Stromček, kapor, koledy či polnočná omša v kostole patria k Vianociam. Mnohí ľudia na frontoch 2. svetovej vojny alebo v komunistických väzeniach si ich museli odpustiť. Aj tam sa však snažili čo najviac si sviatky spríjemniť.
Koledy v zákopoch
Ján Bačík sa narodil v roku 1917 v slovenskej dedinke Parížovce, ktorú neskôr pričlenili k obci Liptovská Sielnica. Cez Poľsko sa v roku 1939 dostal do Francúzska, stal sa vojakom cudzineckej légie a po páde Francúzska sa presunul cez Gibraltár do Veľkej Británie.
Na jeseň 1944 sa stal zástupcom veliteľa tankovej čaty Československej samostatnej obrnenej brigády, ktorá obliehala francúzsky prístav Dunkerque.
„Bol Štedrý deň 1944. Predstavte si, nikto ani len nevystrelil. Ticho. Úplný pokoj. Nemci boli od nás asi osemsto metrov v zákopoch. Zrazu o polnoci, to bol doslova šok, pozeráme a oni vyliezli zo zákopov. Bez zbraní. Urobili kruh a začali spievať nemecké koledy. Naši chlapci boli veľmi pohotoví, tiež vyliezli a začali spievať naše koledy. Hovorím vám, nepadol ani jediný výstrel. To nebola vojna, to bola nádhera. No a na druhý deň Nemci strieľali ako blázni,“ opisuje Ján Bačík.
Ján Bačík zažil vianočný zázrak v zákopoch. FOTO - POST BELLUM
Brata stretol v iglu v Laponsku
Počúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
od 4. januára 2014 pravidelne každú nepárnu sobotu od 21:00 Rádio Slovensko
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Alfred Bäcker sa narodil v roku 1921 v Českých Budějoviciach do zmiešaného manželstva.
Keďže úrady považovali rodinu z otcovej strany za nemeckú, Alfred dostal povolávací rozkaz do Wehrmachtu a s jednotkou radistov ho odvelili do Laponska, severnej časti Škandinávie. Hitler posilnil fínsku armádu, ktorá bojovala so Sovietskym zväzom.
Alfred si spomína, že nikdy v živote nezažil takú zimu. V silných mrazoch technika kolabovala, a tak sa nebojovalo, vojaci sa tlačili v iglu.
On mal však smolu. Jeho úlohou bolo za každú cenu udržiavať spojenie medzi delostrelectvom, štábnym velením a prednými líniami, a tak sa s jednotkou presúval, obrazne povedané, od jedného iglu k druhému.
Raz sa niekto pozastavil nad jeho menom: "Vy ste Bäcker? My tu tiež máme jedného Bäckera. To som sa začudoval. Predstavte si, bol to môj brat! Dostali sme krátke voľno, boli Vianoce. Zaliezli sme spolu do iglu, popíjali sme a pritom sme sa rozprávali. Tisícky kilometrov od domova, niekde vo Fínsku, v treskúcej zime, vietor šľahal cez iglu, a my sa stretneme. Živí a zdraví. A strávili sme spolu Štedrý večer. To boli tie najkrajšie chvíle môjho života,“ spomína Alfred Bäcker.
Alfred Bäcker. FOTO - POST BELLUM
Vianočná noc v senníku
Trochu iné Vianoce zažil Michal Kohutič (na snímke), ktorý sa narodil len niekoľko dní pred Vianocami v roku 1924 v Užhorode v rodine českého sedliaka. Ako devätnásťročný v roku 1943 utiekol z maďarského pracovného tábora v Rumunsku, kam sa dostal ako mladík schopný ťažkej práce.
Ukrýval sa v lesoch, no onedlho ho zajali sovietski vojaci a znova uväznili. Napokon sa dostal do Československej armády, s ktorou prešiel Duklou.
Práve tu zažil Vianoce roku 1944. Vyfasoval ešus plný vodky. S priateľmi sa opili a chceli sa ísť vyspať do senníka v jednej dedine.
Celú noc ich budil nárek rodiacej matky. "Spali sme v senníku, tá mamička stále vzlykala, až nad ránom sa jej narodilo dievčatko. Jeden z nás sa išiel v noci na záchod. Bola tam v snehu vyšliapaná cestička, no on z nej zišiel a šliapol na mínu. Ráno sme ho našli roztrhaného na kusy,“ hovorí Kohutič.
Na Vianoce vo väzení nezabudnem, boli sme si blízki
Ak by ste sa kohokoľvek na ulici opýtali, kto podľa neho nosí na Vianoce darčeky, odpoveď by bola rovnaká: Ježiško. Nič zvláštne na tom nevidíte? Historici áno. Štyridsať rokov sa komunisti snažili kresťanského Spasiteľa nahradiť usmievavým dedom Mrázom.
Súdruhovia boj prehrali na plnej čiare. Vianoce slávili všetci. Funkcionári KSČ, eštebáci, ale i zmučení väzni na samotkách napriek tomu, že riskovali ďalšie tresty. Oslavovali aj dozorcovia doma v rodinách, čo im však nebránilo väzňom vo väzniciach a lágroch tento sviatok „poriadne osladiť“.
Na Mírov tak spomína Jan Jirků, skaut, odsúdený v 50. rokoch na dvadsaťročné väzenie za údajnú velezradu.
„Dostali sme pol vajíčka a pol rožka. To bola naša slávnostná večera. Bol medzi nami kňaz, ktorý slúžil svätú omšu s jedným hrozienkom a malým kúskom chleba. Keď som bol na komande, tajne som si schoval niekoľko kociek cukru. Rozlámal som ich a každému som malý kúsok dal. Franta Hermanů dlho zbieral ohorky, rozomlel ich a každému dal štipku tabaku. Na tieto Vianoce nikdy nezabudnem. Viete prečo? Pretože sme tam boli jeden pre druhého, boli sme si blízki, boli sme jedno, a čo je dôležité, boli sme sami sebou,“ rozpráva a premáha plač Jan Jirků.
V komunistickom väzení ho trápil aj sadistický veliteľ Pergl
Miroslav Kácha sa narodil v Prahe v septembri 1923. Už počas vojny sa zúčastnil odboja v Obrane národa a po vojne sa stal vojakom z povolania. O novom režime po vojne si nerobil žiadne ilúzie a rozhodol sa proti nemu aktívne bojovať. Vstúpil do špionážnej skupiny plukovníka Alexandra Kordu.
Zatkli ho v máji 1949 po prezradení skupiny. Netušil, čo ho čaká. Skúšali na neho azda všetky vtedy známe metódy: bili ho do zamdlenia, do smrti mu zostali trvalé zdravotné následky, odopierali mu spánok, cez deň i noc musel chodiť v malej cele od steny k stene.
Vyšetroval ho a rôzne metódy na ňom skúšal sadistický veliteľ vyšetrovne František Pergl, ktorého neskôr súdili za násilie páchané na väzňoch.
„Raz ma pritiahli do kancelárie toho darebáka. Pergl sedel za stolom, na ktorom bol položený balík a hovorí mi: ,Prišiel vám vianočný balík, ale keďže sa nesprávate tak, ako by ste sa správať mali, nič nedostanete. To, čo by sa mohlo pokaziť, rozdám ostatným a zvyšok dostanete, až keď odtiaľto pôjdete.‘ Po čase, asi dobre naladený, prišiel za mnou do korekcie. Hodil mi balík a zareval: ,My nie sme zlodeji!‘“
V balíku bola saláma, čokoláda a cigarety Pall Mall. „Ja som sa na to vrhol ako zviera. Ešte s plnými ústami salámy som si zapaľoval jednu cigaretu za druhou. Prvá mi náramne chutila. Tá druhá mi už zamotala hlavu, musel som si sadnúť, a v tom momente tam na mňa vleteli. Musel som celú noc a celý deň zasa chodiť,“ rozpráva.
Miroslava Káchu po niekoľkomesačnom vyšetrovaní v roku 1949 odsúdili na doživotie. Odsedel si jedenásť rokov.
Miroslav Kácha prežil Vianoce v komunistickom väzení. odesel si jedenásť rokov. FOTO - POST BELLUM
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
Beata
Balogová
