Účasť v Lampe ľutujem, bola to premárnená šanca a diskusiu o tridsiatnikoch zabila,
tvrdí v otvorenom rozhovore úspešný bloger.
Samo Marec (na fotografii Vladimíra Šimíčka) sa narodil v roku 1982 v Poprade. Vyštudoval polonistiku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Od roku 2010 pracuje ako copywriter v reklamnej agentúre Jandl. Nedávno mu vyšla kniha This is hardcore. Je slobodný, bezdetný, žije v Bratislave, medzi jeho hobby patria knihy, lyžovanie, plávanie, futbal a písanie. Svoje postrehy publikuje najmä na blogu Sme (samuelmarec.blog.sme.sk)
V debate sme strávili takmer tri hodiny. Pokojne priznáva, že v mnohých veciach nemá jasno, je si však vedomý aj svojich kvalít a nemá problém povedať to nahlas. SAMO MAREC.
Vo svojom živote ste už robili všetko možné. Môžete to vymenovať?
Pracoval som ako sprievodca v kostole, skladník v sklade, pečiatkoval mäso vo fabrike, robil lyžiarskeho inštruktora, predával kvety, sedel na recepcii hotela, fungoval ako vedúci v tábore, prekladal a tlmočil.
Vyrastali ste vo Vysokých Tatrách. V akej rodine?
Otec pracoval v horskej službe a venoval sa horolezectvu, bol aj na Pamíre či Kaukaze. Je aj spisovateľ, vyšlo mu možno 15 kníh. Šlo o poviedky a povesti inšpirované práve Tatrami. Funguje ako regionálny autor, venuje sa dejinám Spiša, písal o Majstrovi Pavlovi z Levoče. Možno aj mal kedysi ambíciu presadiť sa komerčne, dnes to má ako zábavku. Mama bola lyžiarska inštruktorka a dodnes robí turistickú sprievodkyňu.
Človeka také prostredie formuje a hoci som dnes v Bratislave, stále mám blízky vzťah k prírode. Cítim sa v nej oveľa lepšie ako tu. Vo veľkých mestách sa cítim hrozne.
Takže kaviarenským intelektuálom ešte nie ste?
Radšej som krčmovým povaľačom. (smiech) V každom prípade si uvedomujem pridanú hodnotu, ktorú som dostal zadarmo. Medvede, srnky a diviaky boli integrálnou súčasťou môjho detstva.
Keď sme trebárs varili jedlo na Štedrý deň, šupky zo zemiakov som na novinovom papieri nosil ku stromu a potom sa z balkóna pozeral, ako ich srnky chodia konzumovať.
Samo Marec vo videu: To, že tu takto stojím, je dôkaz, že žijeme vo vynikajúcom svete
Konšpirácie nesúvisia s inteligenciou
Vyštudovali ste prekladateľstvo a tlmočníctvo. Kdesi ste povedali, že sa vám podarilo absolvovať neuplatniteľný odbor. Poznám mnoho ľudí, ktorí sa ním úspešne živia.
Samozrejme, dá sa v ňom uplatniť, ale len malé percento z vyštudovaných ho reálne vykonáva. Venoval som sa poľskému jazyku. Biznis s touto krajinou funguje, hoci sa odohráva najmä v intenciách plastových okien a dverí, v tom však nie je problém. Vždy som si to predstavoval tak, že budem prekladať literatúru. Myslím si, že by som to robil naozaj dobre, ale akosi som zmeškal vlak a už sa nedal dobehnúť.
Študovali ste aj vo Varšave, v Krakove aj Kosove. Je to tam výrazne iné?
Výhodou môjho odboru bolo, že sme mali úžasné možnosti cestovať, stačilo len chcieť. Varšavská či Jagelonská univerzita sú určite lepšie než tie, čo máme na Slovensku. Majú tradíciu, iný vzťah je aj medzi vyučujúcim a študentom. Je totiž založený na vzájomnej úcte, hoci štúdium je ťažké. Idú tam však len tí, ktorí naozaj chcú študovať do hĺbky.
Profesori rešpektovali nás a my ich, boli to fundovaní a vzdelaní ľudia. Vzťah medzi nami bol blízky. Keď som písal diplomovku, nebol žiadny problém, aby sa so mnou prodekan fakulty kedykoľvek stretol. Chodili sme spolu na kávu, večeru, bol veľmi rád, že sa tomu venujem, poskytol mi všetky možné informácie.
Témou diplomovky boli krakovskí Židia. Prečo práve oni?
V piatom ročníku sa už na štipendium do zahraničia obvykle nechodí, preto som si musel vymyslieť plán, aby sa to podarilo. Potreboval som logické zdôvodnenie. Okrem toho mi židovská kultúra a história prídu nesmierne fascinujúce. Bola to unikátna téma a Krakov bol logickou voľbou. Vyprodukovať však relevantný text bolo trápením.
Čo ste riešili?
Vo výstupe som porovnával tri knihy rôznych židovských autorov z Krakova, ktorých životné cesty boli odlišné. Prvý žil vo veľkej chudobe a zomrel pri transporte, druhý žil v integrovanej a bohatej krakovskej rodine, pričom vojnu prežil vďaka falošným dokladom.
Tretí Žid sa pridal ku komunistom a v časoch socializmu bol uznávaný ako spisovateľská celebrita. V 70. rokoch pochopil, ako sa celý život mýlil, a upadol do depresie. Na konci povedal, že „vo svojom živote som bol všetkým tým, čo bolo v 20. storočí zlé – Židom, komunistom a homosexuálom.“
Konšpirátorom sa nebude páčiť, že nabúravate ich stereotyp o tom, ako je každý Žid bohatý.
(smiech) Našťastie o tom viem dosť veľa. Je to málo známy paradox, ale židovská štvrť v Krakove bola nesmierne chudobná. Ľudia v nej nevedeli po poľsky, nemali vzdelanie, žili v špine, chudobe, bez perspektívy uplatnenia, zomierali na týfus...
Juraj Špitzer, ktorý bol internovaný v zbernom tábore Nováky, napísal knihu Nechcel som byť žid. Zaregistrovali ste podobný pocit u viacerých?
U dnešných ľudí sa to hodnotí ťažko, ale tomuto pocitu dokážem rozumieť. Človek si nevyberá, ako sa narodí a narodiť sa ako Žid bolo v rôznych časových úsekoch naozaj stigmou, hoci sa o to človek nijako nepričinil a nemohol to zmeniť.
V škole sme inak mali aj katedru judaistiky a ľudia z nej ma veľmi dobre prijali. Volám sa totiž Samuel a písal som o krakovských Židoch, čiže ma automaticky považovali za jedného z nich. Vďaka tomu som mal otvorený prístup ku každej historickej knihe, ktorú som chcel.
Premýšľali ste, prečo veria konšpiráciám aj vzdelaní a inteligentní ľudia? Muzikant a dirigent Oskar Rózsa mi trebárs tvrdil, že neznáša nový svetový poriadok, za ktorým je pár bohatých rodín. Vraj im budeme prikyvovať ako ovečky.
Tieto veci nemajú priamu súvislosť s inteligenciou a nemyslím si to ani v súvislosti s voličmi Kotlebu. Vnútri človeka je totiž hlboko skrytá potreba odhaľovať šokujúce veci, iní chcú dať tomuto svetu nejaký zmysel, chcú ho pochopiť.
Svet pritom síce má aj svoje zákonitosti, ale inak funguje na náhodnom princípe. Lenže už spomínaná potreba človeka v kombinácii s tým, že na internete sa dá nájsť všetko, potom vedú k zbytočným konšpiráciám.
Ja by som napríklad nikdy nespochybnil, že existuje množstvo bohatých židovských rodín a že mnohí Židia naozaj sú na čelných pozíciách. Lenže iní bohatí či na čelných pozíciách neexistujú? A máme si z toho nebodaj vyvodiť, že Židia nás chcú pozabíjať? Že sú vinní?
Všimnite si, že ich vina sa nikde konkrétne nedefinuje, majú byť vinní len z nejakého bližšie nedefinovateľného skutku. A práve to sa potom používa na ospravedlnenie, prečo sa robia ich zoznamy, prečo sa stigmatizujú. Koncept kolektívnej viny je pritom absolútny nezmysel. Toto škatuľkovanie sa však nedeje len Židom, a aj preto je to veľká výzva.
V akom zmysle?
Škatuľkovanie je pohodlná vec, zjednodušuje pohľad na svet a vysvetľuje mnoho vecí. Človek si potom myslí, že všetko chápe, hoci sa mýli. Preto tie škatuľky treba prekonať a zamyslieť sa, či druhých vnímame komplexne a nie na základe jedného znaku. Je to, ako keby niekto teraz mňa škatuľkoval len na základe toho, že mám na sebe oranžový sveter.
Nie je však popularita konšpirátorov aj zlyhaním nás ostatných, ktorí sa im často len vysmejú či mávnu rukou? Koho zlyhaním je, že dotyční nevedia selektovať zdroje? Nejde pritom len o holokaust a 11. september, ale aj o očkovanie, liečbu rakoviny a ďalšie veci.
Ľudia takto reagujú, lebo je to pohodlné. Ak niekto debatu na túto tému začne slovami, že jeho názorový oponent je idiot, diskusiu práve ukončil. Selekcia informácií je pritom veľký problém vzdelávania na Slovensku. Mení sa totiž paradigma, čo vlastne vzdelanie je.
Dnes už ním nie sú vedomosti, lebo každú informáciu si vieme nájsť do troch sekúnd. Pravou výbavou, s ktorou by mal človek odísť zo školy, je to, ako informácie vyberať a ako im prideľovať hodnotu, akú si zaslúžia. To však nie je slovenský, ale celosvetový problém. Ku konšpirátorom som inak skeptický, lebo ochota ľudí meniť názory je nízka. Uvedomujem si to aj na sebe – mám nejaké dogmy a kým dobrovoľne zmením postoj, trvá to dlho.
Účast v Lampe ľutujem, bola to premárnená šanca
Ľutujete, že ste šli do Lampy Štefana Hríba, kde ste diskutovali o dnešnej generácii tridsiatnikov? Pýtam sa na to v kontexte kritiky, ktorá sa na vás aj ostatných zosypala. Zohralo tam úlohu, že človek musí formulovať okamžite a pred kamerami, kým na napísanie článku má viac času?
Nevidím problém v tom, že som bol v televízii, nemám problém rýchlo reagovať a formulovať svoje myšlienky. Problém bol vo formáte diskusie a v obsahu, ktorý z nej vznikol.
Obsah ste tvorili vy štyria plus moderátor.
Áno. Problém však bol v zložení diskutérov, keďže medzi nami chýbal konflikt. Premýšľal som nad tým. Tá Lampa bola celkovo nevydarená, hoci sám neviem presne určiť, čo tam malo zaznieť. Niečo tomu však chýbalo.
Ja vidím problém, že generáciu tridsiatnikov zastupovali len relatívne úspešní chlapi, žijúci v hlavnom meste. Nie sú totiž typickou vzorkou tridsiatnikov na Slovensku. Navyše tam chýbali ženy.
Určite, uvedomujem si to, na to som však nemal vplyv. Nie som ten, kto by žil v nejakom inkubátore alebo slonovinovej veži. Mám priateľku zo Starej Ľubovne. Stačí mi za ňou prísť na víkend a vidím úplne iné Slovensko. Koniec koncov, sám som vyrastal v Tatrách a tie tiež nie sú zlatou klietkou.
Nemusíme si klamať, sociálna situácia na východe krajiny, a to už nehovorím o Rómoch, je oveľa horšia. Problém však nebol v tom, že my štyria, čo sme tam boli, nevieme formulovať svoje myšlienky. Naopak, máme čo povedať. Chýbal tam však základný konflikt, lebo všetci sa naozaj máme relatívne dobre a vo svojich prácach sme úspešní, spokojní a asi aj obdivovaní.
Zlyhal teda Štefan Hríb?
Možno za toto zhorím, ale poviem to – zlyhal v tom, že nastolená téma bola taká široká, že od začiatku do konca musel mať aspoň minimálnu predstavu, že ide od bodu jedna cez iks ďalších bodov až do nejakého cieľa. Miesto toho sme cez témy skákali a dokopy sme neprebrali nič.
Vám osobne viacerí vyčítali povrchnosť a to, že ste si odporovali.
Tú Lampu som zo záznamu nevidel.
Diskusie ste však čítali, nie?
Pod článkami nie, stačilo mi, čo bolo na Facebooku. Nemám však problém priznať, že som si mohol odporovať. Je veľa vecí, v ktorých nemám jasno. Dostať sa do rozporu sám so sebou môžem, ale to znamená, že nad tým aspoň rozmýšľam. Veci naozaj nie sú čierne a biele. Ja sa mám dobre, človek v Utekáči možno všetko vidí inak.
Nešiel som tam preto, lebo Lampa je niečím, kde sa musím objaviť. Uvažoval som aj nad tým, že nepôjdem, lebo som mal pocit, že s Radom Ondřejíčkom či Pavlom Sibylom sme si všetko na danú tému vyjasnili už v článkoch. Nakoniec som šiel s tým, že je množstvo vecí, ktoré viem sformulovať, a ak tomu dá moderátor nejaký rámec, budem vedieť odpovedať. Žiaľbohu, ten rámec tam chýbal.
Ľutujete teda tú účasť?
Áno, ale nie kvôli spätnej väzbe, ktorá bola zväčša negatívna či preto, lebo mi to nejako poškodilo imidž. Ľutujem to, lebo to vnímam ako premárnenú šancu. Keby debata dopadla inak, bola konštruktívnejšia a vyhranenejšia, a niečo by tam zaznelo, lebo toho až tak veľa nebolo, diskusia o tejto dôležitej téme mohla pokračovať. V skutočnosti ju Lampa zabila. Pozeralo ju totiž veľa ľudí, ktorí formujú názory na Slovensku, a tí boli sklamaní.
Prekážal mi aj iný výstup – veľa ľudí často spája mňa a Rada Ondřejíčka. Pracujeme totiž v rovnakej brandži a v rovnakej firme, publikujeme na rovnakých portáloch. Pritom existuje kvantum vecí, v ktorých sa odlišujeme.
Príklad?
V Lampe bol moment, keď Rado medzi riadkami vyškrtol niekoľko desaťtisíc dôchodcov v zmysle „nemá sa kto o vás postarať, no prepáčte, však zomriete.“ Mňa vtedy zdvíhalo zo stoličky, lebo to nie je môj názor. Napriek tomu som bol po tejto relácii hodnotený ako ten, čo vraj s Ondřejíčkom prezentoval sociálny darwinizmus.
Názorovo som bol pritom oveľa bližšie k Pavlovi Sibylovi, ktorý hovoril, že v Utekáči sú aj ľudia, ktorí sa odtiaľ reálne nedostanú a nie je to až tak ich chyba. Existujú predsa aj externé dôvody, ktoré spôsobia, že sa váš život vyvinie zlým smerom. A nespravíte s tým nič.
Ak je niekto presvedčený o dobrej veci, treba ju spraviť
Premýšľali ste, prečo toľko mladých volí Fica?
Je to podobné, ako keď Kotleba hovorí, že vyrieši Rómov. No nevyrieši, len sľubuje, že to spraví. A tak aj Fico sľubuje nejaké istoty a pre niekoho je to kľúčová vec. Dokonca tomu aj rozumiem. Keby som musel každé ráno počítať, či si ešte môžem kúpiť minerálku, alebo len maslo s chlebom, socializmus ako taký by ma vôbec nezaujímal.
Viete definovať najväčšie zlyhanie generácie tridsiatnikov?
Mám známeho, ktorý pracuje v štátnej sfére. Dlho sa snažil pracovať čestne a odolávať korupcii, po čase si však všimol, že kolega s rovnakým platom si stavia dom. Keď sa s ním bavil, zistil, že si vlastne „privyrába“ zo štátneho a čudoval sa, že on to tak nerobí. Vtedy pochopil, že to robia všetci, zaťal zuby a dnes má dva byty.
Rozumiem, že byť morálny a odolať každému pokušeniu je ťažké, niekedy si to dokonca človek ani nemôže dovoliť. Rozumiem však aj tomu, že veci majú logický vývoj. Ak tu bol 40 rokov socializmus, ľudia po jeho páde nemôžu ísť z nuly na 100, ale najskôr na 30, potom 70 a možno sa raz dostanú k tej stovke. Navyše nežijeme v Škandinávii.
Zlyhaním generácie je teda to, že sa prispôsobujeme zlu?
Napriek všetkému si nie som istý, či môžeme hovoriť o úplnom zlyhaní, lebo to evokuje, akoby sa nepodarilo nič. Povedal by som skôr, že je to istý náš nedostatok.
Nie je však vlastne hlúposť hovoriť o zlyhaní generácie ako takej? Zlyhali naši dedovia, lebo v roku 1948 pripustili Gottwalda a socializmus? Zlyhali rodičia, lebo sa po roku 1968 sklonili pred normalizáciou? Zlyhali, lebo sa potom namotali na Mečiara a prezlečených komunistov, ktorí to tu rozkradli? Zlyháva dnešná generácia, ak ešte nedávno držala Slotu a dnes začína tlačiť Kotlebu?
V mnohých veciach nemám jasno a prichádzam na to až v takejto diskusii. Ja ako človek mám dosť vysoké očakávania, pričom naša generácia ich nenaplnila. Lenže existuje aj kvantum ľudí, ktorí sú spokojní s tým, ako to tu je, lebo to kopíruje ich vzorec, sú priemerom. A potom sú tu ďalší, ktorí nemajú žiadne očakávania ani škrupule, a tým prekáža, že im chce niekto pri korupcii svietiť na ruky.
Celé to vnímam ako proces, a ten je pozadu za mojimi predstavami. Cítim konflikt medzi tým, čo by som chcel, a tým, čo je. Navyše si nemyslím, že zmeny v hodnotovom rebríčku či veľké zmeny v spoločnosti môžu prísť zdola.
A od koho?
Od mienkotvorných elít a intelektuálov, ktorí dokážu formovať verejnú debatu. Niektoré veci by mali spraviť napriek tomu, že väčšina tomu odporuje. Príkladom sú registrované partnerstvá pre osoby rovnakého pohlavia.
Ak sa bude čakať na referendum a budeme sa na to pýtať ľudí, vždy budú proti, lebo nemajú žiadny motív pre zmenu. Musí teda prísť človek, ktorý má gule a nahlas povie ostatným, že „síce s tým nesúhlasíte, ale je to správne a preto registrované partnerstvá schválime. Nerozumiete tomu, ale časom pochopíte.“
Keby sa v roku 1835 na juhu Ameriky pýtali ľudí, či černosi majú mať rovnaké práva ako bieli, a túto otázku by opakovali každých päť rokov, dodnes by tie práva nemali. Ak je raz niekto presvedčený, že ide o správnu vec, treba to spraviť.
Číta ma veľa ľudí, lebo píšem úprimne
Na vaše blogovanie existuje viac názorov. Máte silný fanklub, na druhej strane existuje skupina ľudí, ktorá vás má za povrchného pozéra.
Problém publikovania na internete spočíva v tom, že človek o sebe poskytuje určitý obraz. Ten je však len jedno-, maximálne dvojrozmerný. Aby bol úplný, musel by som písať tisícky článkov, na to však nie je čas ani vôľa, a ani by to nebolo zaujímavé. Inými slovami to, čo ľudia vidia, nie som celý ja. Na živé okolie pôsobím iným dojmom.
Preto chápem, že niektorí môžu mať zo mňa pocit pózy. Ak však ten pojem zbavíme negatívnych konotácií, že ide o štylizovanie sa do niečoho, čím človek nie je, ak pózu vezmeme ako akúsi polohu, tak áno – články predstavujú jednu z mojich charakteristík. Mám však aj mnoho ďalších, ktoré ľudia v podstate nikdy nespoznajú.
Myslím si však, že dôvodom, pre ktorý ma číta tak veľa ľudí, je to, že píšem úprimne. Neviem, či som najčítanejší slovenský bloger. Možno som, možno nie, ale uvedomujem si, že to nič neznamená. Keby som zajtra prestal písať, možno mesiac by sa niekto pýtal, čo sa stalo a potom by si na mňa nik nespomenul. Mimo Sme a môjho Facebooku ma prakticky nik nepozná, čiže zdvíhať ramená, že som slávny, nie je dôvod.
Máte úspech s článkami na rôzne témy, hoci mňa najviac bavili tie, ktoré až takú čítanosť nemali – o Kosove či Poľsku. Dokážete však aj umne vytiahnuť vec, na ktorej sa dá „zviezť“, a napísať ju tak, aby fanklub tlieskal. To nie je výčitka, len konštatovanie. Robíte to vedome?
V tom prvom s vami súhlasím, k článkom o cudzích krajinách sa aj ja rád vraciam, lebo majú nespornú pridanú hodnotu. Nikdy som však nenapísal článok na nejaké zadanie, hoci ponúk som mal veľa. Naozaj píšem len to, čo chcem.
Mnohé témy si však človek uvedomí až vtedy, keď sa o nich hovorí. Vtedy cíti aj potrebu zaujať vlastné stanovisko. Príkladom sú registrované partnerstvá, hoci o tých som nepísal – ako téma už v spoločnosti cirkulujú päť rokov, ale rozumiem, ak sa k nim niekto vyjadrí práve vtedy, keď sú aktuálne. To je podvedomá vec, určite nie vedomá v zmysle, že aha, teraz sú o tom všade titulky, tak o tom napíšem aj ja.
Myslel som to skôr smerom k fanúšikom. Dobrý autor v zásade vie, ako, kedy a čo napísať, aby mu na konci tlieskali.
Takto nad tým nepremýšľam. Píšem, čo si myslím a s vedomím, že sa môžem mýliť. Aj som sa už mýlil, napríklad v článku Epitaf pre hokej, ktorý si prečítalo 55-tisíc ľudí. Tvrdil som, že o rok pomaly vypadneme z áčka a v skutočnosti sme získali striebro.
Mne je úplne jedno, čo si fanúšikovia, aj tí „hardcoroví“, myslia. Ak sa zatnem, že trebárs pol roka nenapíšem žiadny článok o politike, tak to aj urobím a budem si pokojne písať len o koncertoch, knihách či cestovaní.
Neviem, či je vám to úplne jedno, lebo keď vás pod článkom príliš napádajú, zvyknete si dať na Facebook status, pod ktorým prídu opačné reakcie, keďže „friendi“ kritizujú menej než diskutéri na blogu.
Robím to často, ale preto, lebo od diskusií pod článkami sa snažím držať bokom. Inak to nejde, lebo by som už asi nepísal. Otvorene hovorím, že niekedy sa ma tie reakcie dotknú. Bývajú tam totiž aj naozaj sprosté veci.
Ako niekomu vyvracať nepravdivé tvrdenia, ktoré o vás napíše? Na Facebooku to teda zo seba vypustím ako akýsi pocit ublíženia typu „toto mi robia pod článkom a vy ma tu, na rozdiel od nich, aspoň vypočujete.“
Prečo píšete o všetkom možnom?
Lebo ničomu veľmi nerozumiem. Teda okrem futbalu. (smiech) Články sú mozaikou môjho života. Keby som si teraz prečítal všetky jeden po druhom, videl by som vlastne svoj denník. Presne viem, čo som kedy robil, ako som sa postupne menil. Je to prirodzená vec. Pritom si dávam veľký pozor, keďže pracujem v reklame, aby sa z toho nestávalo PR.
Riziko autorov, ktorí vedia briskne štylizovať, spočíva v tom, že majú úspech aj s povrchnými vecami. Takých blogerov je veľa. Stačí zotrieť pozlátku a z článku kričí prázdnota.
Rozumiem – akože prázdno vypĺňam štýlom? Takto by to možno bolo, keby som mal viac času. Kedysi som napísal aj päť článkov za týždeň, dnes nemám potrebu vyjadrovať sa ku všetkému, kadencia je oveľa menšia.
Písanie ma však stále baví a naozaj sa snažím, aby články boli nositeľmi nejakých informácií, aby tam nebola hlušina. Pritom nie je problém ju vytvoriť, tobôž, ak pracujem v reklame. Lenže práve tá ma naučila vyjadrovať sa úsporne, hlušinu som eliminoval. Myslím si, že sa mi darí v textoch nerobiť zbytočné mašličky.
Píšete dobre?
Poviem, že áno. Vlastnú knihu som síce otváral s obavami, ale keď som si ju prečítal, uznal som, že je dobrá bez toho, aby niekoho literárne urazila. Som s ňou spokojný, napísal som ju dobre.
Ak by som však mal vybrať svoje dobré články, bol by som veľmi šťastný, ak by som ich nazbieral aspoň desať, lebo si myslím, že ich je tak päť. Koľko je článkov, ktoré pretrvajú aj po rokoch? Mnohé som už vymazal. Napísal som možno 500 textov, ale koľké majú svoj zmysel aj dnes? Aj to ukazuje na krehkosť popularity.
Nemám ambície, nemusím sa snažiť, vyžil by som z 800 eur
O článku Päť užitočných otázok o Modrom z neba ste povedali, že keby ste vedeli, aké reakcie vyvolá, nenapísali by ste ho. Vyčítalo sa vám, že sa veziete na módnej vlne kritiky. Aký má zmysel presviedčať už presvedčených, že tá relácia je zlo, keď množina jeho divákov sa s množinou vašich čitateľov zrejme neprelína?
Sranda je, že často sú mi pripisované iné motivácie než skutočné. Príkladom je aj článok, ktorý potom zarezonoval v Lampe. Ľudia zrazu tvrdili, že Marec vydáva knihu, a tak mu Sme v spolupráci s časopisom .týždeň a Lampou robí podvedomé promo.
Pritom ten článok som napísal ešte pred minuloročnými Vianocami a absolútne som nečakal, že po polroku ho Sme vytiahne, čím vygeneruje diskusiu o našej generácii. Nebol som na to pripravený a ani mi to nebolo pohodlné. Napriek všetkému sú mnohí presvedčení, že takto to bolo naplánované, lebo Marec pracuje v reklame a sám si to vymyslel.
Ako to teda bolo s Modrým z neba?
Mám kamaráta prekladateľa, s ktorým chodíme na pivo, kde sa veľa bavíme o ruskej literatúre. To sú také tie hlboké debaty, pri ktorých sa opijeme. (smiech) On však má aj jednu zvláštnu úchylku, napríklad teraz sa chystá na koncert Otta Weitera. Jednoducho také veci pozerá a zúčastňuje sa ich.
Jedného dňa sme sa dohodli, že si u neho pozrieme Modré z neba, nakoniec sme videli tri relácie. Kto robí v reklame, ten vníma, ako v takom produkte pôsobia jednotlivé mechanizmy. Vytvorilo to vo mne potrebu napísať o tom článok. Prvotnou motiváciou teda nebolo, že si budem vypichovať jednotlivé body, podľa ktorých nakoniec zjazdím Rozborila, ale len to, že si to pri fľaši vína pozrieme. A keď sa to už nedalo „odvidieť“, tak som o tom napísal.
Samozrejme, vedel som, že to bude mať vysokú čítanosť, hoci nie až takú, lebo nakoniec článok čítalo takmer 200-tisíc ľudí. Nečakal som, že pri ňom pomaly zhorí internet, že mi ľudia budú písať všetky tie negatívne veci. Tá relácia však vo mne vygenerovala silné pocity, preto som o nej napísal rovnako, ako o iných veciach v rámci duševnej hygieny. Nedalo sa o tom nenapísať.
Neskôr ste povedali, že by ste o tom už nepísali, že to ani nepovažujete za hodnotný článok. Stačilo však, aby do Modrého z neba prišiel Fico a napísali ste o tom znovu.
Áno, ale z úplne iného pohľadu. Priznám sa, veď to nie je hanba, že vtedy som si tú reláciu zapol preto, lebo ma to zaujímalo z pohľadu mojej profesie – ako tam ten Fico príde, ako to bude spravené. Modré z neba bolo vedľajšie, pozeral a písal by som, aj keby šlo o Poštu pre teba. Dôležitá bola choreografia okolo, a že išlo o Modré z neba, bola len zhoda okolností.
Za článok o dievčine v Bille vás kritizovali aj niektorí z tých, čo vaše písanie inak obdivujú. Vraj súdite na základe výzoru, keď ste dali do súvisu jej nadermakolovanú tvár a ružový top s elasťákmi so všeobecným právom voliť. Ukončili ste to tým, že život je aj o malých radostiach, lebo žena, ktorá si o sebe myslí, že je dokonalá, nemá pri platení kartou dosť peňazí na účte. Článok bol štylisticky skvelý aj vtipný, len to trochu pôsobilo tak, že ide kalkul pre potlesk väčšiny.
Je jasné, že to bol úplne škodoradostne napísaný článok, ktorý musel vyvolať aj takéto reakcie. Rozumiem, že sa to nemusí každému páčiť, ale ja naozaj som škodoradostný. Keby ste teraz spadli zo schodov, najskôr by som sa zasmial a až potom vás šiel zdvíhať.
Ten obraz ženy pritom nebol len o jej ružovom tope a dermakole. Ak totiž niekto takto dobrovoľne vyzerá, tak ho to umiestňuje do skupiny, voči ktorej som rád škodoradostný, lebo mi je smiešna tým, ako funguje. Je to svet, ktorému nerozumiem a reagujem naň tak, že si z neho robím srandu. Pre mňa to bola len vtipná príhoda z každodenného života, o akých som písal aj v minulosti.
Čítaní blogeri dokážu článkami výrazne ovplyvniť veci. Cítite to aj na sebe? Po vašom článku pomerne rýchlo dostal akreditáciu odbor na vašej škole, vyriešili ste svoj spor s UPC...
Viem, že ak napíšem článok, tak zarezonuje, a ak je mierený na niekoho konkrétneho, tak aj na správnych miestach, čo veci, samozrejme, uľahčuje. Príkladom, prečo má zmysel robiť občiansku žurnalistiku, je napríklad Radovan Bránik. Na druhej strane sú situácie, ktoré ma „upracú“ na správne miesto. Stačí písať o politike a človek si uvedomí, že nič nedosiahne.
Dávnejšie, keď som ešte nemal fanklub v tisícoch, som mal pocit, že blogovanie niečo znamená, ale neskôr som pochopil, že to tak celkom nie je. Človek dospeje k tomu, že nie je až taký dôležitý. Hoci mám vnútornú kontrolku v hlave, ľuďom okolo seba som povedal, že ak si všimnú, že sa začínam meniť, nech mi to oznámia. Nádejam sa teda, že mám vybudovaný systém, ktorý by ma vrátil do normálu.
Veľa ľudí sa hrnie za slávou a oceneniami, ja však mám len slabo vyvinutý zmysel pre veci ako kariéra či peniaze. Znamenajú pre mňa málo, čo mi umožňuje ostať relatívne normálnym. Minule som bol na jednej diskusii. Padla tam otázka, čo by som svetu povedal, ak by som bol prezidentom a stál za rečníckym pultom v OSN.
Aká bola odpoveď?
„To, že tu stojím ja, je dôkaz, že na Slovensku sa prezidentom môže stať aj človek s nulovými ambíciami a bez akejkoľvek predstavy o svojej budúcnosti.“
Naozaj nemám žiadne konkrétne ambície. Veci sa mi dejú samy a bez toho, aby som niečo spravil, takže sa ani nemusím snažiť. Priateľke som povedal, že chcem len tri veci – prácu, ktorá ma baví, miesto, kde budem cítim teplo domova, a človeka, ktorého milujem a som s ním šťastný. Na ostatné kašlem.
Samozrejme, pripúšťam, že ak by som dostával 300 eur, asi by to na moje celkové šťastie malo vplyv. Keby som však zarábal 800 eur, nepochybujem, že by som vyžil, lebo moje skutočné hodnoty sú inde.
Mnohých asi bude zaujímať, kto je Karol, ktorému píšete svoje listy, kde reagujete na aktuálne udalosti.
Je to fiktívna postava, založená na reálnom kamošovi, ktorý už roky žije v Škótsku a nehodlá sa vrátiť. Už zabudol, aké to tu je, a tak žasne, keď vníma niektoré veci. Aj preto je vhodným cieľom na takéto odľahčené glosovanie.
Často mi vyčítajú, že tými listami iba kopírujem Milana Lasicu, ale ja kópie robiť neviem, ľudia by to prekukli. Urobiť kópiu navyše stojí viac námahy ako napísať niečo originálne. Faktom je, že na Lasicovi so Satinským som vyrastal a ich spôsob humoru je mi vlastný, používam ho aj v reálnom živote.
Prekvapilo ma, že vydavatelia nevedeli, kto som
Nedávno vám vyšla kniha This is hardcore. Prečo tak potrebujete zdôrazňovať, že ste ju písali šesť rokov? Zaznelo to v článkoch na blogu, Facebooku, krste...
Lebo je to veľmi dlhá doba. Ľudia mi dokonca vyčítajú ešte aj to, že som o knihe napísal dva články na blog.
Nemajú čo vyčítať. O tom, že im vyšla kniha, píše na blogu množstvo autorov a je to legitímne, kým nelinkujú na e-shop alebo priamo nevyzývajú na kúpu.
Za to, čo teraz poviem, ma budú obviňovať, že je to reklamné klišé, hoci nie je. Tie dva články však boli moje najdôležitejšie a najúprimnejšie. Tým, že mám knihu, ktorej som venoval šesť rokov života, cítim akési zavŕšenie veľkého projektu, veď som s ním začal ešte skôr, než som vôbec začal blogovať.
Pre mňa nebolo dôležité, aby teraz ľudia bežali do kníhkupectiev, ale aby som zo seba dostal, aké ťažké je knihu napísať a potom ju vydať. Bral som to tak, že to pomôže aj iným, umožní im to nazrieť tam, kam nevidia. Alebo ešte inak – napísal som knihu a teraz sa ňou nemám pochváliť? Veď to je zatiaľ najväčšia vec, akú som v živote dosiahol.
Prečo ste chceli vlastnú knihu?
Je to už tak dávno, že na primárnu motiváciu som aj zabudol. Myslel som si však, že je to jednoduché a mal som vtedy dosť času. Navyše som cítil, že mám v sebe niečo, čo je zaujímavé a viem to sprostredkovať ľuďom. Netušil som, že v skutočnosti je to komplikované.
Dal som to prečítať mnohým ľuďom aj mimo kamarátov a po ich odozvách sa mi zdalo, že by bola škoda, ak by to nevyšlo. Nabralo to teda aj rozmer akejsi povinnosti – že to chcem dokončiť, a kým sa tak nestane, nebudem mať pokoj, stále ma to bude mátať.
Dosť vás prekvapilo, ako vo vydavateľstvách nevedeli, kto je Samo Marec.
Neprekvapuje ma, ak to nevie bežný človek. Ale to, čo robia vydavatelia a čo robím ja, sú predsa spojené nádoby. Je to oblasť, ktorá by ich mala zaujímať z pohľadu ich biznisu. Myslím si, že vydavatelia by mali vedieť, že nejaký Samo Marec píše na internete. Miesto toho som sa dočkal trebárs vulgárneho správania a dokonca aj reakcie, že to síce nečítali, ale vydajú to. Dosť sa ma to dotklo. Zámerne tie vydavateľstvá nemenujem, keďže mi nejde o pomstu.
O knihe som hovoril s piatimi ľuďmi. Dvaja ju nedočítali, z nich jeden to zdôvodnil tak, že ho nezaujala beznádej pretkávaná láskou, drogami a sexom. Ostatní si knihu pochvaľovali. Faktom je, že tak ako od Rada Ondřejíčka, ktorého všetci poznali ako cynického a tvrdého podpichovača, nik nečakal v podstate citlivú knihu Homo Asapiens, od vás asi tiež málokto čakal temný príbeh mladých ľudí bez perspektívy.
Nie je to autobiografia, to by som tu už asi nesedel. (smiech) Nie sú tam žiadne skutočné postavy, hoci miesto, kde sa všetko odohráva, je jasné. To, čo však opisujem ako príbeh na prelome tisícročí, reálne je. Mohol sa udiať kdekoľvek – v Štúrove aj Snine. Ľudia jednoducho brali drogy, chodili na technopárty, pričom rodičia ani netušili, čo ich deti robia a čo drogy vlastne sú, lebo prevencia bola nulová.
Pamätám si, ako k nám na gymnázium prišli robiť prednášku dvaja policajti. Vraj „máme informáciu o tom, že do desiatich minút sa v Poprade dajú zohnať ľahké drogy ako marihuana, ale aj ťažké drogy ako hašiš.“ Keď také niečo vysloví policajt, rýchlosťou blesku stráca autoritu.
Prišlo mi zaujímavé ilustrovať to v knihe. Tento fenomén je dodnes problém, ktorý sa nerieši. Akákoľvek diskusia o drogách sa zabije tým, že jedna strana zaujme jedno jasné stanovisko, protivník druhé a tým to zhasne. Lenže problém pretrváva.
Aké máte odozvy?
Recenzie od čitateľov zatiaľ len pribúdajú, ale zväčša sú až veľmi dobré. Moji rodičia, z ktorých reakcie som mal najväčšie obavy, knihu pochválili. Keď som však bol nedávno pár dní doma, dal som im ju až pri odchode. (smiech) Páčila sa im, pritom sú dosť kritickí, veď otec je spisovateľ. Navyše ma nezvykli prehnane chváliť, skôr ma vždy udržiavali pri sedliackom rozume bez vyzdvihovania na piedestál.
Reakcie na portáloch, ktoré knihu predávajú, sú zaujímavo vyhranené – buď píšu, že je to super, alebo že je to blbosť. Nič medzi tým. Chápem oba postoje. Na jednej strane je to kniha, s ktorou sa mnohí dokážu stotožniť, na druhej ten príbeh nemusí niekomu nič povedať.
V knihe používate netradične zakomponované dialógy – nie sú v úvodzovkách alebo označené odrážkou, ale tvoria integrálnu súčasť textu. Musel som si na to chvíľu zvykať.
Mal som dva problémy – jeden z nich bol, že ako bloger som zvyknutý na krátku formu písania. Urobiť dlhú formu a udržať pri tom napätie je namáhavé. Dlho sa mi nedarilo vyriešiť to, nakoniec som to spravil takým „odrbom“ – dal som tam hviezdičky, ktoré jednotlivé pasáže delia na kratšie časti, čo jednak zdynamizovalo dej, jednak sa to ľahšie a rýchlejšie číta.
Druhým problémom boli práve dialógy. Napísať ich, aby nezneli ako dabing v Slovenskej televízii, je ťažké. Ľudia, ktorí sa v tom vyznajú, však povedali, že sa mi to podarilo. Naozaj som chcel, aby dialógy boli integrálnou súčasťou textu, aby s ním splývali, práve preto nie sú oddelené. Tak to inak robí aj Cormac McCarthy, ktorého mám rád. Človek si na to asi musí zvykať, ale verím, že pridaná hodnota preváži počiatočné ťažkosti.
Chcel som totiž napísať knihu, ktorá je smutná, temná, akoby jesenná. Som s ňou spokojný. Začal som ju písať, keď som bol ešte nikto a teším sa, že sa to nakoniec podarilo. Vydal som ju najmä pre seba, ale budem rád, ak si ju prečítajú aj iní.
Vyhrajte tri knihy Sama Marca s podpisom
Ak chcete vyhrať novú knihu s názvom This is hardcore, pošlite správnu odpoveď e-mailom na karol.sudor(at)gmail.com najneskôr do stredy 20. 11. 2013 do polnoci. Spomedzi správnych odpovedí vyžrebujeme troch výhercov.
Otázka: Aká bola téma diplomovej práce Sama Marca v Krakove?
Pri odpovedi nezabudnite pripojiť svoje telefónne číslo a celú poštovú adresu.
Rozhovor bol autorizovaný, Samo Marec v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
