálepku stojí v tieni panelákov.
Depozit múzea - v popredí hlava Nálepku, ktorú sa podarilo zachrániť zo sochy v Žiline.
Mýtus komunistov Rodný dom Nálepkovcov stojí v tieni osemposchodové paneláku. Expozíciu s mimoriadne vzácnymi zbierkami z pozostalosti partizánskeho veliteľa a s bohatou korešpondenciou z času na čas navštívia žiaci základnej školy, sem tam do nej zablúdi turista.
„Často sa u nás zastavia českí turisti, ktorí prichádzajú do Slovenského raja. Je mi smutno, že Slováci nemajú o Nálepku taký záujem, aký by si zaslúžil,“ vysvetľuje historička Múzea Spiša Larisa Tarovská.
Odborníčka tvrdí, že Jánovi Nálepkovi, paradoxne, najviac ublížil bývalý režim, jeho ideológovia a propagandisti.
„Vytvorili z neho mýtus, legendu, kult osobnosti. Som presvedčená, že Ján Nálepka by si neželal, aby mu stavali sochy, nazývali po ňom fabriky, ulice, školy, ba dokonca jednu dedinu, v ktorej možno ani nebol.“
Veľa zla narobila na Spiši jeho bronzová socha v nadživotnej veľkosti na mohutnom travertínovom podstavci v Spišskej Novej Vsi. „Predtým tam stála socha Štefánika. Komunisti ju strhli a zrejme roztavili v Krompachoch. Na jej mieste postavili sochu Nálepku. Ján by s tým nikdy nesúhlasil. Štefánik bol preňho veľkým vzorom, nedostižným príkladom.“
Historička popiera, žeby Ján Nálepka bol členom Komunistickej strany, s ktorou ho zvyknú niektorí historici spájať. Istý čas sympatizoval so sociálnou demokraciou, bol veľmi aktívnym členom Agrárnej strany, dokonca bol predsedom jej mládežníckej pobočky v Smižanoch. „Nikdy nevstúpil do inej strany. Nejestvujú o tom žiadne dôkazy.“
Faktom ale je, že nepatril medzi hlboko veriacich. Aj preto bol v neustálom konflikte s rovnako charizmatickým kňazom Matúšom Pajduššákom, ktorý pôsobil v Smižanoch. „Mali veľa spoločných vlastností. Kým ale Pajduššák podporoval ľudácky režim prvej Slovenskej republiky, Nálepka bol jeho otvoreným odporcom a kritikom. Aj tým si časť Smižančanov a Spišiakov znepriatelil. A trvá to dodnes.“
Podľa Larisy Tarovskej bol Ján Nálepka všestranne nesmierne sčítaný a vzdelaný človek, výborný muzikant a športovec, ale aj novinár a učiteľ, rodený líder.
„V jeho pozostalosti ostalo okolo štyristo kníh, pre ktoré sa občas aj zadlžil. Všade, kde prišiel, budil svojou inteligenciou i zjavom pozornosť a obdiv. Potrpel si aj na oblečení, vizáži, jednoducho, bol to impozantný muž. Keby sa nedal na vojnu, čakala ho nesporne obrovská kariéra.“
Ako by Nálepka fungoval, keby ho komunisti predsa len presvedčili, aby vstúpil do strany? „Skončil by asi na šibenici. Pretože on si nenechal od nikoho brnkať po nose. Myslím si, že Slováci by mali byť na takúto osobnosť hrdí.“
K najcennejším exponátom múzea patria originály vyznamenaní.
Nálepka nosil hodinky Longines. Údajne zastali po štvrť na jedenásť večer, v čase, keď ho nemeckí vojaci zastrelili. FOTO PRE SME - TOMÁŠ JESENSKÝ
Nálepka: Keď chcú, nech ma aj zastrelia! Ján Nálepka prebehol k Rusom, stal sa Hrdinom Sovietskeho zväzu. Ale historici sa zhodujú, že neobdivoval stalinizmus.
Ján Nálepka bol výborný vojak a veliteľ, energický a rozhodný, mimoriadne inteligentný, vzdelaný, charizmatický muž so všetkými predpokladmi na zvládnutie aj tých najťažších a najnebezpečnejších bojových úloh.
Zároveň bol človekom z mäsa a kostí, ktorého komunistickí ideológovia a historici propagandisticky hrubo zneužili, zamlčiavali pre režim nepohodlné informácie, vytvárali okolo hrdinu aureolu nedotknuteľného nadčloveka, príklad „politickej rozhľadenosti a triednej uvedomelosti“.
Potvrdzujú to nielen výpovede jeho spolubojovníkov, priateľov a rodinných príslušníkov, ktoré v minulosti zozbieral jeho brat Jozef Nálepka, ale aj najnovšie výsledky výskumom donedávna neznámych archívnych materiálov.
Východný front Ján Nálepka bol ľavicový intelektuál s nesmierne vyvinutým sociálnym cítením a zmyslom pre spravodlivosť. Historici sa stotožňujú, že bol hrdý Slovák, no zároveň nekompromisný obhajca spoločného štátu s Čechmi a zástanca myšlienky panslavizmu.
Po vstupe Slovenska po boku fašistického Nemecka do vojny proti Sovietskemu zväzu bola Zaisťovacia divízia Slovenskej armády nasadená na okupovanom území. Nálepka bol prvým pobočníkom veliteľa 101. pešieho pluku a zároveň jeho spravodajským dôstojníkom.
Je notoricky známe, že pri bieloruskom mestečku Kopceviči nadviazal aj s ďalšími dôstojníkmi kontakt s partizánmi. Odovzdával im nielen dôležité informácie, ale aj vojenský materiál, muníciu potraviny. Uzavrel s nimi dohodu o vzájomnom neútočení.
Legenda Jozef Nálepka tvrdí, že jeho o trinásť rokov starší brat mal v úmysle prebehnúť k nepriateľovi dávno predtým. Údajne preto požiadal listom o preloženie na východný front.
„O tom, žeby Ján Nálepka žiadal o preloženie na východný front, som v archívoch nenašiel žiadny dokument,“ hovorí Jozef Bystrický z Historického ústavu SAV, autor štúdie Ján Nálepka – dôstojník Slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943, ktorú uverejnil časopis Vojenská história v treťom tohtoročnom vydaní.
Podľa jeho poznatkov takáto žiadosť by bola zbytočná, pretože ako aktívny dôstojník Slovenskej armády na konci júna 1941 musel odísť na východný front so zmobilizovanou 2. divíziou, v ktorej slúžil do začiatku vojny. „O možnom zámere prejsť na sovietsku stranu však nasvedčuje jeho list, ktorý poslal bratovi Jozefovi tesne pred odchodom na východný front.“
Podobný názor má aj historik Martin Lacko z Ústavu pamäti národa, autor monografie Dezercie a zajatia príslušníkov zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 – 1943:
„Tento údaj pokladám za nedôveryhodný, vytvorený dodatočne a účelovo po vojne, v situácii, keď sa samotná vojenská účasť na východnom fronte v Slovenskej armáde všeobecne pokladala za ťažkú 'kádrovú vadu'.“
V ohrození V minulosti opisovali Nálepku ako uvedomelého obdivovateľa komunistického režimu v Sovietskom zväze. Obaja historici si myslia, že motívom jeho pomoci partizánom boli skôr sympatie k civilnému obyvateľstvu ako obdiv stalinizmu.
„Podľa mojich výskumov u vojakov zaisťovacej divízie, ktorí kontakt s partizánmi nadväzovali, to spravidla bola snaha o záchranu vlastného zdravia, životov, tiež sympatie s odbojovým hnutím proti nemeckej okupácii alebo aj istá forma odporu voči vojne ako takej.“
Aj podľa Jozefa Bystrického Nálepku motivovali skôr osobné skúsenosti z neľudského zaobchádzania nemeckých vojakov s civilistami, z čoho pramenila jeho nenávisť voči fašizmu: „Hoci u nás sa to v súčasnosti už vníma ako ošúchaná fráza, silným motívom bolo aj jeho osobné želanie prispieť svojím dielom k porážke nemeckých vojsk a vojsk ich spojencov.“
Po prezradení spolupráce Nálepkovej skupiny s partizánmi bolo nariadené vyšetrovanie. Nálepkovi a jeho druhom hrozili prísne tresty.
Hitler, Tiso, Mach V tom čase bol už Nálepka v inej veci obvinený okrem iného z prečinov verejného štvania, urážky prezidenta republiky, hanobenia republiky a hanobenia cudzieho štátu.
Udalosť, na základe ktorej mu hrozila degradácia a zrejme aj tvrdšie tresty, sa stala počas jeho dovolenky 24. októbra 1942 na železničnej stanici v Poprade.
Na nástupisku sa podnapitý dôstojník Nálepka dostal do konfliktu s miestnymi Nemcami Adalbertom Greisigerom a Fritzom Kailingom, ktorí robili zbierku na vojnovú zimnú pomoc pre nemeckú armádu, opisuje nevšedný príbeh historik Jozef Bystrický: „Na menovaných sa, okrem iného, obrátil s poznámkou: Vy ste Nemci, prečo nie ste na fronte pri Stalingrade?... Všetci Nemci z Popradu a Kežmarku by mali ísť na Kaukaz, kde naši slovenskí chlapci hynú. Potom hlasno zakričal: Ja sa Hitlerovi, Tisovi aj Šaňovi Machovi vyserem na hlavu. A teraz, keď chcú, nech ma aj zastrelia!“
Nálepku vzali 24. novembra do vyšetrovacej väzby. Proti uzneseniu o uvalení väzby sa odvolal. Odôvodnil to povinnosťou vrátiť sa k jednotke na východnom fronte. Prokurátor väzbu zrušil, no obvinenia ostali v platnosti.
Dezercia V noci zo 14. na 15. mája 1943 prebehol Ján Nálepka k partizánom. Podľa historikov bývalého režimu ho viedla k tomu uvedomelosť a láska k Sovietskemu zväzu a jeho ľudu.
„Rozhodujúci význam malo vyšetrovanie spolupráce s partizánmi a z neho plynúce možné dôsledky,“ tvrdí Jozef Bystrický.
Martin Lacko sa s vyjadrením kolegu stotožňuje. „Nálepkovi hrozilo zatknutie predovšetkým pre odhalenie spolupráce so sovietskymi partizánmi. Keby sa na túto jeho činnosť neprišlo, nemal by dôvod k partizánom utekať a podľa môjho názoru by tak ani nespravil.“
Svoj názor opiera o spomienky Viliama Točíka, ktorý pôsobil ako lekár na východnom fronte a osobne poznal Jána Nálepku. Rozhovor bol uverejnený v poslednom vydaní časopisu Pamäť národa.
Točík bol priateľom poľného prokurátora zaisťovacej slovenskej divízie Rudolfa Kadlečíka, ktorý mal Nálepku vyšetrovať. Na otázku Martina Lacka, či schvaľoval odchod Nálepku k partizánom, odpovedal: „No, to bola jeho vec. Mne to potom Rudo rozprával, že keď už mal asi tretie hlásenie od gestapa, že Nálepka do toho robí, povedal mu: Jano, ak zajtra nezmizneš odtiaľto preč, pošlem eskortu, aby ťa zavreli. Ja sa od Nemcov nedám zavrieť, že ťa kryjem... Tak vtedy odišli...“
Poľný súd zaisťovacej divízie vyniesol 2. júna 1943 rozsudok, ktorým boli stotník pechoty Ján Nálepka, nadporučík Imrich Lysák – Jacko a poručík v zálohe Michal Petro, ktorí s ním prebehli na stranu nepriateľa, odsúdení okrem prepustenia z hodnosti, straty medailí a vyznamenaní na trest smrti povrazom.
Príklad pre generácie Obaja historici oceňujú nesporné zásluhy Jána Nálepku na protifašistickom odboji.
„Keď sa naša spoločnosť alebo jej väčšina stotožňuje s podstatou a odkazom boja demokratických národov a štátov proti fašizmu, nemala by mať problém uznať osobný podiel Jána Nálepku v odboji a považovať ho za významnú osobnosť slovenského protifašistického hnutia, ktorej patrí čestné miesto v našich národných a vojenských dejinách,“ myslí si Jozef Bystrický: „Rovnako ako mnohí iní čo poznajú jeho životný príbeh, ho za významnú osobnosť rozhodne považujem.“
Pozitívne hodnotí Jána Nálepku aj Martin Lacko: „Z historického hľadiska Nálepkovi nemožno uprieť zásluhy v protinacistickom odboji a na organizovaní odporu z radov slovenských vojakov. Je to tradícia, ktorá je živá prakticky v celej dnešnej Európe. Z tohto pohľadu na nej možno stavať aj v budúcnosti.“
Nálepkovo hrdinu neoslavuje Legendárny partizánsky veliteľ môže byť obyvateľom Nálepkova ukradnutý. Vlaňajšiu storočnicu narodenia Jána Nálepku obišli mlčaním, ani okrúhle výročie jeho tragickej smrti si nijak nepripomenú.
„Nemáme čo oslavovať. Nálepka nemá s nami okrem mena nič spoločné. Aj to nám nanútili,“ hovorí starosta malebnej dediny učupenej medzi lesmi Hnileckej doliny Dušan Slivka.
„Ako učiteľ pôsobil hneď za rohom - v Mlynkách, v časti Biele Vody. Tam má aj pamätnú tabuľu. Cez našu dedinu možno akurát tak prechádzal.“
Pomsta Nálepkovo sa do 26. júna 1948 volalo Vondrišel. Vtedy vyšla v Úradnom vestníku vyhláška povereníka vnútra, ktorou komunistický režim premenoval viac ako 700 miest a obcí.
Rozsah administratívnej zmeny, ktorá sa bytostne dotkla státisícov obyvateľov, nemá v dejinách strednej a východnej Európy obdobu.
Zoznam, ktorého krstným otcom bol povereník vnútra, agilný komunistický činovník a spisovateľ Daniel Okáli, obsahoval najmä mestá a dediny s maďarským a nemeckým obyvateľstvom.
„Ešte počas vojny tvorili väčšinu obyvateľov Vondrišela Nemci. Niektorí údajne kolaborovali s fašistami,“ vysvetľuje starosta.
Zmenou historického názvu akoby sa chcel bývalý režim pomstiť, definitívne vymazať históriu obce, urobiť za jej minulosťou hrubú čiaru, nemeckú dedinu zmeniť na slovenskú. „Aj sa mu to podarilo. Ibaže dnes tu žije viac Cigánov ako bielych.“
Sťahovanie Prvé nemecké rodiny sa začali z Vondrišela sťahovať už v roku 1944, keď nemecké vojská ustupovali pred Sovietskou armádou.
O rok neskôr po definitívnej porážke Nemecka Postupimská dohoda, Košický vládny program a dekréty prezidenta Edvarda Beneša riešili presun nemeckých a maďarských obyvateľov z Československa. Vysídlenie Nemcov sa týkalo aj Vondrišela.
„V zozname tých, ktorí sa museli vysťahovať, bolo 880 mien. Mohli si so sebou zobrať maximálne tridsať kíl batožiny. V obci ostalo 140 opustených neporušených domov,“ hovorí Dušan Slivka.
Prechod frontu postihol najmä obyvateľov takmer päťdesiat kilometrov vzdialenej Richnavy, ktorá bola zrovnaná so zemou. Práve oni sa mali pôvodne nasťahovať do domov po Nemcoch vo Vondrišeli.
Všetko však bolo inak. Richnavčania odmietli opustiť svoju obec, rozhodli sa, že si ju nanovo postavia.
Nálepkovčania Do opustených domov sa nasťahovali slovenské rodiny z Hnilca, Henclovej, Závadky a ďalších obcí v okolí. Potom prišla direktívna zmena názvu. Z Vondrišela sa zo dňa na deň stalo Nálepkovo.
Po páde bývalého režimu v novembri 1989 sa viaceré direktívne premenované obce vrátili k pôvodným názvom. Obyvatelia Nálepkova o tom ani neuvažovali.
„Nemáme tradície, niet na čom stavať,“ hovorí Slivka „Dnes žije v obci druhá a tretia generácia prisťahovalcov. Väčšina sa narodila už v Nálepkove, Vondrišel ani nepoznajú. Naši ľudia sú a ostanú Nálepkovčanmi,“ vysvetľuje starosta.
Obeť režimu Vráťme sa ešte k autorovi vyhlášky o zmene názvov miest a obcí. Daniel Okáli, spoluzakladateľ časopisu DAV, okolo ktorého sa sústredili ľavicovo orientovaní autori, po vojne pôsobil vo funkcii predsedu Československej presídľovacej komisie so sídlom v Budapešti, ktorá dohliadala na výmenu obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. V roku 1950 stál za Akciou K, čo bol krycí názov pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov.
Nakoniec sa sám stal obeťou režimu, ktorému tak oddane slúžil.
V roku 1954 Okáliho spolu s Gustávom Husákom, Lacom Novomeským a ďalšími takzvanými buržoáznymi nacionalistami vo vykonštruovanom procese odsúdili na osemnásť rokov väzenia. Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia ho oslobodili a rehabilitovali. V rokoch 1963 až 1979 bol v vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zomrel v roku 1987 v Bratislave.
Beata
Balogová
