BRATISLAVA. Ruky viac ako deväťdesiatročnej ženy pomaly listujú malým zápisníkom zabaleným do čiernej látky, ošúchanej, miestami potrhanej. Papier je zožltnutý, písmo úhľadné, ale pre roztečený alebo vyblednutý atrament je na mnohých miestach ťažko čitateľné.
„Tridsiaty prvý júl tisícdeväťstošestnásť,“ číta potichu žena z denníka. „V noci ke mně museli povolati lékaře, myslel jsem si, že nadešla má poslední chvíle. Odvezli mně do nemocnice na Karlov, tatínek byl se mnou. Je mi strašně líto mámy, mám ruži v obličeji.“ Žena sa pousmeje a spýta, či si radšej neprečítame niečo veselšie.
Práve listuje v takmer storočnom denníku svojho otca Františka Pišnu. „Ide o denníky, ktoré ako spomienku naňho opatrujem doteraz. Keď mal dvadsať rokov, vypukla prvá svetová vojna a on narukoval.“ Mladý František si písal denníky zo zákopov, z nemocnice, kde sa liečil na maláriu, keď bol u frajerky i rok po tom, čo sa z vojny vrátil domov a oženil sa. Písal i básne. „V štyroch zväzkoch denníkov sú jeho zážitky za päť rokov. Zažil vtedy naozaj všeličo.“
Jediná dcéra Janka Kiššíková zdedila denníky, keď umrel. „Boli v našej domácnosti, odkedy sa pamätám. Ako dieťaťu sa mi vôbec nezadali zaujímavé.“ Minulú sobotu ich priniesla do Univerzitnej knižnice v Bratislave, aby sa stali súčasťou elektronickej zbierky spomienok na prvú svetovú vojnu v rámci projektu Europeana 1914 – 1918.
Čítať si starý denník svojho predka s historikom odkryje netušené súvislosti.
FOTO SME - LENKA JURÍČEKOVÁ
Online múzeum
Europena je európska digitálna knižnica, múzeum a archív v jednom. Pri príležitosti stého výročia vypuknutia prvej svetovej vojny, ktoré pripadá na júl 2014, spustili v európskych krajinách projekt Europeana 1914 – 1918. Ľudia, ktorí vlastnia listy, fotografie či predmety pripomínajúce život na fronte, či v zázemí, ich môžu priniesť na zberné dni rodinných spomienok. Minulý týždeň sa začali na Slovensku Bratislavou, v piatok a v sobotu bežali v Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach. Na budúci týždeň (13. – 14. 12.) budú zberné dni v martinskej Slovenskej národnej knižnici.
„Projekt Europeana 1914 – 1918 vznikol ako iniciatíva univerzity v Oxforde. Chceli zo záujmu zdigitalizovať listy vojakov, ktoré prichádzali z frontu domov. Unikátom je, že ak by predmety ľudia darovali múzeu, tak by o ne prišli. Europeana z nich po zdigitalizovaní urobí veľkú online zbierku,“ povedal Andrej Agricola, koordinátor Europeana na Slovensku.
Zberné dni spomienok z prvej svetovej vojny prešli už Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Dánsko, Írsko, Belgicko či Rumunsko. Zatiaľ sa podarilo vyzbierať 65-tisíc digitálnych snímok a zapojiť ich do výnimočného paneurópskeho virtuálneho archívu.
Ľudia nosia vojnovú techniku i zbrane, všetko sa dostane do online archívu Europeana.
FOTO SME - LENKA JURÍČEKOVÁ
Za dva dni späť o sto rokov
Minulý týždeň vypočulo výzvu prispieť do spoločnej európskej digitálnej knižnice takmer sedemdesiat Slovákov. „Za dva dni sa nám podarilo zdigitalizovať vyše 350 predmetov rôzneho charakteru, od fotografií, denníkov, bodákov, poľného telefónu, šablí či pohľadníc, ktoré ľudia mali doma.“
Po tom, ako ľudia prinesú artefakt na zberné dni, experti ich odfotografujú či naskenujú. Ak účastník projektu vie, odkiaľ artefakt pochádza, pracovníci zaznamenajú jeho príbeh. „Každý predmet dostane svoje číslo, aby bolo možné predmet pri katalogizácii priradiť k príbehu, ktorý sa naň viaže. Ten sa spíše na papierový formulár a k nemu sa doloží súpis predmetov s fotkami,“ vysvetľuje proces vzniku zbierky Agricola.
Historickú hodnotu predmetov a ich dobové zaradenie na mieste hodnotia aj historici. Čriepky často veľmi osobných príbehov tak postupne zdigitalizované pribúdajú na stránke www.europeana1914-1918.eu v jednotlivých sekciách, ako napríklad Vojna zo vzduchu, Vojna na mori, Propaganda, Domáci front, Život v zákopoch. Podobne ako denníky Františka Pišnu.
Na ľudí a ich predmety z vojny čakajú odborníci. Na obrázku poľný telefón.
FOTO SME - LENKA JURÍČEKOVÁ
Autentická výpoveď
Aj Mareka Pavlíka, historika z Čiech, denníky pani Jany zaujali. Niečo sa mu v nich zdalo až priveľmi povedomé. „Je to veľmi príjemný a zvláštny pocit, pretože práve miesta, kde bol nasadený dvadsiaty ôsmy peší pluk, v ktorom bojoval aj otec tejto dámy, sme my s kolegom opisovali vo vojensko-historickom sprievodcovi.“ Pavlík hovorí o miestach neďaleko dediny Saint Giovanni, kúsok od slovinsko-talianskych hraníc, ktoré preskúmané spísali v knihe Sočský front 1915 – 1917. „Práve tu bol v rokoch 1917 – 1918 nasadený pražský pluk, a keď kniha vznikala, mali sme k dispozícii len archívne záznamy. Priebeh bojov som vždy poznal len sprostredkovane, teraz čítam autentickú výpoveď jedného z vojakov.“
Históriu okrem zápiskov dokumentujú aj predmety. Na stole leží nenápadná stará konzerva, pokrčená a úplne hrdzavá. Jedol z nej neznámy vojak, pochádza zo Slovinska. Zberateľ Peter Kováč okrem konzervy rozbaľuje drevenú škatuľu „Je to poľný telefón z prvej svetovej vojny. Vtedy ich bolo veľmi veľa, uchovalo sa ich len pár.“
Sám si ho priniesol z Maďarska, zberateľstvu sa venuje viac než desať rokov. Fascinuje ho práve prvá svetová vojna. „Zdá sa mi uchopiteľná, aj keď ostala v tieni druhej svetovej. Bolo v nej mobilizovaných viac slovenských mužov než v druhej vojne. Tí vojaci boli naši pradedovia, zažívali podľa mňa najväčší hnus, najmenej pohodlia. Tá vojna nebola taká pohyblivá, nezažívali to vzrúšo z dobýjania mesta. Trčali v zákopoch.“
Po odfotení si ľudia odnesú veci späť domov.
FOTO SME - LENKA JURÍČEKOVÁ
Ožívajú aj emócie
„Asi najsilnejšie sú emócie, s ktorými sem ľudia prichádzajú. Snaha zistiť, kto boli ich predkovia, kým sú teraz oni,“ hovorí mediálna zástupkyňa projektu Miriam Remenárová. Dodáva, že skutočne platí motto akcie „odhaľovanie rodinnej histórie“ a rozpráva príbeh panej, ktorá na zberné dni priniesla rodinné fotografie. „Bol na nich jej strýko, o ktorom vedela iba toľko, že bojoval a volal sa Daniel.“
Keďže sa v minulosti fotografie používali aj ako pohľadnice, podrobne ich preštudovali a na spodnej strane našli prelepené zápisky. Zistili, že plukovník Daniel bol zranený a hospitalizovaný v Prahe.
„A ako sám napísal, sestričky tam sa mu páčili viac, ako keď bol v Budapešti. „Pani bola nadšená aj z takýchto malých čriepkov, ktoré sa dozvedela, keďže vojenská história príbuzného bola podľa nej v rodine vždy zahalená hmlou.“ Ľudia pri spisovaní príbehu k tomu, čo donesú, neraz strávia aj hodiny s pracovníkom projektu. „V tom je tá sila, aby ľudia o tom hovorili, aby to znova zacítili.“
Z nábojnice váza
Na stránke si už teraz môžete prečítať aj príbeh starého otca Jána Oravca a jeho hlavového zapaľovača na delostrelecký granát. Ján Oravec sa po vojne stal ruským zajatcom, neskôr ho prepustili, dostal sa ako pomocník do redakcie vojenského spravodajstva k Jozefovi Gregorovi Tajovskému. Príbeh prišiel do Bratislavy vyrozprávať jeho vnuk, dnes už inžinier Ladislav Oravec, a je už zverejnený na stránke.
„Dostali sa k nám aj predmety od ruských zajatcov zo Šamorína, ktoré vyrezali z dreva,“ opisuje Remenárová. „Úžitkové predmety ako napríklad vázu vyrábali z delovej nábojnice.“
Opisuje listy, ktorých autor sa náhle odmlčal. „Keď ste tie listy chytili, mali ste pocit, že je na nich zaschnutá krv. O rodine sa nám veľa zistiť nepodarilo, išlo o vojaka, ktorý veľa písal domov svojej manželke, aj ručne vyrábal predmety pre deti.“ Listy v jednom momente chodiť prestali, nik nevie, kde neznámy vojak padol.
Beata
Balogová
