Policajt, ktorý 17. novembra 1989 zasahoval v Prahe, tušil, že sa režim skončí. Podľa neho vtedy zlyhalo velenie, policajti boli nervózni a zmätení.
BRATISLAVA. Asi tristo príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí študovali na fakulte vyšetrovania v Bratislave, mierilo 16. novembra 1989 do Prahy.
„Už vtedy sme vedeli, že sa bude diať niečo neobvyklé a budeme musieť aj zasahovať,“ hovorí jeden z tých, ktorých zo Slovenska odvelili do Prahy ako zálohu ministra vnútra.
Svoje meno zverejniť nechce, bojí sa vraj o rodinu a odvoláva sa aj na príkaz mlčanlivosti, ktorý museli v službe povinne podpisovať pred rokom 1989.
Za účasť na druhej strane barikády sa vraj nehanbí, hovorí o služobnej povinnosti, z ktorej sa vyvliecť nedalo.
Aj on chcel zmenuRevolúcia
Študent
Zásah na pražskej manifestácii študentov prekvapil
Príslušník VB
Na Národnej triede zlyhalo velenie, policajti boli nervózni a zmätení
Historik
Husák aj režim boli už slabí
Disident
Stárek strávil nežnú vo väzení: Nechceli sme búrať, len viac slobody
Politici
Premiér bude na výročie debatovať so študentmi, prezident položí veniec
Po zmenách v systéme kedysi podľa vlastných slov túžil aj on.
„V 89. roku som mal už pred štyridsiatkou. Keď mal človek rodinu, už nad tým veľmi nerozmýšľal. Ale pamätám si rok 1968, vtedy sme to naozaj chceli.“
To, že našiel uplatnenie v Zbore národnej bezpečnosti, nevníma ako paradox. „Ako mladý chlapec som túžil po uniforme, tej sa mi dostalo takto,“ smeje sa.
„Koľko príslušníkov z Česka a Slovenska bolo vtedy v Prahe dohromady? To sa nedá odhadnúť. Celé to tam bolo prešpikované aj tajnými v civile,“ dodáva.
Na demonštrujúcich ľudí, ktorí smerovali na Národnú triedu, už čakali vodné delá, tatraplány aj policajné vlčiaky. Najhoršie vraj boli minúty čakania, ktoré sa im vliekli ako hodiny. Bolo im jasné, že budú zasahovať. Otázkou bolo, kedy a ako sa to začne.
„Keď sme tam stáli s tými štítmi, vedeli sme, že sa už nedá nič robiť, že je to koniec toho systému, “ hovorí o prvých pocitoch, keď sa stretli s demonštrantmi zoči-voči.
Dodnes si nevie racionálne zdôvodniť, prečo to tak vnímal. Pripisuje to celkovej politickej klíme u susedov - hýbať sa v tom čase začínali veci aj v iných postkomunistických krajinách.
Ani po 24 rokoch však na ľudí, ktorí v Prahe demonštrovali, nezmenil svoj názor.
„Či som s nimi sympatizoval? Ťažko povedať, boli tam mladí, ale mnohí boli aj grázli. V prvom rade boli tí, ktorí vyvolávali tie vášne. Provokovali, aby sme nezvládli situáciu a zaútočili na nich.“
Neboli vraj tvrdíBývalý policajt si nemyslí, že proti demonštrantom na námestí vtedy zasiahli tvrdo.
„V prvej línii boli chlapci zo základných útvarov. No a tí demonštranti pred nimi rozbíjali výklady a robili neporiadok. Nečudujte sa, že ich tí mladí chlapci začali mlátiť obuškami, viete, aký to bol pre nich nápor na psychiku - navyše v tých časoch?“ pýta sa.
On a jeho kolegovia z bratislavskej Verejnej bezpečnosti boli v posledných radoch. Napriek tomu vraj dodnes vidí zreteľne, ako lietali vzduchom kamenné dlaždice. „Lenže toto vy nenapíšete, že do nás hádzali namiesto kvetov dlažobné kocky, môjho kolegu zranili do hlavy,“ posťažuje sa.
Kvety podľa neho študentom nosili nákladné avie. „Veď kde by sa tam toľko tých kvetov vtedy zobralo, zamyslite sa.“
Na argument, že takéto zábery sa v socialistických propagandistických médiách neobjavili ani krátko na to, odpovedá iba holou vetou. Celé to bola konšpirácia.
Bez veleniaSám však priznáva, že keď sa situácia na Národnej triede zvrhla, riadení pri zásahu neboli. Velenie zlyhalo. Po potýčke s demonštrantmi zavládol chaos.
„Aspoň teda u nás. Nás nasadili na to, aby sme to rozbili, až v tých posledných chvíľach. Ku koncu sa už všetko vymklo spod kontroly. Bolo to v takom štádiu, že už nikto príkazy nedával. Boli sme nervózni a zmätení.“
Zasahovať mali neskôr aj na ďalších demonštráciách v Bratislave.
„Nás ešte chceli poslať na Námestie Slovenského národného povstania, kde rečnili Budaj, Kňažko a Gál, aby sme to tam rozbili v plnej zbroji – prilby, štíty, obušky. A mali sme to ísť rozbíjať, keď už bolo v Prahe dávno voľné a po všetkom. Plukovník Vojtko dal príkaz, aby sme išli zasiahnuť, ale ľudia už mali toho plné zuby a jeden kolega bol prvý, čo hodil na zem štít a povedal, že nejde. A tam sa to potom začalo, vyhrážky, že ho bude riešiť vojenský prokurátor. Všetci pohádzali na zem všetko a ten utiekol preč. Na druhý deň ho odvolali,“ vraví Bratislavčan.
Dnes vraj nepatrí k ľuďom, ktorí by na minulý režim spomínali so sentimentom. Po revolúcii začal podnikať, žije na západnom Slovensku a ako hovorí, pomerne sa mu darí.
Hodnotiť nechce. Každé obdobie vraj malo svoje za a proti. „Je to tak, niektorí z nás sa uchytili a iní nie. Žiť sa musí v každom čase.“
Shootyho archív
