Pri slove žralok sa väčšine ľudí vybavia zábery z hororového filmu, kde zubatý zabijak s tupým výrazom v očiach číha vo vode na ľudské obete. Už roky sa túto mylnú predstavu usiluje vyvrátiť DANIELA KOTEKOVÁ. Žraločia žena z Lučenca obávanému morskému predátorovi rozumie ako málokto na svete. Na jej prednáškach praskajú sály vo švíkoch.
Keď sa v tomto ročnom období ponoríte pod vodu v jazere či v lome, stále vás poteší príjemných desať stupňov. Obklopí vás ticho a čierna tma. Po chvíli sa však naokolo začne vynárať svet, na aký inak nemáte čas pomyslieť.
Na suchu by vás ten pohľad vydesil, pod vodou sa ocitnete v nádhernej rozprávkovej scenérii. Tma vie byť úžasne farebná a pestrá. Keď máte otvorené oči a myseľ.
Zubatá angličtina
Niekto chodí cez víkend do prírody, niekto pracuje, iný len tak polihuje alebo vymetá pavučiny. Daniela Koteková chodí pod vodu.
Pred pár týždňami opäť objavila novú lokalitu pri Prahe, lom uprostred dediny. Potápa sa každý víkend, v zime, v lete, aj v sladkých vodách.
Rodáčka z Lučenca už niekoľko rokov vedie kurz morskej biológie a učí odbornú angličtinu na katedre jazykov Vysokej školy zemědělskej v Prahe. Má za sebou kopu prednášok o živote žralokov.
Vlastne aj cvičenia a gramatiku odbornej angličtiny si tvorí na základe vlastných skúseností s nimi. Zapája ich všade, kde sa dá. To jej pomáha zostať v blízkosti oceánu, aj keď sa práve zdržuje na súši. Prázdninové mesiace trávi pravidelne v Juhoafrickej republike.
S pruhovanými lodivodmi, ktoré žralokov často sprevádzajú, a zhruba s 25-timi modrými žralokmi plávala Daniela vyše päťdesiat kilometrov v modrom oceáne za Mysom dobrej nádeje. Bez klietky.
Tajomstvo vetroňov
V detstve poznala žraloky iba z obrázkov. Nikto jej ich farbisto neopisoval, nemala žiadnu skúsenosť ani inšpiratívny zážitok. Tvrdí, že sa jednoducho narodila so žralokmi v krvi. Mám ich tam namiesto hemoglobínu! – presviedča.
Iná odpoveď pre ňu neexistuje, prinajlepšom je ukrytá niekde v poslednej štrbinke Mariánskej priekopy. Žraloky jednoducho nemajú žiadnu konkurenciu. Ona s nimi – to je, ako sama tvrdí, konštanta šťastia. Je ochotná cestovať za nimi kamkoľvek na svete.
„Prvý potápačský kurz mi zaplatili moji skvelí rodičia. Usúdili, že keď tak milujem žraloky, musím sa vedieť potápať. A bola som hodená do vody,“ spomína Daniela.
Rodičia vtedy zrejme netušili, do čoho sa sami navliekli. Nečakali, že dcéra vezme výzvu vážne a namieri si to za žralokmi priamo do oceánu.
Od začiatku sa však usilovali divokú vášeň svojho dieťaťa pochopiť. Zvládli to napokon bravúrne, veď oni sami sa zoznámili pri lietaní na vetroňoch a zoskokoch padákom. Trávili vo vzduchu toľko času ako ich dcéra pod vodou. Sú radi, že im otvorila ďalšie obzory.
V akváriu
So živými žralokmi sa Daniela stretla prvýkrát v londýnskom akváriu, kde pracovala ako dobrovoľníčka ešte počas štúdia. Každý týždeň servírovala svojim „krásnym torpédam“ ryby nastoknuté na palici.
Raz sa potajomky priplazila k okraju akvária a podala žralokovi rybu z ruky priamo do tlamy. „Bol to neopísateľný pocit. Žiadny strach. Rešpekt a obdiv, poklona prírode,“ vykresľuje svoje pocity.
Hneď po skončení vysokej školy viedla jej cesta do Thajska. Len čo sa odtiaľ vrátila, nemohla sa dočkať ďalších ciest za žralokmi. Vyberala sa za nimi sama. Nehľadala žiadneho partnera, ani životného, ani na cestovanie.
„Nepatrilo to k môjmu snu, a možno som tomu ani nenechávala priestor,“ uvažuje. Nasledovala Malajzia, potom Borneo, Kanada, Mozambik, Zanzibar, Tanzánia.
Napokon zakotvila na štyri roky v Juhoafrickej republike ako nezávislá členka novinárskej expedície. Tu stretla najväčšieho experta na žralokov - André Hartmana a od neho sa učila všetko, čo sa v knihách o žralokoch nepíše. Dnes je to jej guru, skvelý kamarát, s ktorým je v pravidelnom kontakte.
Obľúbené vzorce
Afrika s chaluhovými lesmi pod vodou je Danieliným rajom na zemi, vracia sa tam každé leto. Tu sa jej veľkou láskou stali veľké biele.
„Prišli ku mne z nejakého dôvodu a ja som sa im začala venovať. Dúfala som, že v priebehu ich skúmania nájdem dôvod, prečo ma tak priťahujú,“ vraví.
Túto otázku si dodnes nezodpovedala, no o to viac si užíva pocit byť s nimi. Skúša sledovať, ako sa v jej prítomnosti tvária. Pozoruje známe i nové druhy, obohacuje si obľúbené žraločie vzorce správania.
Ako inštruktorka potápania chce, aby si podvodný svet nemenej užili aj jej študenti, a zostali pritom v bezpečí. V teréne pred ponorom rieši všetko – viditeľnosť, teplotu vody, skladanie výstroja aj psychické rozpoloženie členov skupiny. Musí im byť fajn po každej stránke.
Od nosa ku chvostu
Pocit potápania so žralokmi je nedefinovateľný. Cítite, že sa musíte dokonale poddať pravidlám prírody a len pozorovať, vnímať, zhlboka pomaly dýchať a kochať sa.
„Nemám rada adrenalín. Stretnutie so žralokom je pre mňa komunikácia a jej podstatou je prenos energie,“ vysvetľuje žraločia žena z Lučenca.
Zistila, že ak má človek chuť komunikovať s rešpektom, žralok o tom vie a bude mu rozumieť, dovolí mu svoj svet navštíviť. Ak práve nemá náladu, dá to zreteľne najavo. „Vy musíte byť v strehu a dokázať to prečítať,“ hovorí.
Pod vodou sa snaží vecí nedotýkať. Nechce narušiť existujúcu rovnováhu. Neberie z vody mušle, ani sa nevozí na korytnačkách.
„Ale žraloka, veľkého bieleho, som si pohladila. Má tú najzamatovejšiu kožu, akú som kedy cítila pod prstami. Len ho musíte hladkať smerom od nosa ku chvostu a nie naopak, ak sa nechcete porezať na jeho šupinách.“
Bez úsmevu delfína
Jeden by neveril, aké silné predsudky si ľudia voči žralokom vytvorili. Nemajú ich v láske. Hlavne veľký biely sa oddávna považoval za najnebezpečnejšieho pre človeka.
Námorníci a rybári ho dlhodobo systematicky hubili a jeho prenasledovanie ešte zosilnelo po uvedení Spielbergovho filmu Čeľuste z roku 1975.
„Ľudia sa nechcú pozrieť na žraloky inak a je veľmi ťažké presvedčiť ich o tom, že to nie sú stroje značky ľudožravci. Naopak, sú rovnako elegantné, dokonca bezbranné ako delfíny alebo veľryby. Vo vzťahu k človeku určite,“ tvrdí.
Desí ju, že zo sveta sa pričinením ľudí strácajú stovky druhov živočíchov, len žralokov príde o život rukou človeka sto miliónov ročne. Preto sa snaží pohľad na ne zmeniť. Robí prednášky, beseduje, píše články, skúša ľudí naučiť aspoň niečo o ich správaní, zmysloch a dôvodoch útokov.
„Hoci ľudia nepoznajú skutočný naturel žraloka, urobili z neho netvora morských hlbín. Ani jeden film ho nebráni a nechráni. Éru Čeľustí máme dávno za sebou, a predsa sa vždy pokocháme v tom, ako je každý žralok vo filme zlikvidovaný, ako ho rozstrieľali či vybuchol. Chcela by som ľuďom otvoriť srdce smerom k zubatému krásavcovi všetkých morí. Je to nádherné, tajomné stvorenie, kúzlo prírody, zaslúži si ochranu o to viac, že nemá nežnú tvár, psie oči ani úsmev delfína.“
Ľudské mäso im nechutí
Väčšina druhov žralokov si prehliada všetko, čo sa objaví v ich prostredí. Tie väčšie – napríklad veľký biely alebo tigrí – sú najzvedavejšie.
Čokoľvek v blízkosti zachytia svojimi ôsmimi zmyslami, idú za tým a pátrajú, čo to je. Niektoré žraloky, napríklad žralok útesový, sa naopak zdržujú v obmedzenom priestore, zľaknú sa a odplávajú ešte skôr, než ich zazriete.
Prečo je veľký biely obávaný? Ľudia ho k sebe nechtiac vo vode prilákajú. Pohybmi celého tela vydávajú zvuky a vysielajú elektromagnetické rezonancie a kmitočty svojich vzruchov a pocitov do vody. Na to všetko sú žraloky citlivé.
Navyše, plavci či surfisti pripomínajú tvarom tela tuleňa alebo uškatca, čo je ďalší impulz pre hladinového predátora, ktorý sa nimi živí. Priestor na hladine je pre plavca i potápača najnebezpečnejší.
Keď sa k tomu pripočíta zvýšená frekvencia tepu, podobná zranenej rybe, žralok dostáva znamenie, že ide o korisť, ktorú možno uloviť. Je však vedecky dokázané, že ľudské mäso mu nechutí. Ak sa stane, že človek po útoku žraloka umrie, je to preto, že vykrvácal.
Potápači pod hladinou sú relatívne v lepšej pozícii. Žralok je na nich zvedavý, no obyčajne aj odpláva bez záujmu ochutnať neznámy objekt. Stačí mu pohľad. Navyše ho nepríjemným zvukom odrádzajú bublinky z tlakových fliaš.
Bója alebo tuniak
„Veľký biely je krásavec. Rovnako ma upútal aj žralok kladivohlavý alebo mačací mini-žraločík či sedemžiabrový prehistorický zázrak a ďalších vyše 450 druhov. A mojím najväčším miláčikom zo sveta papuliek – ako im hovorím – je žralok tigrí,“ hovorí Daniela.
S veľkým bielym má najviac skúseností, pozorovala ho pod vodou i nad vodou, učila ľudí potápať sa v jeho prostredí. Fascinuje ju. Pripláva bližšie k čomukoľvek neznámemu, chce to preskúmať. Niekedy je to žltá bójka na hladine, ktorej konkuruje voňavá tuniaková návnada.
Napodiv, veľkého bieleho nezaujíma v tej chvíli mäso na dosah, ale predmet, ktorý sa odtrhol a odplával, ktorý nepozná a nikdy ho nevidel. Dokáže sa s ním hrať, strkať doňho nosom a krúžiť okolo neho aj hodiny. Na tuniaka sa ani nepozrie!
„Vo svojom oceáne sa správa celkom prirodzene ako predátor, veď sa ním narodil. No nechce ovládnuť celý svet, vníma ostatných ako súčasť svojho života, surfistov vo vode, rekreantov plávajúcich na hladine, i potápačov pod ňou. A reaguje,“ vraví Daniela.
Prízvukuje, že ľudia sú v mori hosťami všetkých morských živočíchov, aj medúz, ktoré dokážu smrteľne popŕhliť, či morských hadov, ktoré sú jedovatejšie než suchozemská kobra.
Za ventil fľaše
Napriek nástrahám sa Daniela pod vodou cíti ako na svojej planéte. Je to jej miesto na zemi. Najhlbší ponor v mori zaznamenala v hĺbke 64 metrov. Miluje hlbokomorské ryby v celej ich krásnej škaredosti, ale nepotápa sa pre rekordy typu magickej hlbočiny.
„Magický je svet rovnako meter pod hladinou ako nad hladinou,“ tvrdí. Samozrejme, život na suchu je pre ňu tak trochu povinnou prestávkou. Chce byť vždy čo najviac so žralokmi. Tento rok sa jej podarilo plávať s jedným z ďalších druhov – žralokom čiernocípym.
Po hodine pod vodou jej doslova prikázali, aby vyliezla von, že si musí urobiť povrchovú bezpečnostnú pauzu.
„Tak veľmi som nechcela opustiť tie nádherné plutvy asi dvadsiatich trojmetrových krásavcov. Plávali neustále okolo mňa! Odmietala som vyliezť z vody, i keď som vedela, že už musím. Nakoniec ma nasilu vytiahli za ventil fľaše,“ spomína s úsmevom.
Stromové ryby
Potápa sa každý víkend, aj v zime pod ľadom, keď všetko zamrzne. V lomoch žraloky síce nie sú, ale je čo obdivovať: krásu obyčajných kameňov či nevysekaných stromov, šťuky a sumce sediace na ich konároch ako ozdoby na vianočných stromčekoch.
Teraz sú však už zahrabané na dne v bahne a pripravené na zimný spánok. Nehýbu sa, len sem-tam pohnú žiabrami.
Stromy obklopené bielou hmlou už dávno obrástli bahnom, ich konáre sa občas zavlnia v rytme vody, decentne, ako barová tanečnica. Kúzelný pohľad.
Už ste zdobili vianočný stromček tak, že hviezdu na jeho špičku ste nasadili levitujúc priamo nad ňou? Daniela vie, ako sa to dá.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
