REPORTÁŽ KAROLA SUDORA

Labrador si pri každom nákupe s nevidiacim tajne uchmatol tatranku

Vodiace psy, ktoré pomáhajú nevidiacim, určite nie sú týrané, tvrdí ich trénerka.

(Zdroj: Vladimír Šimíček)

Vodiace psy, ktoré pomáhajú nevidiacim, nie sú týrané ani pri výcviku,
ani počas svojej služby, tvrdí ich trénerka.

Nevidiaci Róbert Cielontko s labradorkou Aničkou (na fotografii Vladimíra Šimíčka) nám v bratislavských uliciach predviedli chodenie po uliciach,
priechodoch pre chodcov, v podchodoch aj po schodoch. Pes ani raz nezaváhal a Róberta upozornil na každú prekážku.

Päťdesiatosemročného Róberta Cielontka o zrak pripravila cukrovka a nezvrátilo to ani 12 operácií. Na ľavé oko nevidí vôbec, na pravé iba machule, v šere ani tie. Teší ho, že výborne vidí aspoň počas spánku, keď sa mu sníva.

O zrak prichádzal postupne. „V kombinácii s rôznymi problémami som to nezvládal, dokonca som si chcel vziať život.“ Dnes, hoci žije v dedinke Tomášov, nemá problém niekoľkokrát týždenne sadnúť na autobus a navštíviť mamu v Bratislave či vybaviť iné veci. Už dva roky má totiž Aničku. Tou je nádherná svetlá labradorka, „ktorá má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu,“ vysvetľuje Róbert.

Ešte skôr, než si s ním sadáme ku káve, berie nás do ulíc. Je pred obedom, rušnú štvorprúdovú premávku áut v Karlovej Vsi dotvárajú električky. Chceme vidieť, ako si Anička poradí s úlohou, aby nás bezpečne doviedla na zastávku.

„Minimálne jeden z nás dvoch, teda ja alebo pes, musí poznať trasu, inak by sme sa stratili. Ak ju pozná Anička, nemusím hovoriť nič, všetko nechám na ňu,“ tvrdí Róbert a so smiechom uvádza konkrétny príklad. „Ak chcem zájsť u nás v dedine na pivko, stačí jej povedať, že ideme na pivo, a ona už trafí.“

Potvrdzuje to aj Jarmila Virágová, riaditeľka Výcvikovej školy pre vodiacich psov, ktorá 20 rokov funguje pri Únii pre nevidiacich a slabozrakých Slovenska. „Ak by ste pravidelne chodievali k svoju bratovi zahrať si mariáš, pes by si trasu zafixoval. To, kam vás má zaviesť, by dokonca pochopil hneď, ako by vás doma videl baliť karty.“

video: Pozrite sa, ako pomáhajú vodiace psíky nevidiacim v uliciach

cit.jpgĽudia chcú pomôcť, ale v nevedomosti škodia

Cestou na zastávku a späť musíme s Róbertom prekonať niekoľko obrubníkov, priechodov pre chodcov, z nich jeden cez dvojprúdovú cestu, ale aj podchod s množstvom schodov. Anička poctivo zastavuje všade tam, kde je to kvôli Róbertovej bezpečnosti potrebné. Vždy ju za to nahlas pochváli, ohmatá terén slepeckou paličkou, a až potom vydá príslušný pokyn, že môžu pokračovať vľavo, vpravo, rovno či do dverí.

Na zastávke MHD čakáme aj na príchod tridsaťročnej Evy Baránikovej, ktorá sa už ako nevidiaca narodila. Z električky ju bezpečne vyvádzajú jej náhradné oči – čierny labrador Akido. „Operáciami sa síce podarilo navrátiť mi isté zvyšky zraku, ale pred šiestimi rokmi sa to opäť začalo zhoršovať.“ Dnes vidí len obrysy. Rozpozná, že niekto oproti nej stojí, ale bez detailov.

Eva potvrdzuje, že vďaka vodiacemu psovi sa hendikepovaní nemusia uzatvárať do seba a sedieť doma. „Problémom sú občasné reakcie ľudí. Taký psík ja ako magnet. Okoloidúci nevedia, že ak je v postroji, nemajú ho vyrušovať, hladkať, prihovárať sa mu. Ak to robia, pričom nevidiaceho ani neoslovia, ten nechápe, čo sa deje, prečo sa pes otáča alebo stojí.“ Pre tých, čo nevedia odolať, má radu. „Ak chcú vodiaceho psa pohladkať, treba osloviť majiteľa.“

Róbert pridáva aj ďalšie príhody, keď chcú ľudia pomôcť, ale skôr škodia. „Je zlé, ak ma pes zastaví pred priechodom pre chodcov a ktosi ma nečakane zdrapí za ruku, aby ma previedol. Stojí a nepúšťa ma ďalej, lebo čaká na pokyn, ale mňa už ťahajú.“ Koordinátorka výchovy z výcvikovej školy Katarína Kubišová vraví, že „ľudia by lepšie spravili, ak by nevidiacemu povedali, kedy naskočila zelená, či práve nejdú autá a podobne.“

Hoci o vodiacom psovi legislatíva hovorí ako o kompenzačnej pomôcke, občas to netušia ani zamestnanci verejných budov. Aj Eva má nepríjemnú skúsenosť. „Nechceli ma pustiť do Slovenského rozhlasu, ustúpili až neskôr. Je to v podstate to isté, ako keby tam nechceli pustiť ani človeka s barlami či invalidným vozíkom.“

Bezpečný pohyb po uliciach nie je jediná radosť, ktorú psy poskytujú. „Nemusím si dávať budík. Anička vždy o pol šiestej začne do mňa strkať, že je čas vstávať,“ smeje sa Róbert a vymenúva ďalšie výhody. „Nosí mi veci, aby som sa s ňou hral, nedovolí mi nudiť sa, je to taký zlepšovač nálady.“ Keď prídu domov, ani jej nemusí vydať povel na prinesenie papúč, robí to automaticky. Na pokyn tiež dokáže priniesť mobil či podať ovládač od televízora.

Akido prišiel na Slovensko zo Švédska. Dnes rozumie aj pokynom v slovenčine, Evu Baránikovú však motivoval učiť sa po švédsky.

cit.jpgPoľovník by ich nechcel ani zadarmo

Kým Akido s Aničkou mohli začať pomáhať svojim pánom, ubehol dvojročný náročný proces. Niekto ich to totiž musel naučiť. V tomto prípade spomínaná Výcviková škola pre vodiacich psov.

Od roku 2006 jej šéfuje rázna Jarmila Virágová. Kedysi sa venovala koňom, bola džokejkou z povolania. Rozprávanie začína históriou. „Využívať psov na tieto účely zrejme napadlo už ľuďom v jaskyni. V jednej sa totiž našla kresba, ktorá zobrazuje človeka s palicou a so psom na šnúre.“

Prvá metodika pre výcvik vodiacich psov vznikla v roku 1823 vo Viedni. Spracoval ju Johann Klein, žiadny pes sa však podľa nej nevycvičil a nakoniec sa stratila. Zmena nastala až počas prvej svetovej vojny, keď sa psy začali využívať na hľadanie ranených. Medzi nimi bolo aj množstvo tých, ktorí prišli o zrak, a tak vyvstala otázka, či by sa nedali vycvičiť aj na vodenie nevidiacich.

Voči tejto myšlienke sa však zdvihla vlna silných protestov. „Argumentovalo sa, že pes, ktorý je na nižšej úrovni ako človek, predsa nemôže byť natoľko spoľahlivý, aby dokázal vodiť ľudí po uliciach. Vtedy totiž neexistovala etológia psov, teda náuka o ich správaní v prirodzenom prostredí,“ vysvetľuje Jarmila.

„V roku 1943 sa vedecky potvrdilo, že pes je schopný mentálnej činnosti. Ľudia však len postupne prichádzali na to, že na vodenie treba vyextrahovať najlepšie zvieratá. Začali sa zakladať účelové chovy, kde sa doslova šľachtili plemená v plemene.“ Výsledkom sú psy, ktoré by podľa Jarmily nechcel žiadny poľovník ani zadarmo. „Nevedia loviť ani spať vonku, majú úplne iné prednosti.“

Vodiace psy sa k nevidiacim dostanú vo veku dvoch rokov. Vtedy už majú za sebou socializáciu, pobyt u vychovávateľa aj trénera.

cit.jpgPrvý rok žiadne maškrty

Najskôr sa testovali rôzne rasy – nemecký ovčiak, rotvajler, doberman či čuvač. „Hľadali sa vhodné vlastnosti, aby pes nepotreboval príliš veľa pohybu, alebo, naopak, aby nebol príliš lenivý. Musí byť veľmi kontaktný, primeranej veľkosti, mať srsť, o ktorú sa dokáže starať aj nevidiaci a tak ďalej,“ hovorí Jarmila. „Kým z 1000 labradorov sa 400 až 500 dokáže stať vodiacimi psami, z 1000 rotvajlerov ich je možno 5.“

Labradory tvoria až 70 percent vodiacich psov na svete, významné sú aj zlaté retrívre či ich kríženci s labradormi. V menšej miere sa využívajú nemecké ovčiaky, občas kráľovské pudle, výnimočne vidieť bernských salašníckych psov.

Nie z každého šteňaťa správnej rasy však bude vodiaci pes. „Z výcviku ho môže vylúčiť agresia voči mačkám či deťom, alebo to, že je príliš samostatný a neochotný podriadiť sa. Pes totiž musí vodiť v ktorejkoľvek hodine, prekonávať isté nepohodlie, byť schopný spracovávať stres, rýchlo sa regenerovať. Ak v sebe tie vlastnosti nemá, tréningom ich nedosiahnete,“ hovorí Jarmila.

Šteňatá ešte v chovnej stanici prechádzajú kontrolovanou ranou socializáciou, ktorá trvá do siedmeho až ôsmeho týždňa. V rámci nej sú konfrontované s rôznymi podnetmi – k dispozícii je socializačná dráha s preliezačkami, bazéniky, rôzne povrchy, aby labky cítili sklo, kachličky, gumu či iné povrchy. „Zvykajú si aj na bežný hluk. Aby boli nebojácne, vysáva sa pri nich alebo sa búcha hrncami,“ vysvetľuje Jarmila.

Hneď potom sa psíky dostanú do rodín k vychovávateľom. Robia ich dobrovoľníci, medzi nimi aj administratívna pracovníčka firmy Dell Zuzana Foltýnová. Na stretnutie privádza Julku, ktorá je jej štvrtým šteňaťom. Každé u nej doma strávi 10 až 12 mesiacov.

„Učím ich hygienické návyky, aby sa správne integrovali do bežného rodinného prostredia, v ktorom raz budú žiť s nevidiacim,“ vraví Zuzana a hneď upozorňuje na rozdiel medzi bežným majiteľom psa a vychovávateľom. „Naše psíky nedostávajú za odmenu žiadne maškrty. Za všetko, čo urobia dobre, ich chválime. Je to preto, aby si nezvykli robiť niečo len pre odmenu do papuľky.“ Jarmila dodáva, že „pamlsky“ sú zakázané, „aby sme videli psa naozaj takého, aký je. Odmeny to skresľujú.“

Zuzana berie psa so sebou všade – na dovolenky aj do práce. „Naučí sa tak vnímať cudzích ľudí, hluk, výťahy, všetko potrebné.“ Je vďačná svojej firme, že jej to umožňuje. Najťažšie je vždy lúčenie. „Keď má psík rok, čaká ho špeciálny výcvik, takže odchádza k trénerovi. Odmenou mi je, že ho nakoniec vidím v postroji, ako pomáha nevidiacemu.“

Keď vodiaci pes nastupuje do MHD, vždy použije predné dvere. Hneď po nastúpení sa otočí a nacúva na prvé miesto za vodičom.

cit.jpgAni na gauč, ani do postele

Počas debaty sa s nami chce pomaznať malý labrador. Vyskakuje do kresla a my mu to celí natešení umožňujeme. Jarmila so Zuzanou reagujú, že to v žiadnom prípade nesmieme dovoliť. Hoci sa nám ako laikom zdá prirodzené, že pes doma vyskočí za majiteľom na gauč či do postele, dozvedáme sa, že tým narúšame princíp svorky. Jej vodcom je v tomto prípade človek.

„Ľudia takto svojich psov kazia, v prírode by žiadny pes na iného nevyskočil, a na vodcu svorky, ktorý jediný má právo ležať na vyvýšenom mieste, už vôbec nie. My sa k nim správame presne ako psy v prírode – ak sa chcú maznať, sadneme si k nim na zem. Ľudia porušujú zásady, ktoré majú psy geneticky zakódované, nabúravajú im prirodzené prostredie a potom sa čudujú, ak ich nerešpektujú,“ zápalisto vysvetľuje Jarmila.

Dodáva, že jej vyjadrenie sa netýka kynológov, ktorí so psami vedia pracovať a dokážu kompenzovať aj takéto malé porušenia disciplíny. „Nevidiaci však nie sú odborníci, preto musia toto pravidlo dodržiavať.“

Pred samotným výcvikom sa psíky testujú. Ak nevyhovejú, končia podľa Jarmily v bežných rodinách. „S novými majiteľmi sme v kontakte. Každého preveríme, robíme s ním pohovor a sledujeme interakciu so psom. Ak sa nám niekto pozdáva, ale psovi nie, má smolu.“ Rázne odmieta, že by sa psy nevhodné na výcvik utrácali. „Naopak, čaká ich super život.“

Jedince, ktoré prešli testami, sa nasťahujú k trénerom. Tí v zoznamovacej fáze zisťujú, čo ich motivuje a demotivuje, privádza do stresu či pozitívnej eufórie. „Treba to poznať, inak s nimi nemôžete správne pracovať.“ Popri špeciálnom tréningu, v rámci ktorého sa pes naučí všetko pre vodenie na ulici, prebieha aj tréning formálnej poslušnosti. „Musí stopercentne dobehnúť na privolanie, teda nechať to, s čím sa práve hrá, poslúchnuť všetky pokyny typu sadni, ľahni, obraty pri nohe, aport a podobne,“ rozpráva Jarmila. Pri výcviku sú už povolené aj maškrty.

Tréning trvá rok, nevidiacemu sa teda odovzdáva dvojročný psík, ktorý ako kompenzačná pomôcka slúži sedem rokov. Až po takom čase môže hendikepovaný žiadať štát o príspevok na nového. Vodiaci vyslúžilci si teda v deviatich rokoch začínajú užívať dôchodok, obvykle si ich ponechá rodina, ktorej pomáhali. Jarmilu dodnes hnevá e-mail, ktorý pred rokmi koloval na internete. Tvrdilo sa v ňom, že vodiaci veteráni končia utratení. „Absolútne vylúčené.“

Róbert Cielontko si Aničku nevie vynachváliť, pri nej nemá žiadne obavy cestovať z dediny do mesta.

cit.jpgTajný milovník tatraniek

S humorom pridáva historky, ktoré so svojimi pomocníkmi zažili nevidiaci. „Jeden z nich chodil tri roky nakupovať do istého obchodu a ani netušil, že pes si so sebou vždy odnáša jednu tatranku. Baby pri pokladni si na to zvykli, len sa na tom smiali a rovno ju blokovali. Pes iného majiteľa si takto zvykol brávať banány. S labradormi teda býva zábava.“

Šéfka školy však okamžite zvážnie pri otázke, či je pravda, že vodiace psy sú týrané, keďže prechádzajú náročným výcvikom a neskôr musia vždy na povel robiť to, čo prikáže nevidiaci. „Netvrdím, že ten pes má jednoduchý život, ale týranie vylučujem. V žiadnom prípade ich nik nemláti vôdzkami, nik im netrhá obojkami, nebijeme ich, dokonca sa na nich ani nevrieska.“

Podľa Jarmily, ktorá pracuje aj ako trénerka, však majú ľudia pocit, že pes, ktorý kráča vedľa pána v postroji, musí byť určite týraný obmedzovaním pohybu, absenciou voľnosti a tým že stále pracuje. „Nič z toho nie je pravda. Pes pracuje úmerne svojim schopnostiam a jeho režim sa skladá aj z oddychu, dovolenky, rodinných návštev, kúpania a hier. Pes potrebuje mentálnu činnosť a tu ju aj má.“

Vychovávateľka Zuzana dopĺňa, že ak pes neposlúcha, zasahuje sa iba hlasom, prípadne sa použije „malá výchovná rovnako, ako by to urobil každý vodca svorky alebo matka psíka rafnutím či capnutím labou. Nie je to trest, ale fyzická korekcia. Na psa sa nemáte hnevať, môžete iba korigovať jeho správanie, ak práve neposlúcha.“

Jeden nevidiacemu odovzdaný pes vychádza na 19-tisíc eur. Na prvý pohľad vysoká suma sa však zdá prijateľnejšou, keď Jarmila vysvetlí, že do ceny sa započítavajú aj všetky náklady vynaložené na tých, ktorí sa vodiacimi stať nemôžu. „Ročne vieme odovzdať nevidiacim približne 40 percent z tých psíkov, ktorí boli vo výcviku, čo je celosvetový priemer.“ Za celú existenciu školy ich bolo 110. Necelá polovica zo spomínanej sumy sa škole vráti od štátu cez príspevok nevidiacemu. Zvyšok musí dofinancovať cez sponzorov a rôzne zbierky.

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

DOMOV

Ochranár, pred ktorým cúvli lesníci aj štát

Za dlhodobý prínos získal Bielu vranu Erik Baláž.

ŠPORT

Dvaja hráči dali hetrik. Diváci v Bratislave videli 22 gólov

Oba tímy delia dve miesta v tabuľke.

Neprehliadnite tiež

Domov

Matovič vyhlásil, že nastal čas pomôcť mimoparlamentnej SMK

Zároveň si uvedomuje, že nie každému voličovi OĽaNO môže vyhovovať táto snaha spájať sa.

Domov

Tohtoročné Ceny Pamäti národa získali Slováci Matejčíková a Šimko

Slávnostné odovzdávanie cien sa uskutočnilo v Národnom divadle v Prahe.

Domov

Na zhromaždenie pri príležitosti 17. novembra prišli stovky ľudí

Novozvolení župani a lídri opozície sa stretli v Bratislave.

Domov

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.