Za študentskú rezolúciu po tragickej smrti Jána Palacha išiel pred súd. Slavomíra Magála neskôr evidovala ŠtB ako agenta. Záznamy o spolupráci označuje za výmysly.Operovať pri hodnotení vysokých škôl akademickou autonómiou nemá opodstatnenie, myslí si Peter SchutzUčiteľ novinárov donášal eštebákom na chartistu Kusého
BRATISLAVA. Po smrti Jana Palacha v januári 1969 bol spoluautorom rezolúcie študentov VŠMU, ktorá kritizovala vývoj po okupácii a socialistických politikov, za čo sa dostal pred súd.
O štyri roky neskôr sa stal spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti.
„K spolupráci bol získaný na základe dobrovoľnosti,“ napísali komunistickí tajní do osobného spisu Slavomíra Magála, ktorý je v archíve Ústavu pamäti národa.
Dnes je Magál vedúcim Katedry umeleckej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, verejnosti je známy aj ako bývalý manžel herečky Kamily Magálovej.
Denník SME v nedeľu opísal spoluprácu agenta ŠtB Emila Pilipčinca, dnes rektora Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach a spoluprácu profesora Samuela Brečku zo súkromnej Akadémie médií.
Kliknutím zväčšíte
Meno Slavomíra Magála v registri zväzkov ŠtB. FOTO – ÚPN
Husák a bábková vláda
Vysoké školy
Agenti ŠtB
na univerzitách dodnes učia desiatky vedomých spolupracovníkov ŠtB,
minister Dušan Čaplovič zo Smeru to nehodnotí,
v Česku nemôžu byť agenti ŠtB dekanmi či rektormi,
u nás také obmedzenie nie je,
ministerstvo ustúpilo aj od toho, aby rektori mali bezpečnostné previerky na stupeň utajenia „vyhradené“.
Dva dni po smrti študenta Karlovej univerzity Palacha, ktorý sa upálil na protest proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, sa zišlo predsedníctvo študentského parlamentu VŠMU, ktoré Magál viedol.
Už nechceli byť ticho, rezolúciou sa rozhodli odsúdiť praktiky režimu.
„Odmietame prehlásenia Dr. Husáka a Sádovského bábkovej vlády, ktoré budia dojem, akoby na Slovensku bola pokojná a nevýbušná situácia,“ znie časť rezolúcie, o ktorej sa vtedy nesmelo písať.
„Naša dôvera je otrasená. Nebudeme sa vyhýbať ani demonštráciám, ani stretnutiam s políciou. Robíme to preto, aby sme sa jedného dňa nemuseli hanbiť pred svojimi deťmi za to, že sme príslušníkmi slovenského národa.“
Teraz, keď text sprístupnil ÚPN, vyšlo najavo, že Magála odsúdili za hanobenie republiky na dva mesiace podmienečne, lebo sa na jeho vypracovaní podieľal.
Podľa rozsudku Mestského súdu v Bratislave z februára 1970 obsahovala rezolúcia neprípustné výroky, ktoré hanobili socialistickú vládu.
Obrat na výsluchu
Rezolúciu asi pred 300 ľuďmi 25. januára 1969 prečítal na nádvorí Bratislavského hradu Magálov spolužiak Miroslav Dziak Košický. Jeho odsúdili na tri mesiace podmienečne.
Sudca podľa rozsudku vzal do úvahy, že Magál aj Dziak Košický boli podľa vedenia VŠMU talentovanými študentmi a hneď na výsluchoch svoj čin oľutovali.
„Moje konanie nebolo celkom vhodné, avšak som nemal v úmysle škodiť našej socialistickej republike,“ vypovedal pred vyšetrovateľom Magál, ktorý študoval filmovú a televíznu dramaturgiu.
Dnes hovorí, že pre vyhlásenie skoro neskončil školu. „Hoci sme rezolúciu písali so spolužiakmi Dežom Ursínym a Jarom Filipom, zobral som vinu na seba, tak sme sa dohodli. Rektor VŠMU, národný umelec Alexander Moyzes, a dekan Viliam Záborský za mňa a za Mira Košického prevzali spoločenskú záruku, aby nás nemuseli vylúčiť zo školy.“
Dziak Košický, ktorý sa neskôr stal uznávaným režisérom, už nežije. Zomrel vlani. „Oboch nás po novembri '89 súdne rehabilitovali,“ hovorí Magál.
Kulantný pán z ŠtB
Magál hovorí, že rozsudok a jeho meno na zozname ŠtB spolu nesúvisia. Ešte popri škole začal pracovať ako redaktor časopisu Revue svetovej literatúry, kde zostal až do 80. rokov.
Keďže mal na starosti oblasť anglo-americkej a nemeckej literatúry, stretával sa s americkými, anglickými a nemeckými spisovateľmi, ktorí chodili na oficiálne návštevy do Československa.
„Krátko po ich odchode chodil do kancelárie šéfredaktora kulantný pán v obleku, ktorý sa pýtal, o čom sme sa rozprávali. Vždy sme mu spolu so šéfredaktorom tvrdili, že sme sa bavili výlučne o literatúre a ťažkej sociálnej situácii spisovateľov na Západe,“ hovorí Magál.
Na otázku, prečo sa rozhodol podpísať spoluprácu, odpovedal: „Nepamätám sa, že by som niečo podpísal.“
Štátna bezpečnosť podľa ÚPN zaregistrovala Magála ako agenta s krycím menom Jakub. Agenti bola kategória tajných spolupracovníkov, ktorí sa k spolupráci zaviazali písomne alebo ústne.
Záznamy o tom, na čo ŠtB agenta Jakuba využívala, sa v archíve ÚPN nezachovali. Časť Magálovho spisu zničili 7. decembra 1989.
Zostali iba dokumenty zo skorších čias, keď bol ideovým spolupracovníkom vystupujúcim pod menami Vrba a Fuk. Išlo o nižšiu kategóriu tajných spolupracovníkov ŠtB, ktorí mali podávať správy o kolegoch v zahraničí.
ÚPN: Výzvedy pri koňoch
Magála podľa archívnych záznamov získali pre „problematiku britskej rozviedky“ v roku 1973, o dva roky neskôr ho nasadili na rakúsku štátnu občianku Findeisovú, ktorá robila úradníčku v špeciálnych službách vo Viedni.
V dokumentoch ÚPN sa spomína, že od nej mal vyzvedieť, na čom pracuje. Ako funkcionár jazdeckého oddielu v Čiernej Vode ju mal vyspovedať počas pretekov, na ktoré chodievala.
Plán podľa vedúceho príslušníka ŠtB nevyšiel, Findeisová nechcela s cudzími ľuďmi hovoriť.
Preto na jar 1976 Magála vyslali do Rakúska za kamarátom, ktorý bol ošetrovateľom v jazdeckom klube, tam sa mal pokúsiť Findeisovú znovu osloviť. Žiadnu informáciu podľa archívu nezískal.
„Je snaživý a zodpovedný, ovšem bol dosť zdeprimovaný, že úlohu, ktorá mu bola daná, nemohol tak splniť, ako to bolo naplánované,“ opisuje ho v septembri 1976 funkcionár ŠtB.
Magál hovorí, že v archíve sú nezmysly, lebo ako mladý chlapec nemal šancu sa ani len priblížiť k Findeisovej a tá na Čiernu Vodu vôbec nechodila.
Vo vyhodnotení spolupráce ŠtB zrátala, že za tri roky podal 23 správ. Ani jedna v spise nie je.
ŠtB tiež píše, že informoval o emigrantoch, jedným z nich bol Miloš Kuraš, ktorý pracoval v Československom rozhlase a neskôr emigroval do Londýna, kde robil pre BBC.
Magál hovorí, že záznamy ŠtB nie sú pre neho ani zaujímavé, ani dôveryhodné.
„Báchorky, ktoré tam niekto popísal, aby vykázal dajakú činnosť, sú absurdné už na prvé prečítanie. Žili sme v dobrodružnej dobe, keď sme si hranicu medzi hrdinstvom a zatratením ani neuvedomovali,“ hovorí.
