ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Záchranár: Nesoľ, schudni, hýb sa a garantujem ti dobrý tlak

Ak niekto vidí a počuje sanitku s majákom, a aj tak neuhne, musí byť blbý, tvrdí Viliam Dobiáš.

(Zdroj: Gabriel Kuchta)

Ak niekto vidí a počuje sanitku s majákom, a napriek tomu neuhne, musí byť blbý, tvrdí
v otvorenom rozhovore dlhoročný záchranár Viliam Dobiáš.

Viliam Dobiáš (na fotografii Gabriela Kuchtu) sa narodil v roku 1950, vyštudoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po škole pracoval na anestéziologickom oddelení v skalickej nemocnici, v roku 1976 prešiel na bratislavské Kramáre. Desiatky rokov pracuje v záchrannej službe (od roku 1998 na plný úväzok), pôsobí ako pedagóg na viacerých vysokých školách, viac ako 40 rokov bol darcom krvi, nedávno sa stal prezidentom Slovenského Červeného kríža. Tento rok dostal Národnú cenu SR za celoživotný prínos pre záchranárstvo. Nedávno mu vyšla kniha zážitkov z praxe pod názvom Volali ste záchranku?, stojí aj za projektom Krajina záchrancov, v rámci ktorého sa snaží naučiť čo najviac ľudí poskytovať prvú pomoc. Je ženatý, má tri deti.

Prečo ste si kedysi vybrali anestéziológiu? Je to jedna z mála špecializácií, kde sa pacient nepoďakuje, keďže rande s lekárom prespí.

To je pravda, ale sú aj lôžkové časti anestéziologických oddelení, kde sa lekárom občas podarí niekoho vypiplať, a ten sa možno aj poďakuje. Pôvodne som však chcel byť chirurgom ako väčšina spolužiakov, ale, paradoxne, pre anestéziológiu som sa rozhodol počas praxe na chirurgickom oddelení v Handlovej. Jednoducho sa mi to zapáčilo a po škole som už inú prácu nehľadal.

Nakoniec ste presedlali na sanitky, kde ste desiatky rokov. Z pohľadu laika by som na záchranke čakal skôr začínajúcich lekárov, prípadne tých, čo sa neuplatnili inde. Je takýto pohľad chybný?

Nie celkom. Keď som v roku 1974 cielene začal študovať anestéziológiu, medzi kolegami v rámci Slovenska bolo množstvo takých, ktorí pili a vyhodili ich, alebo nemohli operovať, lebo sa im triasli ruky. Poviem to aj inak – na patológii, pri röntgenoch a anestéziológii boli vždy voľné miesta, kým inde bol pretlak.

Na záchranke aj dnes nájdete zopár lekárov, ktorých inde nechcú, vyhodili ich, alebo si privyrábajú k inému úväzku. Na druhej strane je tam veľa takých, ktorých to objektívne baví. Ak budú pribúdať, nakoniec vytlačíme všetkých tých, ktorí tam sú len preto, lebo musia.

Nie je frustrujúce robiť v sanitke, ktorú opakovane volávajú k opilcom?

Diagnózy sa opakujú, niekedy aj pacienti, napriek tomu je to vždy iné. V strehu ma udržiava práve snaha neskĺznuť do rutiny. Ak sa mi niečo na tejto práci páči, tak najmä potreba odolávať nutkaniu, že ikstý výjazd trebárs k epileptikovi odfláknem.

Záchranky štartujú až k 28-tisíc opilcom ročne. Nemávate pocity márnosti?

Niekedy áno, ale čisto štatisticky opilci tvoria zanedbateľné percento z asi 500-tisíc výjazdov ročne. Nie je to málo, ale občas sa stane aj to, že na opilca nenatrafím tri služby po sebe. Napríklad ak neslúžim v piatky a soboty, keď bývajú diskotéky. (smiech)

Koľko peňazí zo systému nás to stojí?

Platby pre záchranku sú fixné podľa cenového výmeru, pohyblivá zložka je za odjazdené kilometre. Jedna posádka rýchlej lekárskej pomoci vychádza na necelých 30-tisíc eur mesačne. Niektorí si to hneď vydelia tromi a zdá sa im, aké máme skvelé platy, lenže v tom sú aj všetky ostatné veci ako amortizácia auta, lízingové splátky, nájomné na priestory, poistky, zdravotnícky materiál či mzdy. Málokto si tiež uvedomí, že od novembra do marca musí byť sanitka vykurovaná aj v čase, keď stojí na stanovišti, inak by v nej všetko pomrzlo.

Koľko výjazdov má mesačne jedna posádka?

Okolo tristo, jeden výjazd teda stojí približne 100 eur.

OK, čiže prídete k opitému a všetkých to z daní a odvodov stojí 100 eur. Lenže ďalšie financie sa míňajú tým, že ho musíte previezť do špitála.

Keďže nie je isté, či niekde nespadol a nezranil sa, treba mu spraviť röntgen lebky, CT vyšetrenie, k tomu pripočítajte vyšetrenia lekárom na urgentnom príjme, prípadne aj chirurgom alebo neurológom, odbery krvi a podobne. Potom vás jeden opilec vyjde už na tri- až päťtisíc eur. Nedá sa pritom vylúčiť, že o dve hodiny nás k nemu ktosi zavolá znovu. Sú to fakt šialené peniaze.

Prečo to poisťovne tvrdo nevymáhajú?

Majú právo regresného konania, čiže teoreticky by ich mohli žiadať. O zaplatení však môže rozhodnúť len súd. Vymámiť tritisíc eur od niekoho na podpore alebo minimálnej mzde je nereálne. Chce to advokáta, niekoľko súdnych konaní, odvolania a tak ďalej, čiže poisťovňa by musela najskôr veľa investovať, a aj tak by nemala istotu, že to dotyčný bude mať z čoho zaplatiť. Regresy sa teda nerobia, lebo je to na 95 percent vopred prehratá bitka.

Problém je aj v inom – opilec si záchranku obvykle nezavolá, on sa len niekde uloží a spí. Niekto ho vidí a aby, chudáčik, nezmrzol alebo sa nezadusil zvratkami, zavolá záchranku. Prídem, drgnem do neho, on otvorí oči, nechápe, prečo ho ruším, ja zase nechápem, prečo ma niekto volal.

Okoloidúci by asi lepšie urobil, keby do neho tiež drgol, prípadne ho dal do stabilizovanej polohy?

Presne tak. Lenže nejaký pseudohumanista miesto toho, aby ním zatriasol a spýtal sa, či mu naozaj niečo je, rovno volá. Ak je pritom niekto schopný zobudiť sa na zatrasenie, určite sa nezadusí vlastnými zvratkami. V takom prípade ho jednoducho nechám tam, v zahraničí to tak normálne funguje. Pseudohumanisti teda ťahajú peniaze z vrecka nielen sebe, ale aj všetkým ostatným.

Zrejme to súvisí aj s tým, že z prvej pomoci sú u nás preškolené len tri percentá ľudí. Potom je logické, že zavolať záchranku je pohodlnejšie.

Preškolených je viac, veď prvú pomoc musia absolvovať všetci už len kvôli vodičskému preukazu.

No...

Áno, fláka sa to, ale keby nie, kurzom by takto prešlo 100-tisíc ľudí ročne. Iný problém – iní kurz poctivo absolvujú a myslia si, že do smrti to majú vybavené. Lenže kto s tým reálne neprichádza do styku, o pár rokov na tie veci zabudne, mal by si ich teda obnoviť. Na to však takmer každý kašle.

V Nemecku je preškolenosť na úrovni 85 percent.

Kebyže len tam...

Až 78 percent ľudí u nás si však myslí, že dokáže poskytnúť prvú pomoc.

Viem o tom. A to sa hovorí, že Slováci nemajú sebavedomie. Podľa mňa ho majú úžasné. (smiech) Futbalu a politike tiež rozumie každý.

video: Bez laickej prvej pomoci sú peniaze na záchranky a nemocnice zbytočné

cit.jpgPri kúpe žehličky či práčky si každý prečíta návod, po počatí dieťaťa nie

Keď niekto volá záchranku, neraz ostane zúfalý z toho, koľko sa ho tam operátori vypytujú. Má pocit, že sa tým stráca čas.

Operátori na dispečingu majú presný algoritmus na to, aké otázky položiť, pripravujú ich odborníci. Ten človek totiž musí zistiť aspoň približnú diagnózu, dôležitá je aj presná adresa. Napríklad v Petržalke sú paneláky, kde sú dole dva výťahy, ale keď z jedného z nich vyleziete na treťom poschodí, zrazu ste na úplne inom schodišti a druhý výťah chýba. Neraz býva dole uvedené iné meno, než je skutočné meno pacienta. Hlásia mi, že mám ísť k Dobiášovi, ale v skutočnosti je pacientom Sudor, ktorý tam len prišiel na návštevu.

Operátor teda „zdržuje“ v záujme pacienta?

Potrebuje konkrétne údaje, aby nám ich správne nahlásil do sanitky. Pre toho, kto volá, možno tých 15 či 20 sekúnd navyše vyzerá ako zdržiavanie, ale mne ako lekárovi v sanitke to ušetrí niekoľko minút hľadania.

Možno sa to zdajú byť zbytočné nuansy, ale poviem príklad z praxe – dozviem sa, že ideme k 14-ročnému chalanovi, a tak už cestou v rámci posádky uvažujeme, o čo tam môže ísť, čo kto urobí, pripravujeme sa na to aj mentálne. Na mieste sa potom dozviem, že ide o dedka, ktorý sa narodil v roku 1914. Je rozdiel, ak dieťa zrazí autobus a ostane v bezvedomí, a ak má starý pán bolesti na hrudníku.

Nie je to jedno?

Nezdá sa to, ale je dobré vopred sa psychicky pripraviť na to, čo nastane. Pacient a príbuzní síce nezbadajú, že sme čakali niečo iné, ale my sa v takom prípade reálne potrebujeme „prešaltovať“. Okrem toho sa stáva aj to, že jeden operátor ešte debatuje s volajúcim, ale iný už vyslal sanitku, čiže dotyčný má možno pocit, aké je to celé pomalé, ale my už sme na ceste, kam nám postupne hlásia ďalšie dôležité údaje.

Lekár však nie je v každej sanitke.

Rozhoduje o tom operátor na základe informácií, ktoré dostane od volajúceho. Musí vedieť, či pošle iba záchranársku posádku, teda rýchlu zdravotnícku pomoc, posádku s lekárom, teda rýchlu lekársku pomoc, vrtuľník, alebo aj policajtov či hasičov.

Nie je rizikom poslať posádku bez lekára? Čo ak to operátor nevyhodnotí správne?

Naši záchranári dnes majú možno najvyšší stupeň záchranárskeho vzdelania na svete. Dve tretiny z nich sú bakalári urgentnej zdravotnej starostlivosti, majú za sebou tri roky vysokej školy. Päťdesiat percent z toho času sú navyše na praxi.

Máme o tom perfektnú spätnú väzbu z profesionálnych súťaží pre záchranárov. Občas tam posielame naše študentské posádky a bežne sa umiestňujú na popredných miestach medzi profesionálmi. Záchranári nie sú žiadni taxikári, ale ľudia s úžasnými kompetenciami a vedomosťami. Nie sú to celkom lekári, ale ani nekvalifikovaní stredoškolskí zdravotníci. Trúfam si povedať, že dokážu urobiť 80 percent z toho, čo aj lekár.

Koľko trvá, kým záchranka dorazí?

Z 500-tisíc výjazdov na Slovensku je priemerný čas dojazdu 10 a pol minúty. Do 10 minút sa zvládne 58 percent prípadov, do 15 minút 82 percent, do 20 minút 92 percent. Napríklad v zahraničí sledujú, koľko percent výjazdov sa dosiahne do ôsmich minút, zvyšné nie sú zaujímavé.

V Londýne sa 75 až 80 percent pacientov dosiahne do ôsmich minút. Lenže stačí jeden zamknutý byt, čakanie na policajtov a kľúčovú službu, a už to pokazí celý priemer, hoci ide možno o jediný výjazd, kde sa posádka dostane k pacientovi až po 30 minútach.

Priemerný dojazdový čas preto skresľuje, v skutočnosti sme porovnateľní s akýmkoľvek iným štátom v Európe. Tých 92 percent do 20 minút sa možno zdá veľa, ale v tom sú už započítaní aj takí, ktorých povedzme dve hodiny hľadám v lese, čím sa kazí priemer celému Slovensku.

Stáva sa, že autá len neochotne púšťajú sanitku s majákom?

Nemáme absolútnu prednosť v jazde, len právo prednostnej jazdy. Ak nás niekto nepustí, tak sa len rozčuľujeme, nemôžeme však nič robiť. Ľudia sú v tomto neraz hluchí, slepí a blbí. Ak nás niekto vidí, počuje, a napriek tomu neuhne, musí byť blbý, nie?

Niekedy všetci uhnú správne a jeden sa postaví tak, že sme v háji. Niektoré autoškoly to učia, iné na to kašlú, prípadne to vodiči jednoducho ignorujú. Zámer nikomu nedokážem, možno tak robia len v panike, takže nebudem nikoho upodozrievať.

V panike bývajú najmä príbuzní, ktorí nevedia, ako pomôcť pacientovi. Býva to zdrojom konfliktov medzi nimi a posádkou?

Niekedy áno. V istých komunitách reagujú veľmi emotívne. Robia taký krik, že človek, ktorý na to nie je zvyknutý, môže mať strach, či nie sú agresívni. V skutočnosti sú len v panike. Veľa robí stres. My sme naň zvyknutí, oni nie.

Často sa stáva, že dieťa má febrilné kŕče, je v bezvedomí, rodičia sú úplne mimo, viac treba ratovať ich ako dieťa. Prídem tam a tvárim sa, že všetko je v pohode, lebo viem, že to nie je nebezpečný stav, poctivo robím, čo treba, ale rodine sa vzhľadom na to, ako je emočne vypätá, zdá, že som chladný a ľahostajný. Môže ich to dokonca začať iritovať, lebo kým oni „jančia“, či im dieťa neumrie, ja na nich pôsobím, akoby som sa chystal k nedeľnému obedu.

Začnú rýpať, kde som bol tak dlho, pričom ja mám pocit, že som sa šiel cestou zabiť, lebo bezvedomie dieťaťa je stav, keď letíme ešte rýchlejšie ako inokedy. Potom je ťažké udržať nervy na uzde a nepovedať im svoje. Inými slovami existuje veľký rozpor medzi emočným prežívaním príbuzných a záchranárov, čo môže vyvolávať ďalšie negatívne emócie.

Voláva veľa hypochondrov?

Hypochondria je psychiatrická diagnóza, takých naozaj nie je veľa. Je však dosť prípadov, ku ktorým ľudia nemuseli volať záchranku, lebo by si mohli pomôcť aj sami. Museli by však uvažovať.

Príklad?

Vysoký tlak. Niekto naň 10 rokov užíva lieky a domáci tlakomer mu ukazuje, že má tlak 140 na 90. Potom ho niečo rozruší, začne ho bolieť hlava alebo má sucho v ústach, tak sa vyplaší, že dostane porážku. Zmeria si tlak a, samozrejme, už ho má 145 na 92. Pozerá na čísla a je zdesený. Zmeria si ho znovu, či sa nesekol, ale vďaka emóciam už má 150 na 100, čo ho utvrdí v tom, že je to skutočne vážny stav a musí volať záchranku. Niekomu sa matematický rozdiel v tlaku zdá ako vážny problém, hoci medicínsky je to nevýznamné.

Kým prídem, dotyčný si vezme liek, tlak sa mu upraví a je prekvapený, že zase má 140 na 90. Z pohľadu pacienta to nie je zbytočný výjazd, lebo má pocit, že bol vo vážnej tiesni, hoci v skutočnosti to bola len psychika. Porážku pritom môže dostať aj pri tlaku 110 na 70, nehovoriac o tom, že zväčša chodí bez varovných príznakov.

Vysoký tlak je diagnóza, ktorú vo väčšine prípadov človek dokáže ovplyvniť. Stačí sa viac hýbať, neprejedať sa, menej soliť, pohodlnejšie je však brať lieky.

Je to daň za medicínsky pokrok, ľudia naozaj veria liekom viac než iným veciam. Keby nesolili, hýbali sa rýchlou chôdzou 45 minút trikrát do týždňa, schudli na normálnu hmotnosť a denne zjedli 300 či 400 gramov zeleniny či ovocia, tak im garantujem, že vysoký tlak nebudú poznať, lebo im klesne až o 30 až 40 milimetrov ortute. Kto má dnes tlak 160 na 90, o dva mesiace by ho mal 130 na 80 a nepotreboval by žiadne lieky.

Nie sú však aj prípady, kde pomôžu len lieky?

Takých je 10 percent, u ostatných je to výhradne problém so životosprávou. Ľudia však miesto prechádzky radšej sedia pri telke a hltajú tabletky.

V knihe ste napísali, že za mozgovú porážku každého môžu jeho rodičia. Prečo?

Logicky, lebo ak si to, že začnete žiť zdravo, poviete až v dvadsiatke, cievy už máte poškodené. Ako sa o seba starať, vás majú naučiť rodičia. Skleróza ciev sa u každého začína už po narodení, pozrite sa na obézne deti, ktoré sa nehýbu.

Ak prestanem fajčiť pred prvým infarktom v päťdesiatke, je to síce fajn a lepšie ako po ňom, ale je jasné, že pravdepodobnosť toho, že nastane, je už podstatne vyššia než u toho, kto nikdy nefajčil.

Spomínate tam aj prípad matky, ktorá nechtiac zadusila svoje dieťa prsníkom počas dojčenia.

Také prípady sa dejú preto, lebo kým pri kúpe práčky, žehličky a televízora si každý poctivo prečíta návod, po počatí dieťaťa si väčšina neprečíta nič. Výsledkom je, že ani netuší, ako správne dojčiť.

Je nezodpovedné, ak si rodičia nepozrú nejaké knihy od pediatrov či sa aspoň neporadia s lekárom. Sú aj ľudia, ktorí netušia, že musia dodržiavať pitný režim. Ignorujú to, dokonca ani neraňajkujú a potom sa čudujú, že odpadnú. Rodina im zavolá záchranku, pritom by im stačilo dať jesť a piť.

Zlyhávam často, v podstate pri každom pacientovi, ktorému nedokážem pomôcť na počkanie.

cit.jpgZáchranári sú zvyknutí aj na stočlenné obecenstvo

Účinkovali ste v relácii 112 na Markíze, v rámci ktorej chodila na výjazd so záchrankou aj kamera. Nebáli ste sa, že teoreticky tak môže pri zlom zásahu vzniknúť dôkaz proti vám?

Nie, lebo som zvyknutý zasahovať aj na verejnosti. Ako špecialisti urgentnej medicíny v podstate vždy pracujeme doma pred príbuznými alebo na uliciach, kde sa na nás pozerá ktokoľvek, pričom si nás môže nahrávať aj na mobil. Chirurg či gastroenterológ vezmú pacienta do ordinácie, rodinu vyženú a nik im nepozerá na prsty, my sme zvyknutí aj na stočlenné obecenstvo, ktoré práve vystúpilo z električky.

Keby si pacient chcel nahrávať vyšetrenie u každého lekára, asi by nepochodil.

V skutočnosti má na to právo. Odmietnuť kameru môžete vy ako pacient, nie lekár. Mne kamera neprekáža, pri relácii som ju ani nevnímal. Neraz som sa zbadal, až keď som tresol nejakú blbú poznámku. Požiadal som, aby to vystrihli, ale oni to nechali, vraj to bolo výborné. (smiech)

Tváre pacientov aj príbuzných v relácii boli rozrastrované, nebol to však etický prešľap?

Nie, lebo na verejnosti televízia nepotrebuje súhlas na nakrúcanie. Keď sme však šli do bytu alebo domu, vždy sme si ho vypýtali. Najskôr som šiel ja, po mne záchranári a až nakoniec kamera. Vysvetlil som, že nakrúcame pre edukačné účely, a ak im to nebude prekážať, radi by sme to zaznamenali.

Ak niekto odmietol, kameraman ostal za dverami. Takých prípadov však bola možno pätina zo všetkých, počet odmietnutí ešte viac klesol, keď sa relácia stala populárnou. Dokonca som zasahoval na adresách, kde mi ľudia vynadali, prečo so sebou nemáme televíziu. (smiech)

Býva veľa sťažností na záchranky?

Nie. Oproti sťažnostiam na iných lekárov je ich len štvrtina, z nich až 80 percent neoprávnených. Niekto sa sťažuje na dlhý dojazd, má pocit, že sme prišli až po 45 minútach, ale počítač, v ktorom to nik neoklame, ukáže, že v skutočnosti šlo o sedem minút. Pri emočnom vypätí je normálne, že ľudia vnímajú realitu skreslene.

Stalo sa vám, že ste ako lekár zlyhali?

Zlyhávam často, v podstate pri každom pacientovi, ktorému nedokážem pomôcť na počkanie. Práve to, že sa musím rozhodovať rýchlo, je vec, ktorá mnohých lekárov odrádza od práce na záchranke. Nemám k dispozícii všetky informácie, napriek tomu musím konať.

Vzniká tak riziko omylov, ale hoci to bude pôsobiť bohorovne, nepamätám si, že by som niekomu nezvratne či úmyselne poškodil. Že nedokážem pomôcť každému, sa stáva, s tým sa ako lekár musím vedieť vyrovnať.

Pomáha mi v tom aj viera. Niekedy o tom, či človek prežije, nerozhodujem ja, ale príroda, osud alebo pán Boh podľa toho, kto v čo verí. Ja verím v Boha. Ak ten nechce, môžem sa postaviť na hlavu a odrážať sa na nej ušami, nič nezmôžem. Stretávam sa však aj s prípadmi, ktoré vyzerajú beznádejne a človek sa z toho zázračne vyškriabe.

Z nemocnice ste kedysi odišli, lebo ste vyhoreli. Na záchranke sa vám to nestalo?

Nie, stále ma to baví. Masaryk mal jeden výrok – nie je dôležité robiť to, čo mám rád, ale mať rád to, čo robím. Mám ho v sebe zafixovaný ešte z detstva, keď ho citoval otec, na druhej strane fakt nemôžem tvrdiť, že by som sa do tejto práce musel nútiť. Je to vec pozitívneho prístupu k životu.

Kurz prvej pomoci má dnes hodnotu desiatich pív, čo si môže dovoliť aj ten najväčší chudák.

cit.jpgNa prvú pomoc stačia ruky a ústa, netreba nič viac

V jednej prednáške ste s humorom povedali, že otcom resuscitácie je vlastne Ježiš Kristus, ktorého otec zomierajúcej dcéry poprosil, aby na ňu položil ruky a ona ožije.

Možno si len namýšľam, trebárs chirurgovi by to pri čítaní tej pasáže v Písme nenapadlo, ale ja tam resuscitáciu vidím, hoci dôkazy nemám. Napríklad v 16. storočí už existovali pokusy zasunúť do krku steblo z trstiny a dýchať cezeň, šlo teda o akéhosi predchodcu dnešnej intubácie.

Prvými záchranármi boli rytieri, konkrétne johaniti, ktorí počas križiackych výprav pochopili, že by bolo efektívne, ak by mali medzi sebou vyčlenených jednotlivcov poskytujúcich prvú pomoc. Do boja šli ozbrojení ako ostatní, ale keď videli prvých ranených, prestali bojovať a začali pomáhať.

Čo moderná resuscitácia?

Tá sa začala používať až v rokoch 1962 až 1964 vďaka Petrovi Safarovi a jeho kolegom, ktorí v Pittsburgu začali s nepriamou masážou srdca a dýchaním z úst do úst. Dovtedy sa pri zastavení obehu robila priama masáž srdca, kde sa rozrezal hrudník a chirurg ho masíroval mechanicky, pri zástave dýchania sa zase používali monštruózne železné pľúca, ktorých bolo v každej krajine minimum. Nebolo to nič pre laikov.

Razíte teóriu, že prvou pomocou sa nedá ublížiť, lebo aj nedokonalá je lepšia ako žiadna.

Mnohí si pamätajú, že za komančov bývali zbytočne dlhé schôdze, ešte aj kurzy prvej pomoci trvali týždeň. Miesto dôležitých praktických vecí sa tam preberali aj zbytočnosti typu ochrana pred zbraňami hromadného ničenia a podobne.

O krvi sa rozprávalo tak, že 45 minút som vysvetľoval rozdiel medzi žilovým, tepnovým a vlásočnicovým krvácaním, ďalšiu polhodinu zase to, kedy dávame škrtidlo nad ranu a kedy pod ňu. Ani tí najinteligentnejší si z toho nemohli veľa pamätať.

Kam mierite?

Že nik z toho poriadne nič nevedel. Každý bol domotaný, a keď naozaj videl krvácanie, kde bolo treba zasiahnuť, radšej sa tváril, že nič nevidí. Všetci sme preto museli pochopiť, že poskytovanie prvej pomoci nie je veda, hoci vedecký výskum na pozadí, samozrejme, beží. Dnes ľudí učíme len základné veci bez zbytočných informácií, ktoré by ich zaťažovali a miatli, čiže to dokáže zvládnuť každý.

Inými slovami keď niekto vidí krvácanie, stačí, aby vedel, že má zapchať ranu, a nemusí sa zaoberať tým, že pri svetlejšej krvi ide o tepnu a pri tmavšej o žilu?

Presne tak. Tam, kde to krváca, jednoducho zatlačím dieru, čo si zapamätá každý rovnako ako informáciu, že na to stačí obyčajná ruka. Ak mám aj lekárničku, som kráľ. Napríklad Angličania majú oproti našim len tretinové autolekárničky, nepotrebujú 10 obväzov a neviem čo všetko, aby dokázali poskytnúť základnú prvú pomoc.

Žiaľ, ľudia majú z minulosti zafixované, aké je to zložité, hoci to nie je pravda. Preto ani nejdú na kurzy, lebo sa boja, že trvajú dlho a aj tak si nič nezapamätajú.

Nie sú drahé?

Kurz má dnes hodnotu desiatich pív, čo si môže dovoliť aj najväčší chudák. Niektorí ich toľko vypijú denne. Dotyčnému sa pritom tie peniaze vrátia, hneď ako sa jemu či jeho blízkemu stane úraz. Bude môcť totiž naďalej zarábať plný plat miesto poberania invalidného dôchodku, ktorý ho môže čakať, ak mu nik nepomôže.

Nik sa pritom nenaučí poskytovať prvú pomoc tým, že bude pozerať videá alebo čítať knihy. Musí si to vyskúšať vlastnými rukami a ústami, aby vedel, akou silou stláčať figurínu a aký odpor pri dýchaní z úst do úst model kladie pri záklone hlavy a bez neho.

Sú ľudia, čo majú strach, že nekvalitnou prvou pomocou pacientovi ublížia.

Ak niekto silno krváca a ja mu nezatlačím ranu, o 10 minút stratí také množstvo krvi, že prejde do šoku. Môže tak umrieť v jeho dôsledku či na nedokrvenie orgánov. Ak ranu zatlačím, ako mám, krvácanie zastavím a pacient prežije, aj keby záchranka teoreticky prišla až o dve hodiny.

Ak ranu nezatlačím dokonale, následky aspoň zmiernim. Nie je to síce excelentná prvá pomoc, ale človeka môže zachrániť, lebo nevykrváca za 10, ale povedzme až za 20 minút. Dovtedy však prídu odborníci.

Ďalšou výraznou pomocou je uloženie človeka do stabilizovanej polohy.

Až 85 percent ľudí v bezvedomí v nejakom intervale vdýchne zvratky, prípadne im pasívne vtečú do dýchacích ciest a zadusia sa. Ak ich teda okamžite uložím do stabilizovanej polohy, zachránim im život. Ľudia neumierajú na bezvedomie, ale na udusenie, čomu vieme zabrániť takouto banálnou vecou.

Neraz som prišiel k prípadu, kde kolegovia niekoho na chate v sobotu ráno po pijatike našli mŕtveho. Stačilo by pritom, aby ho niekto menej opitý uložil do stabilizovanej polohy. Na kurzoch preto učím, že ak chce niekto piť s partiou, nech si vždy medzi sebou vylosujú niekoho, kto bude piť menej a v prípade potreby všetkých uloží tak, aby sa nezadusili.

Nejeden má dilemu, čo robiť, ak je ktosi po autenehode v bezvedomí zakliesnený v aute. Bojí sa, že ak by ho vyťahoval, môže mu poraniť miechu a zranený ostane na vozíku. Keď sa to niekto spýtal na kurze, lekár reagoval otázkou, čomu chceme dať prednosť – invalidite alebo smrti?

To už je eticko-filozoficko-právna otázka. Pri prvej pomoci je niekoľko druhov zásad. Niektoré nemajú výnimku, iné ich pripúšťajú. Príklad tej prvej je, že cudzie teleso z rany nikdy nevyťahujeme.

Autonehoda môže byť druhý prípad – ak niekto vážne krváca, nedýcha a je v bezvedomí, pričom mu nevieme pomôcť v polohe, v akej sa nachádza, môžeme s ním hýbať. Teoreticky síce naozaj môže ochrnúť, ale bude to menšia škoda ako následok, ktorému práve bránime, lebo prežije. Navyše ak bol náraz pri nehode veľmi silný, k poškodeniu chrbtice už zrejme aj tak došlo.

Áno, my dvaja si teraz môžeme povedať, že lepšie je umrieť ako ostať na vozíku, ale ľuďom, ktorí také niečo prežili, sa vážne poprehadzujú životné hodnoty a vnímajú to inak.

Tvrdíte, že resuscitáciu po zaučení dokáže poskytovať aj 10 až 12 ročné dieťa.

Nepochybne, fyzicky aj mentálne na to už má.

Prečo to teda nie je povinná a opakovaná súčasť výučby na školách?

Ešte v roku 1996 som spracoval osnovy prvej pomoci pre základné a stredné školy. Ministerstvo školstva ich schválilo ako nepovinne voliteľný predmet. Keby sa teda na škole našlo 15 osvietených rodičov alebo detí, riaditeľ by bol povinný ten predmet zabezpečiť. Lenže nik o tom nevie.

Ďalšia vaša známa hláška znie – zachrániť život je jednoduchšie, ako ho splodiť.

A nie je to tak? Ľudský život jednou rukou nesplodím, ale zachrániť ho viem. Na všetky úkony prvej pomoci stačia výhradne ruky a maximálne ústa. Okrem toho na poskytnutie prvej pomoci stačí jeden človek a na plodenie treba dvoch, a aj to ešte treba čakať deväť mesiacov na výsledok. (smiech)

Nedávno ste sa stali prezidentom Slovenského Červeného kríža. Tá organizácia má síce meno, ale na môj vkus je málo viditeľná aj v oblasti prvej pomoci.

Červený kríž má aj množstvo iných úloh. Je to pritom najväčšia inštitúcia na svete, čo sa školení prvej pomoci týka, naučili sa ju už desiatky miliónov ľudí. Faktom je, že to nie je príliš marketingovo viditeľné, lebo sa zaoberáme aj darcovstvom krvi a pomocou ľuďom na okraji spoločnosti. Sociálne aktivity však pre médiá nie sú príliš atraktívne, viac ich zaujíma, kto s kým čo robí a kedy kto koho a prečo zabil. Konanie dobra je mediálne nezaujímavé, takže je pre mňa výzvou, aby som to teraz pomohol zmeniť.

Rozhovor bol autorizovaný, Viliam Dobiáš v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Aj kvôli stratenej generácii nemôžeme uhnúť z dvadsaťosemročnej cesty

Ak sa slobody teraz vzdáme, tak neistota a cena, ktorú zaplatila celá generácia, ostane stratená.

KULTÚRA

Českú fotografiu roka vyhral Slovák. Ukázal sfanatizovaný dav

Martin Bandžák vyhral už aj v minulosti.

Neprehliadnite tiež

Domov

Kaliňák vypovedal na polícii, išlo o mafiu

Minister vnútra Robert Kaliňák bol v pondelok na výsluchu v sídle NAKA.

Domov

Najvyšší súd rozhodne o dovolaní v dávnom prípade vraždy podnikateľa z Polomky

Za vraždu bol odsúdený expolicajt Róbert Petluš na 25 rokov odňatia slobody.

Domov

Galko: Väčšinová účasť slovenských firiem na výrobe transportérov je klam

Rokovanie Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť znemožnili koaliční poslanci.